V Taliansku sa tieto slávnosti presúvajú na verejnosť do ulíc, neskôr do divadiel. No prevažuje v nich spev a tak z nich neskôr vznikajú opery. Vo Francúzsku sa stali balety zábavou výlučne pre dvoranov a nezávisle od seba prevládala textová a tanečná časť.
Za vlády Henricha IV. sa tancu venovala veľká pozornosť. Na dvore tancujú všetci dvorania podľa hesla "dokonalý gavalier musí ovládať jazdu na koni, šerm a tanec". Vášnivým tanečníkom bol aj kráľ Ľudovít XIII., ktorý rád tancoval úlohy každého druhu. Baletu vrátil spevné časti a zakázal v baletoch vystupovať ženám, a tak dvorania museli tancovať aj ženské postavy. Toto obdobie sa nazýva ballet du Roi lebo hoci medzi umelcami vedľa francúzov rozhodujúci vplyv majú ešte taliani. Dalším vášnivým milovníkom umenia a baletu z kráľovského dvoru bol Ľudovít XIV. Poznáme ho aj ako kráľa Slnko, podľa Lullyho baletu - noc=la nuite, v ktorom hral kráľ hlavnú úlohu - Slnko. Bol typom "danseur noble", ktorý sa neskôr stal príznačným pre francúzsky balet. V roku 1681 sa na javisko vrátili aj ženy vďaka inscenácii Víťazstvo lásky, v ktorej triumfovala Madmasell la Fontaine.
Toto veľké storočie la grande siecle francúzskeho baletu a výsledky rozvoja zhrnul v práci "Choreographie de l'Art de Decoure la Dance" Raoul Feuilet. Prvýkrát tu definoval pať klasických pozícií, čím definitívne stabilizoval francúzsku terminológiu, ktorá sa zachovala dodnes. Krehké a galantné ROKOKO (rokai = prvok v tvare S vyvinutý z tvaru mušle) trvalo približne od roku 1720 - 1770, často je považované len ako koniec baroka. No bolo to nové umenie, odlišujúce sa od majestnátneho baroka svojou jemnosťou a gracióznosťou a koketnosťou. Je prechodom medzi barokom a KLASICIZMOM (klasicizmus = pestrosť a harmónia). Prvé známky reformy baletu badať už v práci Márie Saleovej a choreografov Franca von Hilverdinga a Gaspara Angioliniho. Tanec pokladali za umenie schopné vyjadriť všetky city človeka a požiadali preň takú vážnosť aká patrí komédii a opere. Bojovali proti maskám a vyumelkovaným kostýmom. V tomto období vďaka Salvátorovi Viganovi sa stalo Miláno mestom stretnutí kultúrnych prominentov. Bol to nielen vynikajúci tančník, ale aj choreograf riadiaci sa podľa zásady "nestačí potešiť oko diváka, ale treba dojať jeho srdce". Na prelome 18-19. storočia rozpoly politického a spoločenského života vplývali aj na umenie - umelci často unikali do sveta fantázie do krásnych vymyslených krajín = vznik ROMANTIZMU. Centrum baletného diania sa prenieslo z Francúzska do talianskeho Milána, v ktorom bola akadémia.