Tú ženu z väzenie vydali.
Naša mladá nevesta išla okolo vody,
spadol jej veniec do vody.
Chytili ho orvišský mlynári, pýtajú zaň 50 dolári.
Teda, ktorí koľko môže toľko nepomôže,
kerí groš, kerí dva, kerí poskladáte aspoň
zatoľko čo ja, zlatníček strieborný
na venček bielený."
Po vybraní do vienka nasleduje:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári!
Naša mladá nevesta Vám skazuje,
že Vám za tie dary ďakuje.
Však ste jej dali, však nie dali, ale požičali.
Keby sa bola naša mladá nevesta nazdala,
že sa bude vydávať, bola by nagazdovala
asi dve merice. Bola by vychovala húsky ilovaté,
sliepky chocholaté, boli by odbavili
svadbu bohatú. Ale ona nevedela až
v sobotu odpoludnia, keď jej prišli povedať,
že sa bude vydávať. Hneď na jarmok bežala
z krásnych ruží veniec kúpila.
A Vy starší svadobári, keď budete Vašich synov ženiť
dcéry vydávať, ona sa Vám chce odplatiť.
A keď sa Vám ona neodplatí, nech
Vám to Pán Boh zaplatí."
Po odchode najstaršej družice prichádza povinnosť najstaršieho družbu. Pýta novomanželov do lože:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári!
S dovolením k tomuto svadobnému stolu
pristúpiť a pár slov premluviť?
Daj Boh šťastia páni milí, který sme sa mi tu
zhromaždili. Do príbytku poctivého, pána otca
svadobného. Hľa ten to istý sa tu žení
v tom peknom položení. Dnes som počul hlas
z ďaleka jedneho chlapčeka, že lepšé osamote byť,
jako sa oženiť. Lebo, kdo sa raz ožení,
vie jaké je to súžení, keď zlú ženu dostane,
hneď mu peklo v dome nastane.
Ja ráno jak sa stáva, ja preč idem,
susedky si nazvoláva. Tu sa chystá, varí,
peče, vinko, pivko len tak teče.
A ja hladný prijdem domú, sadov bych si,
nemám k čomu.
A kde ste Vy svadobná maci, svadobný otiec!
....
Podá koniec paličky mladej neveste. Ona prejde cez stôl. Privedie ju do kuchyne. To isté i s novomanželom. Svadobári odchádzajú do hostinca. Tam sa ukončí svadobné veselie tanečnou zábavou. Nasledujúci deň "prepíjajú nevestu".