Komercia? Umenie? Sú navzájom závislé alebo si konkurujú?Existuje hranica, ktorá určuje koniec jedného a začiatok druhého? Keby sme tieto večné filozofické otázky aplikovali priamo na film, zistili by sme, že krehká interakcia oboch pojmov sa buduje už od úplného začiatku kinematografie. Program svetových multiplexov prekvitá dobrodružstvom, hrôzami a romancami od výmyslu sveta. Klubové kiná „pre náročnejšieho diváka“ sa tiež nemôžu sťažovať na nedostatok priaznivcov. A potom sa z času na čas objaví film, ktorého, zdá sa, toto malicherné diferencovanie vôbec nezaujíma. Neprináša prekvapujúcu pointu, ani strhujúce akčné finále, je naivný, presladený, nadnesený, príliš uhladený. Keď sa niekto opýta: „O čom to je?“, prerozprávaním deja asi tiež príliš nezaujme. Ale skúsme zmeniť otázku na: „Aký je?“. Tu by som si dovolila použiť výrazy ako očarujúci a rozprávkový. Podobné slová, aké pravdepodobne charakterizovali pocity ľudí, odchádzajúcich z kina, ľudí, ktorí prijali jeho poetiku. Rafinovanosť Amélie z Montmartru spočíva hlavne v kvalitnom scenári, na ktorom spolupracovali režisér filmu Jean-Pierre Jeunet a scenárista GuillaumeLaurant. Zmysel pre napohľad banálny detail, ktorý dokážu povýšiť na niečo dôležité a hodné našej pozornosti, preukazujú už v krátkej predtitulkovej sekvencii. Kým konvenčne ladený filmový divák na tomto mieste očakáva zvyčajný panoramatický záber veľkého celku, prezentujúceho miesto nasledovného príbehu, prvé zábery Amélie z Montmartru, ilustrujúce komentár rozprávača, nesú omnoho podrobnejší informačný náboj. „Bolo 3. septembra 1973, 18 hodín, 28 minút a 32 sekúnd. . . “, vo veľkom detaile sledujeme obrus v malej záhradnej kaviarničke, ktorý nadvihol vietor a roztancoval tak sklenené poháre na stole, bez toho, aby si to vôbec niekto všimol. Alebo takmer nikto. Oku filmovej kamery totiž tento jedinečný okamih neunikol. Jeunetovou snahou je práve zachytenie krehkých, ťažko uchopiteľných momentov, okamžitosti, ktorú pre jej prchavý charakter takmer ani neregistrujeme. Zosobnením tejto snahy je mimoriadne vnímavá slečna Amélia Poulainová, rozhodnutá nevšímavosť vlastných rodičov kompenzovať tým, že si vytvorí vlastný svet (v ktorom sa gramofónové platne vyrábajú ako palacinky). Po nečakanom skone jej matky a prehlbujúcej sa introverzii otca, ostáva Amélia sama so svojou vnútornou fantáziou, ktorá by vzbudila závisť u nejedného rozprávkára.