- spektakulárny príbeh o láske, kráse, slobode a pravde-

Film Moulin Rouge rozvíril svojim uvedením do kín takmer stojaté vody novodobých muzikálov. Možno je toto tvrdenie trochu prehnané, ale je fakt, že práve jeho obrovský komerčný úspech ako aj z veľkej časti pozitívne kritické ohlasy napomohli k oprášeniu zašlej slávy tohto žánru. Nech už sa o ňom popísalo čokoľvek, myslím, že Moulin Rouge je presne ten špecifický druh filmu, pri ktorom sa akákoľvek snaha o analýzu javí ako čisto subjektívna. Jedni ho vyzdvihujú pre jeho výnimočnú dynamiku a prekrásne zorganizovaný obrazový a hudobný chaos, ďalší v ňom vidia iba ten chaos bez vyššie uvedených prívlastkov. Je náročné ostať neutrálnym pozorovateľom a vnímať Moulin Rouge iba ako Moulin Rouge so všetkými jeho kladmi aj zápormi. Motív slávneho parížskeho kabaretu bol pre divákov vždy atraktívny, o čom svedčia početné pokusy preniesť jeho atmosféru na strieborné plátno. Prvý raz sa tak ocitol v centre filmárskeho záujmu už v začiatkoch kinematografie (Moulin Rouge Dancers, 1898). Neskôr si ho do svojej filmografie pripísali napríklad známi režiséri René Clair (Fantôme du Moulin Rouge, 1925) , Jean Renoir (Francúzsky kankán) , John Huston (Moulin Rouge, 1952) a mnohí ďalší, ku ktorým najnovšie pribudol Austrálčan Baz Luhrmann. Tento režisér očakáva divákovu spoluprácu, ktorá spočíva v tom, že na dve hodiny úplne zabudneme na pravidlá reality (aj tej filmovej) a prijmeme jeho fantastickú verziu sveta. Toto je totiž jeho koncert a on je v ňom dirigentom. Takým, aký prichádza na scénu hneď v monumentálnom prvom zábere. Sledujeme, ako sa otvára opona a za ňou svieti zlaté logo spoločnosti 20th Century Fox podfarbené notoricky známou znelkou, tentoraz však dirigovanou živým orchestrom. Štylizovaný (pred) úvod predznamenáva , že ide „len“ o predstavenie, o hru, ktorej pravidlá sú v Luhrmannových rukách a ak ich akceptujeme, hoci aj nie úplne pochopíme, bude sa nám tá hra páčiť. Paríž. Rok 1900. Ale je to, čo vidíme, naozaj Paríž?Sú tu iba kulisy mesta ako zo starej zažltnutej čiernobielej pohľadnice. V spustnutej izbe domu na Montmartre si s niekoľkodňovým strniskom na smútkom poznačenej tvári sadá za písací stroj mladý spisovateľ Christian a začína písať tragický príbeh o žene, ktorú tak veľmi miloval a ktorá umrela. Hoci by sa mohlo zdať, že týmto koncom na začiatku divák prichádza o isté napätie, určite to neprekáža.