Tak pre mňa bol fauvizmus skúškou prostriedkov: umiestniť vedľa seba, zoskupiť z hľadiska výrazu i stavby obrazu modrú, červenú a zelenú. Bol to výsledok rastúcej vnútornej potreby, a nie zámerného postoja, dedukcie alebo rozumového úsudku, s ktorými maliarstvo nemá nič spoločného.. Toto je východisko fauvizmu: odvaha znovu nájsť čistotu prostriedkov.“ Roku 1908, keď napísal svoje Maliarove poznámky, prestáva fauvizmus ako hnutie existovať. Po tom, ako fauvizmus splnil svoje poslanie, maliari - fauvisti sa rozišli najrozličnejšími smermi. Derain, pre ktorého príklon k fauvizmu znamenal aspoň dočasné vyslobodenie z rozporov a pochybností, vracia sa k Cézannovi a po prechodnom príklone ku kubizmu smeruje k starostlivo vyváženej novoklasicistickej maľbe. Friesz prestáva dôverovať konštruktívnej schopnosti čistej farby a v ďalších rokoch sa vracia k iluzívnemu realizmu. Takisto Vlaminck, „najdivokejší z divokých“, hľadá kvalitu farby, ktorú nemohla vyjadriť plocha, a voľný rukopis, ktorý by bol v súlade s jeho temperamentom. Marquet pokračuje v jemne tieňovaných černošedých náladách a prístavných motívoch. Braque sa roku 1908 rozchádza s fauvistickou farebnosťou a v redukovanej škále šedí, okrov a zelení konštruuje svoje prvé krajiny a zátišia v hranatých tvaroch. Od tohto roku sa rozvíja úzka spolupráca medzi Braquom a Picassom. Taktiež Dufy sa necháva zlákať príkladom novej Braquovej maľby. Po čase sa však vracia k širokej farebnej stupnici čistých a kontrastných tónov. Ani u Matissa neprerástol fauvizmus v dogmu. Čoskoro spoznal jeho medze. Čistá farba už nestačila, opäť sa vrátil k línii, arabeske tvarov, no farbe ostáva verný. Stredobodom tvorby sa stávajú opäť postava a portrét.

Rozchodom fauvistov nezaniká však inšpirujúca sila ich maliarskeho objavu. Vedľa Matissa a Dufyho trvá (približne do roku 1912) u van Dongena a pôsobí vo Francúzsku na Maurice Marinota, Flandrina a ďalších maliarov. Ku svetovej odozve fauvizmu prispelo nemalou mierou založenie (1912) Matissovej maliarskej školy, navštevovanej príslušníkmi najrôznejších národností, hlavne Nemcami a Škandinávcami. V neskorších rokoch má fauvizmus svoj ohlas v Belgicku (Rik Wouters) a v Holandsku (Jan Sluyters, Leo Gestel), vo Švajčiarsku a v Taliansku. Napriek nepriaznivej situácii, v ktorej fauvizmus vznikal, stal sa významným hnutím. V období, keď sa veľká pozornosť venovala impresionizmu, dokázali prísť s niečím novým, čo sa voči impresionizmu búrilo, a uspieť.

V období, v ktorom si vtedajšia spoločnosť obľúbila fotografovanie, dokázali premeniť francúzsku maľbu a vyjadrovať sa tak výrazovou rečou, nezávislou na bezprostrednom vizuálnom zážitku reality. Hoci fauvizmus trval pomerne krátko, jeho význam spočíva nielen v neobyčajnej slobodomyseľnosti, ktorú vedel prebojovať, ale aj v dôsledkoch, ktoré vyvolal v nasledujúcich rokoch. Takisto nesmieme zabudnúť na vysokú úroveň diel, ktoré ho preslávili. Nimi sa títo umelci trvalo zapísali do dejín výtvarného umenia. A tak sa názov fauvizmus, napriek pôvodnému posmešnému označeniu, stal skutočným pojmom.