Amélia z Montmartru ( kritika filmu )

Komercia? Umenie? Sú navzájom závislé alebo si konkurujú?Existuje hranica, ktorá určuje koniec jedného a začiatok druhého? Keby sme tieto večné filozofické otázky aplikovali priamo na film, zistili by sme, že krehká interakcia oboch pojmov sa buduje už od úplného začiatku kinematografie. Program svetových multiplexov prekvitá dobrodružstvom, hrôzami a romancami od výmyslu sveta. Klubové kiná „pre náročnejšieho diváka“ sa tiež nemôžu sťažovať na nedostatok priaznivcov. A potom sa z času na čas objaví film, ktorého, zdá sa, toto malicherné diferencovanie vôbec nezaujíma. Neprináša prekvapujúcu pointu, ani strhujúce akčné finále, je naivný, presladený, nadnesený, príliš uhladený. Keď sa niekto opýta: „O čom to je?“, prerozprávaním deja asi tiež príliš nezaujme. Ale skúsme zmeniť otázku na: „Aký je?“. Tu by som si dovolila použiť výrazy ako očarujúci a rozprávkový. Podobné slová, aké pravdepodobne charakterizovali pocity ľudí, odchádzajúcich z kina, ľudí, ktorí prijali jeho poetiku. Rafinovanosť Amélie z Montmartru spočíva hlavne v kvalitnom scenári, na ktorom spolupracovali režisér filmu Jean-Pierre Jeunet a scenárista GuillaumeLaurant. Zmysel pre napohľad banálny detail, ktorý dokážu povýšiť na niečo dôležité a hodné našej pozornosti, preukazujú už v krátkej predtitulkovej sekvencii. Kým konvenčne ladený filmový divák na tomto mieste očakáva zvyčajný panoramatický záber veľkého celku, prezentujúceho miesto nasledovného príbehu, prvé zábery Amélie z Montmartru, ilustrujúce komentár rozprávača, nesú omnoho podrobnejší informačný náboj. „Bolo 3. septembra 1973, 18 hodín, 28 minút a 32 sekúnd. . . “, vo veľkom detaile sledujeme obrus v malej záhradnej kaviarničke, ktorý nadvihol vietor a roztancoval tak sklenené poháre na stole, bez toho, aby si to vôbec niekto všimol. Alebo takmer nikto. Oku filmovej kamery totiž tento jedinečný okamih neunikol. Jeunetovou snahou je práve zachytenie krehkých, ťažko uchopiteľných momentov, okamžitosti, ktorú pre jej prchavý charakter takmer ani neregistrujeme. Zosobnením tejto snahy je mimoriadne vnímavá slečna Amélia Poulainová, rozhodnutá nevšímavosť vlastných rodičov kompenzovať tým, že si vytvorí vlastný svet (v ktorom sa gramofónové platne vyrábajú ako palacinky). Po nečakanom skone jej matky a prehlbujúcej sa introverzii otca, ostáva Amélia sama so svojou vnútornou fantáziou, ktorá by vzbudila závisť u nejedného rozprávkára.

Z detstva-silného motivačného prvku Améliinho charakteru a jej neskoršieho konania, sa presúvame do štvrte Montmartre, kde už dospelá Amélia pracuje ako čašníčka v bistre. 31. augusta 1997 jej nenápadný životný štýl prevráti náhla smrť Lady Di a predovšetkým náhodný objav malej plechovej škatuľky v jadre bytu. Za Améliiným sherlockovským odhodlaním vypátrať jej majiteľa sa ukrýva rozhodnutie zásadného ľudského rozmeru-pomáhať ľuďom. Berie tak na seba úlohu novodobého anjela strážneho + samaritánky v jednej osobe a na ceste za svojím diskrétnym filantropickým poslaním stretáva lásku s veľkým L. Už zo samotného dejového náčrtu cítiť pozitivistický prístup autorov k látke. Aj to málo negatívnych situácií vo filme vyznieva v konečnom dôsledku viac tragikomicky, než tragicky-zámer autorov navodiť pocit, že život je neyspytateľne krásny, sa podaril. Ale príbeh, v ktorom nie je prakticky žiaden konflikt , problémy sú bagatelizované a ktorý sugestívne vyrába z bežných životných momentov vrcholy ľudského šťastia, nutne potrebuje niečo, o čo sa divák môže pri svojom stotožňovaní sa s príbehom oprieť. Prvok, ktorý vo filme potláča čistú rozprávkovosť a vnáša doň dávku hodnovernosti, predstavujú všetci jeho protagonisti. Amélia z Montmartru je síce príbehom mladej parížskej čašníčky, ale rovnako by mohol tento film niesť meno iného filmového aktéra, obývajúceho tu a teraz Montmartre. O každom z nich sa dozvedáme dosť informácií na to, aby sa za tým dal tušiť čarovný príbeh. Jeunet nedopustí, aby sa ktorýkoľvek z jeho filmových charakterov scvrkol len na jednorozmernú epizódnu figúrku podriadenú dramaturgickým zámerom scenára. Široké spektrum vystupujúcich postáv, viac, či menej koexistujúcich vo vzťahu k Amélii, nezaniká v očiach diváka v jednu čierno-bielu masu, a to najmä zásluhou ich výraznej individualizácie a tiež vďaka stručným, výstižným, intímne osobným profilom, ktoré posilňujú diferenciáciu toho-ktorého charakteru pri jeho vstupe do deja. Zvláštny dôraz je pritom kladený na ich osobité a často bizarné črty, v kontexte ktorých strácajú lesk aj Améliine milé „podivínstva“. Príkladom môže byť sklenený muž, ktorý kvôli vzácnej chorobe kostí 20 rokov nevyšiel z bytu a jeho jediný kontakt so svetom predstavuje kamera, zameraná na veľké hodiny domu naproti. Nino Quincampoix zas obieha fotoautomaty a z odhodených fotografií si skladá rodinný album. A v neposlednom rade tiež pán Raphael Poulain, ktorý vážne začína veriť (vďaka Améliinmu dômyselnému plánu) , že jeho zmiznutý záhradný trpaslík mu nebol odsudzený, iba cestuje po svete, odkiaľ mu posiela pohľadnice.

Oni a mnohí ďalší sa v priebehu filmu stávajú cieľovým objektom Améliinho poslania prinášať šťastie všetkým okolo seba. Tieto jej nevtieravé a navonok nebadané zásahy do existencie iných končia pre zúčastnených ako zázraky. Počnúc majiteľom onej spomínanej škatuľky až po prekrásny part, v ktorom Amélia na krátku chvíľu vnáša svetlo do života anonymného slepca, prevedie ho k metru, farbisto opisujúc výjavy ulice tak čarovne, že dotyčný pán vidí lepšie, než kedykoľvek predtým. Jej nákazlivá nezištnosť naberá slabší odtieň čiernej v momente, keď cez Renoirov obraz pripodobňuje sklenený muž Améliin osud k namaľovanej tvári dievčaťa, ktorá nezapadá do koloritu okolo stojacej spoločnosti ľudí. Aj bez tejto jednoznačnej analógie je evidentné, že Amélia ľahšie pomáha dosiahnuť šťastie iným, než sama sebe. Túto chybičku na kráse, pochopiteľne, odstráni záver v súlade s rozprákovými ideálmi. Scenár má ešte jedno významné špecifikum-rozšírené pásmo rozprávača, sprievodcu celým dianím na plátne, vďaka ktorému sa miestami film štylizuje do podoby rozprávanej knihy s pohyblivými ilustráciami. Osviežením príbehu sú tiež niektoré scenáristické „hračky“, napríklad tá, keď si Amélia premieta sama seba do televízneho dokumentu o živote a predčasnej smrti svätice. Harmónia, sálajúca z obsahovej stránky sa premietla aj do stránky formálnej. Kamera Brunna Delbonnela navodzuje idylicky príjemnú a jedinečnú atmosféru, zúčastnene zaberá časté detaily tváre postáv, zdôrazňujúc ich významnosť a minimálne rovnaký význam pripisuje všedným veciam (hoci aj obyčajnému vrecku strukovín, do ktorého Amélia tak rada vnára ruku). Z lokácií, ktoré nás v reáli sotva zaujmú (pochmúrne chodby metra, ulica plná odpadkov) vyabstrahuje nezvyčajný druh ponurej krásy a podáva obrazy decentne štylizovanej výpravy. Strihová skladba záberov, pod ktorú je podpísaný Hervé Schneid, je prispôsobená rovnomerne ubiehajúcemu rytmu príbehu, neruší pozornosť diváka nijakými zvláštnymi exhibíciami a zvýrazňuje charakter dynamickejších scén (Amélia so slepcom, jedinečná hra na indície s Ninom v zábavnom parku). Tóny filmovej hudby Yanna Tiersena sa vznášajú ulicami Montmartru ľahko ako vánok a svojimi optimisticky znejúcimi motívmi s harmonikou a klavírom nezaprú v sebe znaky francúzskeho folklóru. Aj samostatné počúvanie týchto melódií navodzuje podobné pocity, aké má divák pri sledovaní filmu.

Dôležitým výrazovým prostriedkom je použitie trikových záberov, ktoré miešajú snové predstavy s realitou a efektne premietajú vnútorný svet, či momentálne citové rozpoloženie postáv (Améliino búšiace srdce, ktoré pri pohľade na Nina doslova vyskakuje z hrudi, rozprávajúce nočné lampy a tváre z fotografií. . . )
Na miere diváckeho stotožnenia sa s príbehom má nemalú mieru herectvo predstaviteľov titulných úloh. Audrey Tautou v roli Amélie Poulainovej vyjadruje krištáľovo čistý charakter svojej postavy úprimným, mierne zasneným pohľadom a svoj talent opäť potvrdzuje aj Mathieu Kassovitz, francúzsky režírujúci herec-obaja nemajú najmenší problém získať si sympatie diváka. Filmu prospieva aj civilné herectvo ostatných protagonistov. Amélii z Montmartru nemožno uprieť citovú manipuláciu s divákom, je to film pocitov a ako taký sa snaží navodiť ich aj v publiku. Možno to robí príliš okato, ale o to účinnejšie. Aby sa vyhol núkajúcej sa nálepke patetickosti, obalil všetok svoj sentiment ľahkou iróniou a a sviežym komediálnym prístupom. Ponúka oslavu života, ktorej sa môže zúčastniť každý z nás. Amélia z Montmartru
(Le fabuleux destin d´Amélie Poulain, Francúzsko, 2001)

Réžia:Jean-Pierre Jeunet
Scenár:Guillaume Laurant, Jean –Pierre Jeunet
Hudba:Yann Tiersen
Kamera:Bruno Delbonnel
Strih:Hervé Schneid
Hrajú:Audrey Tautou, Mathieu Kassovitz,
Rufus, Dominique Pinon, Yolande Moreau. . .