referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Kristína
Sobota, 16. januára 2021
Amélia z Montmartru ( kritika filmu )
Dátum pridania: 13.03.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: filmulienka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 228
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 4.9
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 8m 10s
Pomalé čítanie: 12m 15s
 

Z detstva-silného motivačného prvku Améliinho charakteru a jej neskoršieho konania, sa presúvame do štvrte Montmartre, kde už dospelá Amélia pracuje ako čašníčka v bistre. 31. augusta 1997 jej nenápadný životný štýl prevráti náhla smrť Lady Di a predovšetkým náhodný objav malej plechovej škatuľky v jadre bytu. Za Améliiným sherlockovským odhodlaním vypátrať jej majiteľa sa ukrýva rozhodnutie zásadného ľudského rozmeru-pomáhať ľuďom. Berie tak na seba úlohu novodobého anjela strážneho + samaritánky v jednej osobe a na ceste za svojím diskrétnym filantropickým poslaním stretáva lásku s veľkým L. Už zo samotného dejového náčrtu cítiť pozitivistický prístup autorov k látke. Aj to málo negatívnych situácií vo filme vyznieva v konečnom dôsledku viac tragikomicky, než tragicky-zámer autorov navodiť pocit, že život je neyspytateľne krásny, sa podaril. Ale príbeh, v ktorom nie je prakticky žiaden konflikt , problémy sú bagatelizované a ktorý sugestívne vyrába z bežných životných momentov vrcholy ľudského šťastia, nutne potrebuje niečo, o čo sa divák môže pri svojom stotožňovaní sa s príbehom oprieť. Prvok, ktorý vo filme potláča čistú rozprávkovosť a vnáša doň dávku hodnovernosti, predstavujú všetci jeho protagonisti. Amélia z Montmartru je síce príbehom mladej parížskej čašníčky, ale rovnako by mohol tento film niesť meno iného filmového aktéra, obývajúceho tu a teraz Montmartre. O každom z nich sa dozvedáme dosť informácií na to, aby sa za tým dal tušiť čarovný príbeh. Jeunet nedopustí, aby sa ktorýkoľvek z jeho filmových charakterov scvrkol len na jednorozmernú epizódnu figúrku podriadenú dramaturgickým zámerom scenára. Široké spektrum vystupujúcich postáv, viac, či menej koexistujúcich vo vzťahu k Amélii, nezaniká v očiach diváka v jednu čierno-bielu masu, a to najmä zásluhou ich výraznej individualizácie a tiež vďaka stručným, výstižným, intímne osobným profilom, ktoré posilňujú diferenciáciu toho-ktorého charakteru pri jeho vstupe do deja. Zvláštny dôraz je pritom kladený na ich osobité a často bizarné črty, v kontexte ktorých strácajú lesk aj Améliine milé „podivínstva“. Príkladom môže byť sklenený muž, ktorý kvôli vzácnej chorobe kostí 20 rokov nevyšiel z bytu a jeho jediný kontakt so svetom predstavuje kamera, zameraná na veľké hodiny domu naproti. Nino Quincampoix zas obieha fotoautomaty a z odhodených fotografií si skladá rodinný album. A v neposlednom rade tiež pán Raphael Poulain, ktorý vážne začína veriť (vďaka Améliinmu dômyselnému plánu) , že jeho zmiznutý záhradný trpaslík mu nebol odsudzený, iba cestuje po svete, odkiaľ mu posiela pohľadnice.
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.