Dalo by sa však povedať, že približne v tomto čase sa začínajú vzájomné putá fauvistov uvoľňovať, postupne silnejú individuálne rozdiely medzi nimi a okolo roku 1908 sa dá hovoriť o rozpade hnutia. A nielen to, na rozdiel od impresionistov, ktorí aj neskôr pokračovali v pôvodnom zameraní, väčšina sa obrátila v ďalšom vývoji priamo proti maliarskej reči svojej blízkej minulosti.

Fauvizmus je prvým revolučným činom moderného maliarstva na samom prahu dvadsiateho storočia. Bol predovšetkým vzburou proti akademizmu a impresionizmu, výrazom nového výtvarného cítenia. Nezrodil sa z nejakého vopred vypracovaného názorového systému. Skôr živelne a iba na určitý čas spojil cestu niekoľkých mladých maliarov, ktorí si zvolili za svoj program čistú farbu. Sám Louis Vauxelles zdôrazňoval pri rozbore fauvistického hnutia individualitu umelcov, spojených s týmto smerom. Fauvizmus bol duchovným hnutím spätým s prevratnými podnetmi svojich čias. Všetci umelci, ktorí sa na ňom zúčastnili, si zachovali svoju pomerne veľkú samostatnosť. Každý fauvista mal svoju vlastnú definíciu maľby. Jediné, čo majú títo umelci spoločné, sú náhodné fakty a najmä uplatnenie absolútnej slobody vo vzťahu k prírode – pravda, bez pokušenia ju narušiť (ako to bolo neskôr v období počnúc kubizmom).

Zoči-voči skutočnosti, v priamom kontakte s realitou, majú „farby vyjadrovať šok, ktorým veľkolepé divadlo prírody pôsobí na naše zmysly“. Základom obrazu sa stane farba. Farbe sa podriadi všetko ostatné. Intenzita jednotlivých tónov, rytmus i kontrast farebných plôch vytvárajú línie aj priestor. Popierajú sa modelácie i farebné prechody. Nelomené tóny jasne svietiacej a plošne nanesenej farby potlačili kresbu, svetlo, tieň. Farba a jej vzťahy sú jedinou a základnou požiadavkou. Je nezávislá na realite. Vylúčený je i detail, aby tým väčšmi vystúpili súhrnné formy, ktoré často vytvorila jedna jediná farba. Môžeme hovoriť aj o určitej brutalite, s akou fauvisti pristupovali k farebnej exaltácii na svojich plátnach.

Verejnosť lipla na fotografickom zachytení skutočnosti, kým Matisse sa pokúšal o jej menej mechanické zobrazenie, zodpovedajúce väčšmi podstate vecí ako ich vonkajšej podobe. Podľa jeho názoru sa farba – a je to jeden z najobdivuhodnejších výdobytkov fauvizmu – nemusí zhodovať so skutočnou farebnosťou objektu, ale dá sa použiť pre jej vlastnú hodnotu s ohľadom na jej vzťah k ostatným farbám a k miestu, ktoré zaujíma v priestore. Takto hrá v portréte či v krajine úlohu kresby, keď ide o znázornenie perspektívy, a úlohu tieňa, keď ide o modelovanie objemu.