História Skinheads

60-te roky boli známe hnutím hippies, voľnou láskou, drogami a mierovými protestami. Bola tu však aj mládež, ktorá sa chcela odlišovať od týchto masových tendencí, mládež, ktorá chcela byť istým protikladom k dobráckym a intelektuálnym hippies. Táto mládež nasledujúca príklad svojich starších súrodencov, zvaných „mods“, začala nosiť kratší učes, čistý odev, pevné robotnícke topánky a traky, Títo mladí ľudia boli deti z robotníckych rodín a preto navštevovali lacné prístavné hospody, kam sa chodili zabávať najmä jamajskí prisťahovalci, ktorí do týchto hospôd priniesli ich vlastnú jamajskú hudbu- ska a reggae. Týmto mladým rebelom tmavej pleti sa hovorilo rude boys. Nosili klobúky, obleky a na mladých anglických robotníkov mali taký vplyv, že si títo ľudia zobrali jamajskú hudbu za svoju vlastnú. Tak vznikli skinheads, ktorým sa v tom čase hovorilo aj boot boys. Do kultúry skinheads patrí fandenie futbalu, pivu, tvrdý životný štýl, čisté, jednoduché oblečenie a hrdosť na svoju krajinu, rodinu a vôbec na seba. Za všeobecný vrchol tohoto hnutia sa považuje rok 1969(spirit of ’69). Skinheads boli na stránkach novín kvôli ich výtržnostiam a na tú dobu aj kvôli šokujúcemu image. Čierni a bieli skinheads pochodovali ulicami napádali dlhovlasých hippies, rockerov , alebo príslušníkov polície. V tom čase boli medzi skinheads rôzne gangy, patriace väčšinou k istej štvrti, alebo ulici a tak sa strety medzi rôznymi skingangami stali tiež súčasťou ich životného štýlu. Veľký príliv lacnej pracovnej sily v podobe pakistanských prisťahovalcov pripravil mnoho mladých robotníkov o prácu. Títo ľudia boli bezradní a tak sa začal tzv paki- bashing, čiže mlátenie pakistancov a napádanie ich štvrtí. Aj napriek tomu, že skinheads vyšli z čiernel kultúry, paki- bashing okolo nich vytvoril rasistické fluidum, ktoré sa s nimi ťahá ktoré sa s nimi ťahá až do dnešných čias aj keď mnoho skinheads neskôr paki- bashing odsúdilo. Prvá polovica 70-tych rokov znamenala pre skinheads úpadok, ktorý však netrval dlho. V roku 1979 ovládlo ostrovy nové hnutie- punk. To znamenalo veľké oživenie hnutia skinheads, ktorí v punkrocku našli to, čo predtým v ska a reggae. Skinheads sa začali objavovať na punkových koncertoch a to hlavne na vystúpeniach politicko- proletárskej kapely sham’69. Títo skins sa odlišovali od svojich pôvodných tradičných skinheadov ešte šokujúcejším výzorom (vlasy ostrihané na kožu, nášivky a na hlave nápisy ako „Umon Jack“, či „made in England“).

Pôvodní starí skins túto novú krv nepúštali medzi seba a často ich napádali. Na uliciach vtedy prevládali bitky medzi punks a teddy boys a na oboch stranách sa objavovali bojovníci z radov skinheads. Na strane proti- štátnych punx stáli noví mladí skins a na strane britských teddy boys zase starí skinheadskí veteráni. Novú krv skinheads v punkových radách môžeme považovať za základ hnutia Oi! Aj samotný punk , hnutie silne undergroundové si časom kúpili nenásilní manažéri , urobili z neho komerčnú bábiku a z mnohých interpretov hviezdy, voziace sa na limuzínach. Toto sa nepáčilo mladým punks a skins a preto sa snažili odstrániť tento fenomén a vrátiť punk späť do undergroundu. Koniec koncov punk, proklamovaný ako proletárske hnutie, bolo doteraz väčšinou však prejavom prichádzajúcim z umeleckých škôl. Bolo v ňom veľa pretvárky. V roku 1979 sa sformovala nová vlna punku- Oi!. Je to pravá tvár punku bez pretvárky, drog a veľkého biznisu. Oi! je ale aj spojením punks a skinheads v 1 hnutie. V tomto čase sa však udiali veci, ktoré najviac ublížili hnutiu skinheads a vrhli naň zlé svetlo, ktoré pretrváva až dodnes. Britské politické strany ako British Movement a National Front začali verbovať skinheads do svojich radov. Politický propagandisti chodili na koncerty, kde rotdávali letáky so sľubnými rečami, na ktoré naleteli najmä nevzdelaní skinheads. Vznikli prvé kapely podporujúce tieto politické strany a hnutie Oi! sa rozdelilo. Neonacistickí skinheads opustili Oi! scénu aj keď až dodnes si niektorí z nich takto hovoria a používajú toto slovo. Oi! nikdy nič nemelo s nijakou štátnou politikou a smer, ktorý si zvolili neonacistický skins súhrnne nazývame „white power“. Patria sem rasisti, fašisti, nacisti, národný socialisti a vôbec všetci, čo až na oblečenie, nemajú so skins nič spoločné. Ako dôkaz platí aj staré skinheadské heslo- never žiadnemu politikovi. Ako reakcia na fašizoidné tendencie istej časti skinheads vzniklo v USA hnutie bojujúce proti týmto prejavom a za udržanie pravých skinheads- S.H.A.R.P. – skinheads against racial prejudice (skíni proti rasovým predsudkom). Silná sharp scéna je dnes v Nemecku, Poľsku, Taliansku a najmä v Španielsku. Ďalšou novou organizáciou je R.A.S.H- red and anarcho skinheads, ktorí sú na rozdiel sharp politickí a orientáciou sú anarcho- syndikalistickí. Mnoho najmä stredoeurópskych skins ich odsudzuje a nepovažujú ich za skinheads, hlavne kvôli ich anarchistickej orientácii. Odev skinheads sa v podstate nijak rázne nezmenil.

Patria sem ťažké boty (Dr Martenz, Cult, Gladiator), tričká s límcom značky Fred Perry a košele značky Ben Sherman, svetre a bundy značky Lonsdale, úzke nohavice Levi’s, traky, letecké bundy známe pod ľudovým názvom- Bomber, alebo ľahké bundy zvané Harrington. Ľudia na Slovensku považujú za skinheads mladíkov, ktorí sú jednoducho vyholení a útočia na cigánov. Slovenskí neonacisti si ešte aj dnes radi hovoria skinheads, ale k tomuto kultu majú veľmi ďaleko. Vďaka jazykovej bariére za predošlého režimu sa sen táto kultúra dostávala veľmi ťažko a dnes je na Slovensku stále málo pravých skinhedas, i keď v posledných rokoch máme možnosť vidieť na uliciach, či punkových koncertoch skupiny antixenofóbnych skins ako stoja po boku punks. V Bratislave je ich približne 20, z toho asi 5 renees (výraz pre ženy v hnutí skinheads). Ďalším negatívnym javom, ktorý má svoje korene v skinheads sú hooligans- futbaloví chuligáni. Objavovaním sa skins v radoch fanúšikov v 60- tych rokoch sa radikalizovali konfrontácie na štadiónoch a dochádzalo počas zápasov k čoraz väčším násilnostiam. Dospelo to až tak ďaleko, žr hooligans napádajú už aj ľudí vo vlastných radoch. Dnes sú medzi hooligans hlavne fašistickou ideológiou ovplyvnení primitívi, ktorí sú však na hony vzdialení ozajstným neonacistom. Na vzniku násilnej stránky sa vo veľkej miere podpísal aj film Stanleyho Cubricka- Clock-work Orange. Toto kultové dielo zo 60- tych rokov je oslavou násilia istého gangu droogs a ovplyvnilo ako skinheadskú, tak aj punkovú kultúru. Preto môžme často počuť slovné spojenie- clockwork skins , čo znamená násilní skins. 80-te a prvá polovica 90-tych rokov boli poznačené hnusným fašistickým fenoménom v tomto hnutí, no v posledných rokoch sa pôvodné antirasistické hnutie zmáha so všetkým, čo k tomu patrí a dnes je dosť viditeľný nárast kapiel inklinujúcich k Oi! a vôbec k heslu punks&skins united! Našou snahou by malo byť ukázať verejnosti pravú tvár skinheads a nie falošnú, proklamovanú národnými, politickými inštitúciami, s fašizoidným pozadím.