Štefana, 1625; Brutova spravodlivosť, Prorok Bileam, 1626; Útek do Egypta, 1625; Judáš vracajúci tridsať strieborných, 1629, ...).
Po príchode do Amsterdamu dostával objednávky na portréty, v ktorých kládol dôraz na psychologickú stránku a zároveň pohľadom, posunkom, postojom navodzoval styk s divákom. Hlavným dielom týchto rokov je Hodina anatómie doktora Tulpa, ktorú maliar namaľoval v roku 1632. Je to prvá veľká kompozícia namaľovaná od autorovho príchodu do
Amsterdamu. Portrét zachytáva doktora Nicolaesa Tulpa, ako pitvá rameno popraveného zločinca. Ani jeden zo siedmich mužov počúvajúcich doktorovu prednášku nebol lekárom.
Vrcholným dielom prúdu smerujúceho k vyvolaniu prekvapujúcej skutočnosti i barokovej pohyblivosti a plasticity je Nočná hliadka (1642). Tento obraz má vlastne nesprávny názov. Obraz nemá nič spoločné ani s nocou, ani s hliadkou. Pri reštaurovaní obrazu roku 1946 odstránili z plátna vrstvy stmavnutého a zažltnutého laku a vyšlo najavo, že nejde o nočný výjav. Toto najslávnejšie Rembrandtovo dielo si u neho objednal cech arcikebuzníkov. Obraz však vyvolal podľa všetkého nespokojnosť, lebo maliar nerešpektoval tradičné „prehliadkové“ usporiadanie holandského skupinového portrétu, zabezpečujúce všetkým postavám rovnako významné miesto. Začlenil tu strelcov do výjavu zo všedného mestského života. Po roku 1642 došiel Rembrandt k vnútornému upokojeniu. Táto línia sa začínala krajinou v chápaní ľudského významu prírody (napr. Krajina s mostíkom, 1638, Krajina v búrke 1638, Riečna krajina so zrúcaninami, okolo 1650) a pokračovala odklonom od nápadnej exotickosti a dramatickosti k zdôrazňovaniu psychických zložiek tém, ku kompozičným i farebným premenám (postupné obmedzenie koloritu na niekoľko základných farieb, harmónia tónov, bohatstvo najjemnejších odtieňov). Biblické výjavy boli podnetom voľných básnických evokácií výrazného citového zaujatia (Svätá rodina, 1640, Zmierenie Dávida s Absolónom, 1642, Svätá rodina so závesom 1646, Svätá rodina s anjelmi, 1645, Odpočinok na úteku do Egypta, 1647, Klaňanie pastierov, 1646, a i.) uplatňovaného aj v iných témach, vo figurálnych štúdiách (Rabín sediaci pri študijnom stole, 1643) i v portrétoch s bohatou výrazovou stupnicou, so schopnosťou nachádzať príznačné črty a jedinečnosť ľudí (Stará žena s knihou, 1643, Dievča v okne, 1651, Muž v helme, 1650, Židovský starec v kresle, 1652 - 1654, Portrét Jana Sixa, 1654, Titus, 1655, Hendrickje Stoffelsová, okolo 1658, Židovská nevesta, 1665, Rodinný portrét, 1668). Hlavnými dielami záverečných rokov je spiknutie Juliusa Civila asi r. 1661 a posledný skupinový portrét Staalmeesters, predstavenstvo súkenníckeho cechu (1662). Rembrandtova maľba je veľkým sviatkom. jej životnou silou nebola smrť, ani strach, ale pochopenie smrti a života zároveň.