O Feidiovi a jeho živote vieme pomerne málo. Hoci je jedným z najväčších umelcov, akých ľudstvo malo, nie je známe, že by antickí autori napísali jeho životopis; údaje o jeho živote sú roztratené v spisoch všeobecného charakteru. Narodil sa asi krátko po roku 500 pred n.l. v Athénach. Jeho otec bol malý remeselník a volal sa Charmidés. Mladosť prežil v búrlivých rokoch grécko-perzských vojen. Patril ku generácii, ktorá osobne nebojovala proti perzským dobyvateľom, zato však bola vychovávaná v občianskom nadšení, ktoré v nej zanechalo spomienku na tie slávne dni.
Začínal ako maliar v Polygnótovej škole, ku ktorej patril aj jeho brat alebo bratranec Panaios. Feidias obdivoval veľkého maliara a veľa sa od neho naučil. Neskôr využil jeho nápady a inšpiroval sa viacerými postavami z jeho fresiek pri modelovaní svojich reliéfov a voľných sôch, ktoré potom reprodukoval do mramoru. Pretože pochyboval o svojom maliarskom nadaní, odišiel do Argosu do učenia k starému majstrovi bronziarovi Ageladovi, ktorý bol v tom čase, r. 470 pred n.l., na vrchole svojej slávy. K obohateniu jeho ducha prispeli postupy a objavy Polygnótovej iónskej maliarskej školy a dórska prísnosť a rozvážnosť sochárov z Argosu. Feidiove sochy sa bez výnimky stratili; poznáme ich len z popisov a kópií. K reliéfom, na ktorých vytvorení mal Feidias osobnú alebo vodcovskú účasť, bol osud milší; mnohé sa zachovali.
Prvým Feidiovým veľkým dielom bol pomník na oslavu maratónskeho víťazstva nad Peržanmi, ktorý vytvoril pre Delfy asi v rokoch 465-461 pred n.l. a zachovala sa z neho iba časť podstavca. Okolo roku 460 pred n.l. sa konala súťaž o najlepšiu sochu ranenej Amazonky, ktorá mala byť venovaná Artemidinmu chrámu v Efeze. Na súťaži sa stretla skupina veľkých sochárov 5. storočia a v porote hlasovali sami sochári a to tak, že každý síce na prvom mieste uviedol svoje dielo, ale na druhom už dielo iného a celkové poradie sa stanovovalo podľa zaradenia na druhé miesto. Vyhrala socha Polykleitova, druhú cenu získal Feidias, tretiu Kresilas. Všetky tri sochy sa zachovali v rímskych kópiách; Amazonky sú si podobné, čo potvrdzuje, že Gréci sa nebáli opakovať zavedený typ posvätený tradíciou, napriek tomu každá verzia bola osobitnou morálnou bytosťou.