Na začiatku 20. storočia mal každý jasnú predstavu o tom, čo je to umenie. Umenie znamenalo jedinečnosť, originalitu a neúnavne sa v ňom zjavovali nové smery. Za pravé umelecké dielo bolo považované niečo, čo už nikto nikdy nevytvorí, originál bez kópií. Nestávalo sa, že by sa umelecké diela spájali s kultúrou súčasnej spoločnosti. V polovici 20. storočia však na umeleckú scénu vstúpili umelci na čele s Andym Warholom, ktorí nielenže spojili umenie s konzumnou kultúrou, ale ukázali, že umenie sa nachádza vo všetkom čo je okolo nás – len tomu treba dať správnu formu, farbu a najmä jas. Umelci povýšili prostriedky reklamy na umenie, čím dokonale nastavovali zrkadlo vtedajšej americkej spoločnosti. Zrazu sa každá kópia stala originálom a otázka originality prestala byť dôležitá. I keď len na oko, pretože uvedenie nového smeru do povedomia ľudí muselo zo sebou niesť istú dávku originality. Umenie pop-artu ukazovalo hĺbku plytkosti americkej spoločnosti. Samotný Andy Warhol síce vyhlasoval, že svojím umením nechcel „zmapovať“ spoločnosť, avšak či chceme, alebo nie, tak pri jeho dielach sa nám zároveň zjaví spoločnosť a jej vlastnosti. Pre mňa pop-art znamená spojenie absolútne odlišných svetov, čo ma priviedlo k tomu tento jednotný svet popísať. Svet, ktorému je jedno kto ste, hlavné ak ste slávny a každý o vás vie.