Ohlášky boli trikrát ohlásené. Vyhlasuje ich pán farár z kancľa v piešťanskom kostole. Keď má byť v nedeľu veselie, chodí po rodinách novomanželov zváč. Je to najstarší družba chystajúcej sa svadby. Chodí vo štvrtok pred nastávajúcou nedeľou veselia. V ruke nosí trsteničku, ozdobenú vetvičkami rozmarínu a bielou mašličkou úzkej stužky. Pozýva k veseliu: "Pozdravený buď Ježiš Kristus! Ja som posel poslaný od svadobného otca od svadobnej matky a mladosobášnych. Dali Vás pekne pozdravovať svadobný otec, svadobná mati, svadobni mladosobášnici, aby ste tých mladosobášnych odprevadili ku siedmej sviatosti stavu manželského." Poďakujúc počastujú prípitkom.
Nastane deň svadobného veselia. Sobáš býva o tretej - štvrtej hodine. Po sobáši odchádzajú v rade, do domu novomanželky. Krstné matky rozdávajú "štastník". U dverí manželky vidíme jej matku. Víta svojich svadobanov. Dáva každému svadobanovi na koniec lyžičky medu. Vraj, aby boli novomanželia ku sebe sladký. Posedajú si za stoly dľa spôsobu. Uprostred hlavného alebo krížového stola sedia novomanželia so svojími krstnými rodičmi. Večerajú 5 - 6-raké jedlá a upíjajú na zdravie mladomanželom. Muzika vyhráva svadobárom podľa ich žiadosti. Keď sa blíži koniec upíjaniu, pristúpi medzi stoly najstaršia družica, držiac tanierik, v ktorom je položený rozmarínový venček a prehovorí:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári!
Z dovolením k tomuto stolu pristúpiť a pár slov premluviť?
Naša mladá nevesta Vás prosí, lebo mosí,
keď by nemosela, by neprosila,
jak tá svatá Rozália vzala kosák a plachtu
a išla do hája, krásnych ruží nažala.
Išla okolo jednej skaly, tá skala ju prikryla.
Potom sa jednej žene snívalo, aby išli a hľadali,
že nájdu pannu meno Rozália,
pod zeleným vencom a bielym čepcom.
Oni išli a nenašli. Tu istú ženu do väzenia dali.
Pri krátkej dobe sa snívalu samému kráľovi,
že aby išli a nájdu tú istú pannu menom Rozaliu,
pod zeleným vencom a pod bielym čepcom.
Oni išli.