Barok sa presadzoval aj v hudbe, rovnako v podobe talianskej opery ako vo fúgach Johanna Sebastiana Bacha alebo v skladbách Georga Friedricha Händela. Veľkou módou bohatých šľachticov sa stali zámocké orchestre, zložené z pánskeho služobníctva a poddaných, ktoré veľmi často hrali na vysokej interpretačnej úrovni. Dobový vkus sa premietol aj do odievania. Barokové odevy z hodvábu a brokátu bohato zdobili čipky a stužky. Postave barokového gavaliera nesmela chýbať majestátnosť, jeho oblečenie muselo byť reprezentatívne. K vznešenosti patrila aj vysoká postava. Čím neobdarila príroda, nahrádzalo sa umelým spôsobom. Vysoké opätky, silne nakučeravené predĺžené parochne a trojrohý klobúk neodmysliteľne patrili k doplnku mužskej módy. Podobný účinok mali vzbudiť bohato nariasené šaty a dovysoka vyčesané dámske účesy, doplnené čipkou á la fontagne. Táto francúzska móda nahradila upätú španielsku módu neskorej renesancie, ktorá nadlho ovládla viedenský dvor a jeho šľachtu. V Uhorsku sa napriek všetkému držala domáca uhorská móda.
Barok ovládol všetky spoločenské vrstvy a stal sa dominantným slohom , ktorý sa rozšíril od Portugalska po Poľsko, od Sicílie až po Škandináviu. V 18. st. sa barok, i keď na krátky čas, ujal aj v Rusku. Hlavným nositeľom barokovej kultúry boli panovnícke dvory spolu
s aristokratickou a cirkevnou elitou. Jej tvorcami sa však stali mešťania, remeselníci, učenci, umelci a príslušníci duchovenstva. Mešťan mal len výnimočný prístup do sveta veľmožov. Aj on však prijímal barokovú kultúru a postupne prestával byť iba divákom. V cechu či náboženskej obci organizoval spoločenské akcie a verejné oslavy späté s tancom a hudbou. S tým súviselo aj preberanie módy vysokých aristokratických kruhov, i keď s určitým obmedzením. Obmedzenie spočívalo v tom, že mešťan si musel voliť menej parádne odevy, musel si odrieknuť pestré farby a nesmel nosiť zbraň. Meštianky zasa nesmeli nosiť šaty s vlečkou. Prostí ľudia, sedliaci a mestská chudoba nemysleli na barokovú nádheru, často im záležalo iba na tom, aby prežili. Občas sa smeli zúčastniť na príležitostných ohňostrojoch a slávnostných osvetleniach. Počas veľkých slávností pili víno z fontán, jedli býky pečené na ražni, ako ich pre nich dali pripraviť páni, mohli sa pozerať na hry, tancovať a veseliť sa až do neskorej noci. Častejšie ich však čakala ťažká práca a boj o prežitie rodiny. Ešte tvrdšie životné podmienky boli na vidieku. V očiach iných spoločenských vrstiev bol sedliak hrubým neotesancom a hlupákom. Jeho obraz sa začal meniť len na začiatku 18. st., keď sa vidiecky život začal v aristokratických kruhoch idealizovať a vykresľovať ako idyla.