Ako to, že nerozumieme etruštine, jazyku zo samého srdca Itálie, ktorý žil ešte v prvých storočiach nášho letopočtu? Jazyku národa, z ktorého pochádzal známy Maecenas alebo politik Caecina, ktorého rod vymrel až roku 1765, keď u nás vládla Mária Terézia?
Odpoveď vyzerá ako výhovorka „Chýba nám dostatočne dlhá bilingva, čiže etruský nápis s prekladom do latinčiny, aký mal napríklad Champollion v prípade starej egyptčiny,“ vysvetľujú etruskológovia. „Nemáme záchytné body, v etruštine sme nenašli nijaké spoločné výrazy s nijakým známym jazykom,“ odpovedajú, keď pripomenieme Hrozného rozlúštenie chetitčiny. „Počítače to tiež samy nevyriešia: sú výsledkom ľudského dôvtipu a jeho pomocníkom, nie jeho náhradou...“ Vyše sto rokov sa zaoberajú vedci mnohých národov jazykom Etruskov; jedinou ich nádejou je dostatočne dlhá bilingva. „Objav hoci jediného takéhoto nápisu by spôsobil revolúciu vo vývine nášho bádania,“ povedal roku 1956 popredný rímsky etruskológ Massimo Pallottino, „a pravdepodobne raz a navždy by vyriešil väčšiu časť tohto komplexu stáročných otázok.“
Je nádej, že sa takýto etruský nápis s prekladom nájde? Bezpochyby. Možno v troskách daktorého z etruských miest, možno v doteraz neznámej etruskej hrobke. Možno aj na mieste, ktoré je už dávno a dobre preskúmané, nie však až do dna - na rímskom Fore, stredisku politického, hospodárskeho a kultúrneho života starého Ríma, ktorému vládli v časoch prvej jeho slávy práve Etruskovia.