Barok je štýlové obdobie, ktoré vystriedalo renesanciu a začalo sa v kresťanskej Európe presadzovať od druhej polovice 16. storočia. Väčšinu európskych krajín ovládol až v 17. a 18. storočí. Takto to bolo aj v Habsburskej monarchii. Duch baroka ovládol všetky odvetvia vtedajšej kultúry, zasiahol do všetkých umeleckých žánrov, ovplyvnil životný štýl a myslenie ľudí.
Renesancia objavila pozemský svet a začala ho vnímať všetkými zmyslami, naučila sa ho využívať, tešiť sa z neho. Barok priniesol vytriezvenie. Obraz krásneho sveta vybledol, zovšednel. Šírila sa nedôvera a pochybnosti, únava, melanchólia a pesimizmus. Hlas viery prekričal hlas rozumu. Mottom týchto čias sa stalo memento mori - pamätaj na smrť a šírilo sa medzi západným kresťanstvom, ktoré reformácia rozdelila na dva nezmieriteľné tábory. Pôvod pojmu barok nie je úplne jasný, ale v odborných kruhoch prevláda názor, že pravdepodobne pochádza z portugalského slova barroco, čo znamená perla nepravidelného tvaru, aká bola obľúbená práve v tomto období.

Ako protipól náboženského zanietenia a strachu z ničoty, vyrástla paradoxne bohatá a prekypujúca kultúra baroka. Akoby bolo toto obdobie posadnuté nutkaním predvádzať sa. Prostriedkom zviditeľňovania sa stalo divadlo magnum theatrum mundi, nielen ako divadlo jezuitov alebo piaristov, ale aj svetské divadlo vo všetkých podobách. Námetmi boli najčastejšie príbehy z antickej mytológie alebo z biblie. Slovo v tomto divadle malo minimálny význam keďže text nebol dôležitý. O to väčší význam mali dekorácie a pôsobenie na ostatné zmysly. Na javisku sa mal predviesť celý svet, či už formou operety alebo baletu, benátskych nocí alebo vo forme úžasných plesov, ohňostrojov, karuselov a loveckých scén, či napokon aj parádnych pohrebov. Panovník bol stále nezávislejší od ochoty poddaných, ktorí by mali podporovať jeho snahu po moci. Naopak, stúpala závislosť šľachty aj meštianstva od jeho moci. Jeho vôľu neobmedzovali ani zákony.
Zvrchovanosť korunného vládcu sa odrážala aj vo veľkolepom a prísnom ceremoniáli, ktorý mal dodať kráľovskému majestátu ešte viac lesku. Každé gesto tu malo odlišnú, nadčasovú platnosť. Vznešenosť ceremoniálu mala vzbudiť zdanie večnosti. Vzorom pre reprezentačné sídla korunovaných hláv sa stal kráľovský zámok vo Versailles neďaleko Paríža, ktorý si dal vybudovať francúzsky kráľ Ľudovít XIV. V tejto veľkolepej stavbe až desaťtisíc dvoranov a služobníkov.
Za ňou sa rozprestieral obrovský park s fontánami a vodopádmi s menšími zámkami a pavilónmi. Zámok a záhrada je jedným architektonickým celkom. V takomto priestore sa rozohrávalo pestré barokové predstavenie a ceremoniál zobrazujúci nádherné zrkadlo moci najväčšieho európskeho dvora. Toto vyvolávalo dojem, že je pupkom sveta. Šľachta opúšťala zámky na vidieku a hľadala uplatnenie v službách Kráľa Slnka. Barok vrcholil.

Vzniku barokovej kultúry dal silný impulz Tridentský koncil, ktorý sa konal v rokoch 1545 - 1563. Ním sa začala protireformácia a veľká obnova katolíckej cirkvi. Preto sa barok veľmi často spája s protireformáciou. O tom, že to bolo inak, svedčí baroková kultúra v krajinách, kde prevládal protestantizmus. Baroko sa zrodilo v katolíckom Taliansku, kde renesančné výtvarné umenie od druhej polovice16. storočia nadobudlo výrazné, dynamické, hýrivé a ozdobné prvky. Očividné je to v architektúre. Za prvú barokovú stavbu sa všeobecne považuje chrám Il Gesú v Ríme, čo je ústredná chrámová stavba jezuitského rádu, v ktorej je pochovaný jeho zakladateľ Ignác z Loyoly. Postavili ho v rokoch 1568 - 1584 podľa plánov staviteľa Iacopa Barozziho da Vignola, ktorý v nej dokázal zahrnúť všetky základné prvky nového stavebného slohu s bujnosťou tvarov a veľkolepou nádherou. Táto stavba sa stala vzorom pre nespočetné množstvo jezuitských chrámov, ktoré vznikali v celej katolíckej Európe. Stal sa aj ukážkou toho, prečo sa vžil pojem jezuitské baroko. V predstavách jezuitov sa baroko malo stať symbolom víťazstva cirkvi nad protestantizmom. K väčšej božej sláve mali slúžiť mnohé cirkevné slávnosti sviatky a púte. Vyvrcholil kult Panny Márie, ale aj iných svätcov. Kult Jána Nepomuckého sa takým stal v strednej
Európe, kde jeho sochy najčastejšie ozdobujú mestá v Bavorsku alebo v Rakúsku. Bohaté kláštory si stavali v barokovom slohu chrámy rovnako ako nové reprezentačné budovy. Hromadne sa barokizovali aj staré kostoly a na námestiach vznikali bohato ozdobené morové stĺpy. V krajinách habsburskej monarchie sa rozšírila talianska podoba baroka, ktorú cez Alpy preniesli mnohí talianski umelci a remeselníci. Barokové umenie sa pochopiteľne neobmedzilo len na architektúru a sochárstvo. Vďaka jeho nespútanej tvorivosti vznikli aj maliarske diela, ktorých vrcholmi sa stali veľké obrazy Michelangela Mirisiho zvaného Caravaggio, Petra Paula Rubensa, Rembrandta a okrem iných aj Jána Kupeckého. Na väčšine zámockých a chrámových stavieb tých čias možno dodnes obdivovať umelecké fresky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ich interiérov.
Barok sa presadzoval aj v hudbe, rovnako v podobe talianskej opery ako vo fúgach Johanna Sebastiana Bacha alebo v skladbách Georga Friedricha Händela. Veľkou módou bohatých šľachticov sa stali zámocké orchestre, zložené z pánskeho služobníctva a poddaných, ktoré veľmi často hrali na vysokej interpretačnej úrovni. Dobový vkus sa premietol aj do odievania. Barokové odevy z hodvábu a brokátu bohato zdobili čipky a stužky. Postave barokového gavaliera nesmela chýbať majestátnosť, jeho oblečenie muselo byť reprezentatívne. K vznešenosti patrila aj vysoká postava. Čím neobdarila príroda, nahrádzalo sa umelým spôsobom. Vysoké opätky, silne nakučeravené predĺžené parochne a trojrohý klobúk neodmysliteľne patrili k doplnku mužskej módy. Podobný účinok mali vzbudiť bohato nariasené šaty a dovysoka vyčesané dámske účesy, doplnené čipkou á la fontagne. Táto francúzska móda nahradila upätú španielsku módu neskorej renesancie, ktorá nadlho ovládla viedenský dvor a jeho šľachtu. V Uhorsku sa napriek všetkému držala domáca uhorská móda.
Barok ovládol všetky spoločenské vrstvy a stal sa dominantným slohom , ktorý sa rozšíril od Portugalska po Poľsko, od Sicílie až po Škandináviu. V 18. st. sa barok, i keď na krátky čas, ujal aj v Rusku. Hlavným nositeľom barokovej kultúry boli panovnícke dvory spolu
s aristokratickou a cirkevnou elitou. Jej tvorcami sa však stali mešťania, remeselníci, učenci, umelci a príslušníci duchovenstva. Mešťan mal len výnimočný prístup do sveta veľmožov. Aj on však prijímal barokovú kultúru a postupne prestával byť iba divákom. V cechu či náboženskej obci organizoval spoločenské akcie a verejné oslavy späté s tancom a hudbou. S tým súviselo aj preberanie módy vysokých aristokratických kruhov, i keď s určitým obmedzením. Obmedzenie spočívalo v tom, že mešťan si musel voliť menej parádne odevy, musel si odrieknuť pestré farby a nesmel nosiť zbraň. Meštianky zasa nesmeli nosiť šaty s vlečkou. Prostí ľudia, sedliaci a mestská chudoba nemysleli na barokovú nádheru, často im záležalo iba na tom, aby prežili. Občas sa smeli zúčastniť na príležitostných ohňostrojoch a slávnostných osvetleniach. Počas veľkých slávností pili víno z fontán, jedli býky pečené na ražni, ako ich pre nich dali pripraviť páni, mohli sa pozerať na hry, tancovať a veseliť sa až do neskorej noci. Častejšie ich však čakala ťažká práca a boj o prežitie rodiny. Ešte tvrdšie životné podmienky boli na vidieku. V očiach iných spoločenských vrstiev bol sedliak hrubým neotesancom a hlupákom. Jeho obraz sa začal meniť len na začiatku 18. st., keď sa vidiecky život začal v aristokratických kruhoch idealizovať a vykresľovať ako idyla.
Táto predstava bola od skutočnosti neuveriteľne vzdialená. Na východ od Labe bolo nevoľníctvo spojené s robotou. Zastaraný trojpoľný systém, ktorý v poľnohospodárstve striedal oziminy, jariny a úhor, prinášal len malé výnosy. Roky neúrody sa spájali s hladomormi a tie pravidelne prinášali epidémie. Ešte na začiatku 18. storočia sa sa v strednej Európe poslednýkrát objavil klasický hladomor. Naďalej sa vyskytovali čierne kiahne, cholera a týfus. Svet baroka bol svetom dospelých. Deti boli vychovávané prísne a v úcte k rodičom. V rodine vládol otec, čo podopierala aj vtedajšia teológia:“Nad otcovou vôľou a božou vôľou niet žiadneho sudcu.“ Bolo to aj obdobie veľkej detskej úmrtnosti. Napríklad veľký hudobný skladateľ Johann Sebastian Bach splodil v dvoch manželstvách spolu dvadsať detí. Dospelého veku sa dožilo len desať. Osudom žien bolo starať sa o deti a o domácnosť. O chod domácnosti sa starali nielen meštianky, ale aj šľachtičné. V menej
majetných rodinách sa ženy museli starať aj o odievanie. Priadli, tkali, šili a vyšívali. Typickým a priam symbolickým nástrojom ženských prác sa stal kolovrátok. O nerovnoprávnom postavení žien tých čias svedčia nielen rôzne súdne protokoly, ale aj bohatá literatúra v podobe básnických listov vzdelaných dám. Na územie Slovenska prenikali barokové vplyvy prostredníctvom Viedne. Keďže veľká časť Uhorska bola od polovice 16. st. pod tureckou nadvládou, centrálne úrady sa presťahovali na Hornú zem a korunovačným mestom uhorských kráľov sa stala Bratislava. V Bratislave je azda najviac barokových pamiatok. Keďže barok bol spojený s duchom protireformácie, evanjelická časť uhorskej spoločnosti sa dlho bránila jeho vplyvom. O to väčšmi sa prikláňala k renesančnej kultúre, ktorá mala v Uhorsku hlboké korene. Zlom nastal až po porážke Rákocziho povstania, najmä po vydaní Resolutio Carolina roku 1731, ktoré v krajinách svätoštefanskej koruny uzákonilo protireformáciu. Vrcholné prejavy baroka v architektúre vtlačili pečať nielen Bratislave a Košiciam, ale aj cirkevným centrám, akými bola Spišská Kapitula, Trnava, Nitra, či Nové Mesto nad Váhom.

Pre baroko sú typické: snaha o plnokrvný, výrazný a neskrotený pohyb, pátos a divadelné efekty, iluzionizmus, plastické modelovanie tvarov, ku ktorému prispieva pôsobenie svetla a tieňov, vnútorné spojenie všetkých umeleckých druhov v rámci architektúry a tým vytvorenie jednotného umeleckého diela.
V maliarstve sa objavuje mnoho diel zobrazujúce príbehy a legendy o svätých, ktorých transcendentálny obsah je niekedy podaný až s extrémnym naturalizmom. Ťažisko barokového maliarstva tvoria nástropné fresky, obľúbenými motívmi boli alegórie, apoteózy a scény z legiend o svätých i z antickej mytológie. Nástenné maliarstvo dosiahlo najväčší rozkvet v žánrových scénach, krajinách a zátišiach. Najvýznamnejší zo zakladateľov nového štýlu bol Michelangelo Merisi známejší pod menom CARAVAGGIO. Jeho raným dielom je obraz Chorý Bakchus (vzniklo niekedy po roku 1591). Niektorí
odborníci pokladajú Bakcha za maliarov autoportrét. Vo voľbe ľudového typu a v jeho neidealizovanom podaní sa prejavuje reakcia na aristokratickú výlučnosť, prevládajúcu v maliarstve predchádzajúceho obdobia. Medzi významné diela patrí tiež obraz Veštica, ktorý predstavuje významný medzník v maliarovom diele. Ide o kompozíciu dvoch polovičných postáv, ktorá vyjadruje dej iba náznakovo, sú to skôr dve psychologické štúdie, dva „morálne portréty“, ako ich charakterizoval Lionello Venturi. Sú to typy verne odpozorované zo sveta, v ktorom maliar žil, zo sveta šťastného i biedneho, búrlivého a plného vášní, ktorý však nikdy nezobrazoval triviálne. Obvyklým kompozičným riešením, intenzívnymi svetelnými efektmi a pôsobivými farebnými kontrastmi sa vyznačuje obraz Ukrižovanie sv. Petra, ktorého realizmus a verizmus zvýraznený prudko osvetlenými detailami si nás podmaňuje a zároveň vzbudzuje hrôzu. REMBRANDT HARMESZOON VAN RIJN

bol holandským maliarom a grafikom. Od ostatných holandských umelcov sa odlišoval takým obrovským nadaním, že sa nám javí ako jediný z umelcov svojho obdobia, ktorý siahol za inými námetmi, jediný, čo vyjadril hlboký nepokoj a prejavil náklonnosť k mystériu, jediný čo maľoval akty a stvárňoval mýty, ktorými sa vtedy zapodievali maliari iných krajín, najmä susední Flámi. Rembrandt zavrhol dokonalý poriadok, pokoj miest a polí. Maľoval utrpenie, ale aj komické výjavy. Nemal vôbec „dobrý“ vkus. Ale svojou silou a neviazanosťou bol vo svojej krajine skutočne jedinečný. Narodil sa v roku 1606 v Leidene. roku 1620 krátko študoval na leidenskej univerzite, potom sa učil tri roky u miestneho maliara J.I. van Swanenburgha a v Amsterdame u Pietera Lastmana. Lastman patril spolu s nemnohými inými umelcami k smeru, ktorý ponúka na formátoch krajín, portrétov a zátiší námety, ktoré sa v iných krajinách stvárňovali spravidla na rozmerných plátnach - boli to biblické námety. Vo svojich prvých obrazoch Rembrandt ešte vystupňoval mystérium malieb svojho vyvoleného majstra.
Lastman zobrazoval kultivovane a so zmyslom pre presnosť bájnu minulosť, dávne časy, keď sa žil skutočný život. Po návrate do Leidenu v roku 1625 začal samostatne pracovať, spočiatku s maliarom Janom Lievensom a neskôr aj s Gerritom Douom. Traduje sa, že títo mladí maliari chodili do starobinca vyberať si starcov, ktorí by im stáli modelmi. O Rembrandtovi je známe, že ho už ako devätnásťročného fascinovala staroba. Blízkosť smrti sa podľa neho rovnala blízkosti poznania. Preto maľoval starcov zahĺbených do písma, preto zobrazoval výjavy, kde starí Židia meditujú v chrámoch s obrovskými stĺpmi a s klenbami, tmavými ako jaskyne. Vyhľadával starcov vo veľmi pokročilom veku, lebo čím je organizmus bližšie k smrti, tým väčšmi sa prehlbuje duševný život. V Amsterdame Rembrandt zostal až do konca života. Tu sa v roku 1634 oženil so Saskiou van Uylenburgh., ktorá bola jeho častým modelom. Rok pred ich sobášom namaľoval jej portrét
ktorý nesie meno Usmievajúca sa Saskia. Temnosvitové podanie dodáva podobe mladej devy, oblečenej podľa vtedajšej módy, zvláštnu tajomnosť, ktorá vyžaruje z postáv biblického dávnoveku. Úlohou svetla a farby tu nie je iba skrášliť črty zvodnej bytosti. Vo vzájomnej väzbe vytvárajú maliarsku kvalitu, ktorá je typická pre Rembrandtovu tvorbu. Rovnako často stvárňoval aj jeho ďalšiu družku, s ktorou žil po Saskiinej smrti v roku 1642. Bola to Hendrickje Stoffelsová, ktorá vychovávala jeho jediného syna Tita (od roku 1649). Jeho obraz Portrét Hendrickje na lôžku, ktorý namaľoval okolo roku 1640, by mohol zobrazovať aj nejaký biblický námet. Obraz vyniká nielen majstrovským vystihnutím intímnej atmosféry a výrazu ľudskosti a nehy v tvári mladej ženy, ale aj dômyselnou harmóniou farieb. Rembrandtovi sa tu podarilo premeniť okamih bežného života na nadčasové umelecké dielo. K ďalším obrazom, ktoré zobrazujú Hendrickje patrí Portrét Hendrickje v okne. Rembrandt ho namaľoval okolo roku 1656, pričom svoju družku - jednoduchú ženu - tu stvárnil s výrazom nežnosti, porozumenia a vrúcnej lásky. Na niekoľkých plátnach stretávame aj Tita. Na obraze Portrét čítajúceho Tita osvetlená chlapcova tvár a ruka s knihou sugestívne vystupujú z temných tonalít pozadia a šiat. Posledné roky života strávil osamotený - Hendrickje zomrela v roku 1662, o šesť rokov neskôr aj jeho syn Titus. Rembrandt je jedným z najväčších svetových maliarov a grafikov, s neobyčajne rozsiahlym zachovaným dielom, zahŕňajúcim asi 600 malieb, 300 grafík a vyše 1500 kresieb. Namaľoval asi 100 autoportrétov.
Mal rád nádheru, reálne dopĺňajúcu jeho predstavy (z radových diel napr. Martýrium sv.
Štefana, 1625; Brutova spravodlivosť, Prorok Bileam, 1626; Útek do Egypta, 1625; Judáš vracajúci tridsať strieborných, 1629, ...).
Po príchode do Amsterdamu dostával objednávky na portréty, v ktorých kládol dôraz na psychologickú stránku a zároveň pohľadom, posunkom, postojom navodzoval styk s divákom. Hlavným dielom týchto rokov je Hodina anatómie doktora Tulpa, ktorú maliar namaľoval v roku 1632. Je to prvá veľká kompozícia namaľovaná od autorovho príchodu do
Amsterdamu. Portrét zachytáva doktora Nicolaesa Tulpa, ako pitvá rameno popraveného zločinca. Ani jeden zo siedmich mužov počúvajúcich doktorovu prednášku nebol lekárom.
Vrcholným dielom prúdu smerujúceho k vyvolaniu prekvapujúcej skutočnosti i barokovej pohyblivosti a plasticity je Nočná hliadka (1642). Tento obraz má vlastne nesprávny názov. Obraz nemá nič spoločné ani s nocou, ani s hliadkou. Pri reštaurovaní obrazu roku 1946 odstránili z plátna vrstvy stmavnutého a zažltnutého laku a vyšlo najavo, že nejde o nočný výjav. Toto najslávnejšie Rembrandtovo dielo si u neho objednal cech arcikebuzníkov. Obraz však vyvolal podľa všetkého nespokojnosť, lebo maliar nerešpektoval tradičné „prehliadkové“ usporiadanie holandského skupinového portrétu, zabezpečujúce všetkým postavám rovnako významné miesto. Začlenil tu strelcov do výjavu zo všedného mestského života. Po roku 1642 došiel Rembrandt k vnútornému upokojeniu. Táto línia sa začínala krajinou v chápaní ľudského významu prírody (napr. Krajina s mostíkom, 1638, Krajina v búrke 1638, Riečna krajina so zrúcaninami, okolo 1650) a pokračovala odklonom od nápadnej exotickosti a dramatickosti k zdôrazňovaniu psychických zložiek tém, ku kompozičným i farebným premenám (postupné obmedzenie koloritu na niekoľko základných farieb, harmónia tónov, bohatstvo najjemnejších odtieňov). Biblické výjavy boli podnetom voľných básnických evokácií výrazného citového zaujatia (Svätá rodina, 1640, Zmierenie Dávida s Absolónom, 1642, Svätá rodina so závesom 1646, Svätá rodina s anjelmi, 1645, Odpočinok na úteku do Egypta, 1647, Klaňanie pastierov, 1646, a i.) uplatňovaného aj v iných témach, vo figurálnych štúdiách (Rabín sediaci pri študijnom stole, 1643) i v portrétoch s bohatou výrazovou stupnicou, so schopnosťou nachádzať príznačné črty a jedinečnosť ľudí (Stará žena s knihou, 1643, Dievča v okne, 1651, Muž v helme, 1650, Židovský starec v kresle, 1652 - 1654, Portrét Jana Sixa, 1654, Titus, 1655, Hendrickje Stoffelsová, okolo 1658, Židovská nevesta, 1665, Rodinný portrét, 1668). Hlavnými dielami záverečných rokov je spiknutie Juliusa Civila asi r. 1661 a posledný skupinový portrét Staalmeesters, predstavenstvo súkenníckeho cechu (1662). Rembrandtova maľba je veľkým sviatkom. jej životnou silou nebola smrť, ani strach, ale pochopenie smrti a života zároveň.
PETER PAUL RUBENS

Peter Paul Rubens bol nizozemský maliar a najvýznamnejší predstaviteľ flámskeho baroka. Narodil 28. júna 1577 vo vestfálskom meste Siegen ako syn flámskych vysťahovalcov. Jeho starý otec z otcovej strany bol zámožným lekárnikom v Antverpách a otec, Jan Rubens, študoval právo. Jan Rubens bol prenasledovaný vládou španielskych okupantov, pretože ho podozrievali, že prestúpil na kalvínsku vieru. Keď v roku 1568 popravili grófa Egmonda a grófa Hoorna, vodcov nizozemského povstania, Jan Rubens sa rozhodol so svojou manželkou Máriou Pypelincxovou a štyrmi deťmi do Kolína nad Rýnom. Tam ho do svojich služieb ako sekretára prijala princezná Anna Saská, manželka Viliama I. Oranžského. A mladý flámsky advokát neváhal stať sa milencom princeznej, ktorá vošla do dejín ako stelesnená nedokonalosť. Cudzoložstvo sa vtedy trestalo smrťou, ale otec slávneho maliara mal to šťastie, že si odpykal len trest vo väzení na hrade Dillenburg. Z nich vysvitá, že manželka dodržiavala kresťanské zásady, ktoré nezodpovednému otcovi rodiny celkom chýbali. Napokon Jana Rubensa prepustili z väzenia na kauciu a povolili mu žiť v Siegene. Tam sa k nemu presťahovala manželka s deťmi a tam sa im roku 1574 narodil syn Philips a o tri roky neskôr Peter Paul. Deväť rokov na to, Peter Paul mal vtedy desať rokov, otec zomiera a matka sa sama stará o šesť detí. Vrátila sa s nimi do Antverp, kde Peter Paul niekoľko mesiacov navštevoval veľmi dobrú latinskú školu. Kedže Maria Pypelincxová nemala veľa peňazí, Peter Paul ako štrnásťročný slúžil ako páža u grófky Margarite de Ligne d´Arenberg. Peter Paul čoskoro sám opustil takúto pokorujúcu službu a v roku 1590 ho matka dala za učňa do dielne miestneho maliara. U koho sa učil a kto najväčšmi vplýval na jeho ranú tvorbu, nie je celkom jasné, ale Peter Paul sa už po ôsmich rokoch maľovania, keď mal dvadsaťjeden rokov, úplne osamostatnil. Odišiel do Mantovy a napriek tomu, že nie je známe, ako sa tam dostal a aké styky mu pomohli, vieme, že pôsobil na dvore vojvodu Vicenza Gonzagu. O niekoľko rokov spolu s flámskym maliarom Fransom Pourbusom pôsobil na dvore Gonzagovej švagrinej Márie Medici, ktorá sa vydala za Henricha IV. a stala sa francúzskou kráľovnou. Navštívil Rím, pretože sa túžil stretnúť s bratom Philipsom, a súčasne tam študoval diela Raffaelove, Michelangelove aj súdobých talianskych maliarov (Caravaggia, Zuccariho, Cesariho, Reniho a i.)Do Antverp sa vrátil
v roku 1608, kde sa oženil s Isabellou Brantovou, stal sa dvorným maliarom arcivojvodu Alberta a Isabelly a začal zriaďovať rozsiahlu dielňu.
Súčasne sa vyhraňoval Rubensov štýl okrem portrétov (napr. Autoportrét s Isabellou Brantovou, 1609 - 1610) najmä v oltárnych obrazoch (oltárne obrazy pre antverpskú katedrálu), v ktorých využíval poznatky z Caravaggiovho diela, ale zmäkčoval kontrasty svetla a tieňa a premieňal farebnú tonalitu, nahrádzajúc hlboké tmavé tóny svetlými, jasnými farbami. Slávny dvojportrét Rubensa so svojou manželkou Isabellou Brantovou namaľoval maliar krátko po svojom sobáši. Maliar v ňom jasne syntetizoval svoj ideál pokojného manželského šťastia s dôrazom na „sociálnu klímu“, v ktorej túžil žiť a skutočne aj žil. Akoby honosným oblečením a dôstojným držaním tela chcel ukázať, že nie je len obyčajným remeselníkom, ale váženým zámožným pánom, ktorý maľuje. Okolo roku 1615 v Rubensovom vývoji končí obdobie hľadania a experimentovania. Zahrnutý mnohými objednávkami začal organizovať kolektívnu dielenskú prácu. Zamestnával špecialistov pre jednotlivé maliarske druhy - napríklad L. van Uden a J. Wildeus maľovali v jeho obrazoch krajiny, F. Snyders zvieratá a zátišia, J. Brueghel kvety. V spolupráci so svojím priateľom Janom Brueghelom namaľoval Rubens portrét veľkovojvodu Alberta. Tento portrét nadväzuje na tradíciu oficiálneho flámskeho portrétu. Túto pôsobivú kompozíciu akoby narušovala krajina s veľkolepým vodným zámkom, ktorá ma iný ráz ako ľavá polovica obrazu.
Jeho najvýznamnejším spolupracovníkom bol A. van Dyck, ktorý pracoval v Rubensovej dielni aj po dosiahnutí majstrovskej hodnosti. Vývoj dielne postupoval v znamení uvoľnovania farby z väzby šerosvitu, v uplatňovaní živých farebných tónov v zložitých harmóniách alebo vo výrazných kontrastoch. Peter Paul Rubens dodával dielni návrhy, ale pracoval aj samostatne, tvoriac prevažne obrazy naplnené dramatickým napätím - poľovnícke (napríklad Poľovačka na levy) a bitkové scény - napr. Sanheribova porážka, Bitka s Amazonkami, Obrazy zo života Decia Musa, Zvrhnutie do pekiel, Posledný súd, Henrich IV. v Bitke pri Martin d´Eglise, 1628 - 1631).
Obraz Henrich IV. v Bitke pri Martin d´Eglise je rozmerné dielo zachytávajúce francúzskeho kráľa na rozľahlom bojovom poli. Zdá sa však, že jazdecký portrét kráľa v popredí bol iba zámienkou, lebo plátno je skôr veľkolepo skomponovanou symfóniou farieb, ako oslavným obrazom. v období, keď toto dielo maľoval, bol Rubens preťažený aj vyčerpávajúcimi diplomatickými úlohami. Unavený maliar vraj vtedy o sebe vyhlásil, že je „najzaneprázdnenejším a najunavenejším človekom na svete“.
Zdôrazňoval telesnosť a dynamiku pohybu postáv, ktorú prenášal i do mytologických obrazov (Únos dcér Leukippových, 1615 - 1617, Návrat z lovu, Opitý Silén, Nymfy a satyrovia...)
V kompozícii nymfy a satyrovia (1637 - 1640) upúta najmä skupina nýmf v prednom pláne. Nymfa sediaca vľavo s tvárou obrátenou k divákovi sa pokladá za portrét Heleny Fourmentovej, jeho manželky. Obraz Únos dcér Leukippových maliarskym podaním ešte pripomína Tiziana, Tintoretta a Veroneseho, ale dynamický rytmus kompozície a triumfujúca vitalita postáv sú typicky flámske, ba už priam rubensovské. Takmer štvorcový formát obrazu, do ktorého sa mali vkomponovať dve ženské a mužské postavy, dvojica puttov a dva kone si vynútili dômyselné riešenie založené na farebnom a svetelnom odlíšení jednotlivých plánov. Žiarivé ženské akty vytvárajú uprostred kompozície dynamickú diagonálu. Jedným z jeho mytologických obrazov je i Venuša pred zrkadlom (pred 1620), ktorý patrí k Rubensovým najpôsobivejším kompozíciám. Mytologický námet, stvárnený v barokovom štýle, tu vyznieva ako oslavná hymna na život. Výpravnosť kompozície a virtuózny nános farby vyvrchoľuje v Medicejskom cykle (21 obrazov zo života Márie Medicejskej pre Luxemburský palác v Paríži, 1622 - 1625). V Paríži navrhol aj kartóny gobelínov na objednávku Ľudovíta XIII.
Od roku 1623 pôsobil ako diplomat v službách arcivojvodkyne Isabelly, po manželkinej smrti v roku 1626 viedol diplomatické rokovania v Anglicku, v rokoch 1628 - 1629 bol v Španielsku, kde kopíroval najmä Tizianove diela, ktoré mali vplyv na jeho neskorú tvorbu. Päťdesiattriročný (1630) sa oženil s Helenou Fourmentovou, ktorá bola potom jeho častým modelom (napríklad Helena Fourmentová v kožuchu, 1638, Helena Fourmentová s deťmi, 1636 - 1638, Helena Fourmentová so synom Fransom.). V poslednej fáze života maľoval obrazy menších rozmerov, najmä krajiny (napr. Krajina s Filemonom a Baucidou, Krajina s dúhou, Zvečerievanie), mytologické (únos Sabiniek, Tri grácie) aj erotické scény (Záhrada lásky) a žánrové výjavy (Tanec dedinčanov). Obraz Tri grácie namaľoval Rubens na sklonku života. obraz akoby syntetizoval jeho ideál ženskej krásy. Traduje sa, že maliar v ňom spodobil obidve svoje manželky, Helenu Fourmentovú vľavo a Isabellu Brantovú vpravo. Zmyselnosť a bujnosť ženských tiel žiariacich v zlatistom a striebristom svetle údajne Helenu tak dráždila, že roku 1640, po manželovej smrti, „hriešny“ obraz takmer spálila.
Peter Paul Rubens patrí medzi najväčších svetových maliarov. Jeho tvorba je syntézou domácej nizozemskej tradície a benátskej maľby. Kresliarskou a maliarskou virtuozitou, časovosťou umeleckého názoru a štýlu pôsobilo jeho rozsiahle dielo po celej barokovej Európe.
DIEGO RODRÍGUEZ DE SILVA Y VELÁZQUEZ

Diego Rodríguez de Silva y Vélazquez bol najvýznamnejším španielskym maliarom 17. st. a jedným z najvýznamnejších svetových maliarov. Jeho starí rodičia, Diego Rodríguez de Silva a jeho žena Juana sa v Seville usadili okolo roku 1581, po odchode z Oporta. Ich syn Juan sa v roku 1597 oženil s rodenou Sevillčankou Jerónimou Velázquezovou a za dva roky sa z ich manželstva narodil prvý syn, ktorý dostal pri krste v kostole sv. Petra meno Diego - Diego Rodríguez de Silva Velázquez Rodríguez Buen-Rostro y de Zayas. Diego podpisoval neskôr svoje plátna zjednodušene podľa portugalského zvyku matkiným menom Vélazquez, na španielskom dvore ho nazývali "Sevillčanom“. Diego vstúpil ako desaťročný do učenia v dielni slávneho maliara Francisca de Herrera staršieho, „človeka nevľúdneho a nie veľmi zbožného, ale vynikajúceho v maľbe a v iných umeniach.“
U Herreru Diego zostal iba krátko, pretože už ako jedenásťročný vstúpil do dielne známeho sevillského maliara Francisca Pacheca. Pacheca v roku 1616 menovali za „veedora“ inkvizície, čiže cenzora malieb. V tejto funkcii dozeral na to, aby náboženské obrazy zodpovedali dogme a morálke. Bol aj predstaveným maliarskeho cechu a bol roku 1617 pri tom, keď Velázquez skladal majstrovskú skúšku, ktorá ho oprávňovala vykonávať maliarske remeslo. Velázquez sa neskôr oženil s Pachecovou dcérou. Pacheco vždy maľoval podľa živého modelu - hoci sa aj Velázquezova maľba zakladala na maľbe podľa skutočnosti, sledovala aj zásady, podľa ktorých sa farby podriaďovali kresbe a maliarske žánre sa delili na vznešené (čiže vymyslené kompozície - náboženské, historické, alegorické a na výjavy z bájí) a všedné (krajiny, kvety, zátišia a do určitej miery aj portréty čiže napodobeniny alebo kópie). Podľa Menendéza Pelaya Pacheco a jeho okruh, vrátane zaťa, verili v objektívnu realitu výtvarnej myšlienky tak zapálene a úprimne ako florentskí novoplatonici. Mladý Vélazquez sa pridal k prívržencom „napodobovania“ - dnes by sme to nazvali realizmom - a nadchýnal sa spolu s ostatnými mladými maliarmi pre odvážny, takmer až revolučný štýl, ktorý priniesol do Sevilly Caravaggio vo svojich obrazoch. Prívrženci tohto štýlu dávali postavám svätých vzhľad a oblečenie svojich súčasníkov a venovali rozličným doplnkom - ovociu, kvietku,
alebo váze - rovnakú pozornosť ako ústrednej téme. Vélazqueza obviňovali, že maľuje privulgárne námety, ale Pacheco ho vo svojom diele Maliarske umenie obhajuje so slovami, že si máme vážiť aj zátišia, ak sú namaľované tak, ako ich maľuje Velázquez, pretože on dospel k pravému napodobeniu prírody.
Maliar v roku 1623 prichádza na madridský dvor, kde úspešne namaľoval Podobizeň Filipa IV. a v tom istom roku sa stal oficiálnym kráľovským portrétistom. Jeho umelecké postavenie sa upevnilo po vyhraní maliarskej súťaže na tému Vyhnanie Moriskov z Valencie. V rokoch 1628 - 1629 sa stýkal s P.P.Rubensom počas jeho pobytu v Madride, v roku 1629 odcestoval do Talianska, kde si prehĺbil poznanie benátskej maliarskej školy, Tintoretta, Caravaggia, Michelangela, Raffaela. Po návrate do Madridu r. 1631 popri maliarskej práci zastával rôzne dvorské funkcie, bol aj dozorcom kráľovských stavieb a správcom Kráľovského paláca. V rokoch 1649 - 1652 bol po druhýkrát v Taliansku s poverením nákupu umeleckých diel pre kráľovské zbierky, v Ríme sa stal členom Akadémie sv. Lukáša. Po návrate do Madridu bol vymenovaný za dvorného maršala, čo zahrňovalo správu kráľovej rezidencie, umeleckých zbierok a organizovanie slávností pri dvore. Maľoval najmä žánrové výjavy s charakteristickými postavami z ulíc /bodegones/ podľa modelu, zátišia a náboženské obrazy s realisticky odpozorovanými ľudovými typmi, sústreďoval sa na vyjadrovanie plastických kvalít svetlom modelovaných tvarov a objemov, vystupujúcich z tmavého pozadia (napr. Ján Evanjelista na Patmose, 1617, Hudobníci, 1616, Klaňanie kráľov, 1617, Predavač vody zo Sevilly, Starena smažiaca vajcia, ...)
Po príchode do Madridu vytvoril viacero portrétov Filipa IV., jeho brata infanta Dona Carlosa, ministra grófa Olivaresa i bizarných postáv dvorných bláznov a šašov, v ktorých sa už strácajú ostré svetelné protiklady. Zo styku s Rubensovým umením vyplynul uvoľnenejší, diferencovanejší a jasnejší kolorit (Triumf Baccha - Pijani, 1629), z talianskych príkladov získal poučenia o budovaní obrazového priestoru, vzdušnej atmosféry (napr. Vulkánova kováčska dielňa, 1630, Jozefovi bratia ukazujú otcovi zakrvavené rúcho, 1630).
V druhom vrcholnom období svojej tvorby /1632 - 1649/ maľoval jazdecké a poľovnícke podobizne kráľa a infanta Baltazára Carlosa,
portréty osobností z dvorského prostredia a maliarovho okolia s prenikavou psychologickou charakteristikou (Jazdecký portrét grófa Olivaresa, 1634, Portrét infanta Ferdinanda, Portrét Františka II. z Este, Ezop, Menipus, Dvorný blázon nazývaný Don Juan de Austria, El Primo, Sebastian de Mora.
Vrcholným dielom tohto obdobia je Odovzdávanie kľúčov od pevnosti Breda, ktorý je syntézou doterajšieho vývinu s výrazným portrétnym umením, figurálnou kompozíciou a priestorovým, farebným a svetelným zjednotením.
Tretie obdobie Velázquezovej tvorby charakterizuje ešte väčšie uvoľnenie maliarskeho rukopisu s hlavnou úlohou farby. Z portrétov vynikajú najmä podobizne kráľových detí (Infantka Mária Tereza, Infantka Margarita s vejárom, Infantka Margarita, Princ Filip Prosper.)
K vrcholným dielam patrí skupinová podobizeň dvorných dám Las Meninas ako živý výjav z umelcovho ateliéru. Tento obraz upútaval záujem mnohých umelcov, od Lucasa Jordána až po Pabla Picassa. Na obraze je zvečnená infantka Margarita a jej malý dvor, kým podoby jej kráľovských rodičov, ktorých maliar práve portrétoval, sa odrážajú v zrkadle na zadnej stene. Maliar sám sa zobrazil v hrdom postoji pred rozmerným plátnom. Ďalej je to obraz Priadky, ako pracovný výjav z kráľovskej gobelínovej dielne a Venušina toaleta, najkrajší ženský akt v španielskom maliarstve 17. storočia.
Osobnosť a dielo tohto zdanlivo ľahko pochopiteľného a ľahko tvoriaceho umelca sa v skutočnosti veľmi ťažko vysvetľujú. Jeho životopisné dáta sú úplné a presné. Vieme, že žil pokojným životom úctyhodného, poslušného, flegmatického človeka, ale z toho nemožno dedukovať náročnosť a svojráznosť jeho umenia, ktoré sa pri zdanlivom rešpektovaní tematiky a ikonografie výrazne líšilo od všetkého, čo mu predchádzalo.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Výtvarné umenie v 17. st. - Rubens, Rembrandt, Vélazquez