Oni a mnohí ďalší sa v priebehu filmu stávajú cieľovým objektom Améliinho poslania prinášať šťastie všetkým okolo seba. Tieto jej nevtieravé a navonok nebadané zásahy do existencie iných končia pre zúčastnených ako zázraky. Počnúc majiteľom onej spomínanej škatuľky až po prekrásny part, v ktorom Amélia na krátku chvíľu vnáša svetlo do života anonymného slepca, prevedie ho k metru, farbisto opisujúc výjavy ulice tak čarovne, že dotyčný pán vidí lepšie, než kedykoľvek predtým. Jej nákazlivá nezištnosť naberá slabší odtieň čiernej v momente, keď cez Renoirov obraz pripodobňuje sklenený muž Améliin osud k namaľovanej tvári dievčaťa, ktorá nezapadá do koloritu okolo stojacej spoločnosti ľudí. Aj bez tejto jednoznačnej analógie je evidentné, že Amélia ľahšie pomáha dosiahnuť šťastie iným, než sama sebe. Túto chybičku na kráse, pochopiteľne, odstráni záver v súlade s rozprákovými ideálmi. Scenár má ešte jedno významné špecifikum-rozšírené pásmo rozprávača, sprievodcu celým dianím na plátne, vďaka ktorému sa miestami film štylizuje do podoby rozprávanej knihy s pohyblivými ilustráciami. Osviežením príbehu sú tiež niektoré scenáristické „hračky“, napríklad tá, keď si Amélia premieta sama seba do televízneho dokumentu o živote a predčasnej smrti svätice. Harmónia, sálajúca z obsahovej stránky sa premietla aj do stránky formálnej. Kamera Brunna Delbonnela navodzuje idylicky príjemnú a jedinečnú atmosféru, zúčastnene zaberá časté detaily tváre postáv, zdôrazňujúc ich významnosť a minimálne rovnaký význam pripisuje všedným veciam (hoci aj obyčajnému vrecku strukovín, do ktorého Amélia tak rada vnára ruku). Z lokácií, ktoré nás v reáli sotva zaujmú (pochmúrne chodby metra, ulica plná odpadkov) vyabstrahuje nezvyčajný druh ponurej krásy a podáva obrazy decentne štylizovanej výpravy. Strihová skladba záberov, pod ktorú je podpísaný Hervé Schneid, je prispôsobená rovnomerne ubiehajúcemu rytmu príbehu, neruší pozornosť diváka nijakými zvláštnymi exhibíciami a zvýrazňuje charakter dynamickejších scén (Amélia so slepcom, jedinečná hra na indície s Ninom v zábavnom parku). Tóny filmovej hudby Yanna Tiersena sa vznášajú ulicami Montmartru ľahko ako vánok a svojimi optimisticky znejúcimi motívmi s harmonikou a klavírom nezaprú v sebe znaky francúzskeho folklóru. Aj samostatné počúvanie týchto melódií navodzuje podobné pocity, aké má divák pri sledovaní filmu.