Zvyky pri svadbách vo Veľkom Orvišti

Ohlášky boli trikrát ohlásené. Vyhlasuje ich pán farár z kancľa v piešťanskom kostole. Keď má byť v nedeľu veselie, chodí po rodinách novomanželov zváč. Je to najstarší družba chystajúcej sa svadby. Chodí vo štvrtok pred nastávajúcou nedeľou veselia. V ruke nosí trsteničku, ozdobenú vetvičkami rozmarínu a bielou mašličkou úzkej stužky. Pozýva k veseliu: "Pozdravený buď Ježiš Kristus! Ja som posel poslaný od svadobného otca od svadobnej matky a mladosobášnych. Dali Vás pekne pozdravovať svadobný otec, svadobná mati, svadobni mladosobášnici, aby ste tých mladosobášnych odprevadili ku siedmej sviatosti stavu manželského." Poďakujúc počastujú prípitkom.
Nastane deň svadobného veselia. Sobáš býva o tretej - štvrtej hodine. Po sobáši odchádzajú v rade, do domu novomanželky. Krstné matky rozdávajú "štastník". U dverí manželky vidíme jej matku. Víta svojich svadobanov. Dáva každému svadobanovi na koniec lyžičky medu. Vraj, aby boli novomanželia ku sebe sladký. Posedajú si za stoly dľa spôsobu. Uprostred hlavného alebo krížového stola sedia novomanželia so svojími krstnými rodičmi. Večerajú 5 - 6-raké jedlá a upíjajú na zdravie mladomanželom. Muzika vyhráva svadobárom podľa ich žiadosti. Keď sa blíži koniec upíjaniu, pristúpi medzi stoly najstaršia družica, držiac tanierik, v ktorom je položený rozmarínový venček a prehovorí:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári!
Z dovolením k tomuto stolu pristúpiť a pár slov premluviť?
Naša mladá nevesta Vás prosí, lebo mosí,
keď by nemosela, by neprosila,
jak tá svatá Rozália vzala kosák a plachtu
a išla do hája, krásnych ruží nažala.
Išla okolo jednej skaly, tá skala ju prikryla.
Potom sa jednej žene snívalo, aby išli a hľadali,
že nájdu pannu meno Rozália,
pod zeleným vencom a bielym čepcom.
Oni išli a nenašli. Tu istú ženu do väzenia dali.
Pri krátkej dobe sa snívalu samému kráľovi,
že aby išli a nájdu tú istú pannu menom Rozaliu,
pod zeleným vencom a pod bielym čepcom.
Oni išli.

Tú ženu z väzenie vydali.
Naša mladá nevesta išla okolo vody,
spadol jej veniec do vody.
Chytili ho orvišský mlynári, pýtajú zaň 50 dolári.
Teda, ktorí koľko môže toľko nepomôže,
kerí groš, kerí dva, kerí poskladáte aspoň
zatoľko čo ja, zlatníček strieborný
na venček bielený."
Po vybraní do vienka nasleduje:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári!
Naša mladá nevesta Vám skazuje,
že Vám za tie dary ďakuje.
Však ste jej dali, však nie dali, ale požičali.
Keby sa bola naša mladá nevesta nazdala,
že sa bude vydávať, bola by nagazdovala
asi dve merice. Bola by vychovala húsky ilovaté,
sliepky chocholaté, boli by odbavili
svadbu bohatú. Ale ona nevedela až
v sobotu odpoludnia, keď jej prišli povedať,
že sa bude vydávať. Hneď na jarmok bežala
z krásnych ruží veniec kúpila.
A Vy starší svadobári, keď budete Vašich synov ženiť
dcéry vydávať, ona sa Vám chce odplatiť.
A keď sa Vám ona neodplatí, nech
Vám to Pán Boh zaplatí."
Po odchode najstaršej družice prichádza povinnosť najstaršieho družbu. Pýta novomanželov do lože:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári!
S dovolením k tomuto svadobnému stolu
pristúpiť a pár slov premluviť?
Daj Boh šťastia páni milí, který sme sa mi tu
zhromaždili. Do príbytku poctivého, pána otca
svadobného. Hľa ten to istý sa tu žení
v tom peknom položení. Dnes som počul hlas
z ďaleka jedneho chlapčeka, že lepšé osamote byť,
jako sa oženiť. Lebo, kdo sa raz ožení,
vie jaké je to súžení, keď zlú ženu dostane,
hneď mu peklo v dome nastane.
Ja ráno jak sa stáva, ja preč idem,
susedky si nazvoláva. Tu sa chystá, varí,
peče, vinko, pivko len tak teče.
A ja hladný prijdem domú, sadov bych si,
nemám k čomu.
A kde ste Vy svadobná maci, svadobný otiec!
....
Podá koniec paličky mladej neveste. Ona prejde cez stôl. Privedie ju do kuchyne. To isté i s novomanželom. Svadobári odchádzajú do hostinca. Tam sa ukončí svadobné veselie tanečnou zábavou. Nasledujúci deň "prepíjajú nevestu".

Zdroje:

internet -