Vychádza z impresionistického divizionizmu, ktorý delil tón na jeho tri hlavné komponenty: farebný odtieň, podiel bielej a podiel čiernej. Metóda prevzatá impresionistami prostredníctvom Delacroixa vlastne od Constabla, bola však neoimpresionistami zvedečtená. Bola stanovená presne veľkosť farebnej škvrny vo vzťahu k ploche plátna a teda aj ku vzdialenosti, z ktorej divák obraz pozoruje tak, aby došlo k miešaniu jednotlivých odtieňov priamo na sietnici vnímajúceho oka a nie na palete. Farebná mozaika škvŕn zachytávala celý rad optických javov: 1. lokálnu farbu predmetu, 2. žlté slnečné svetlo, 3. reflexy odrazených predmetov, 4. farebný kontrast k susednému predmetu. V posledných dielach svojho krátkeho života usiloval sa Seurat o vytvorenie obrazu formálne svojbytného, na zrakovom vneme nezávislého. Šlo mu stále viac o klasickú kompozíciu obrazu a harmóniu dojmov. Snahou o prísny výtvarný poriadok, uznávajúci priestor a objem, súvisí Seurat s postimpresionistickou generáciou, ktorá od osemdesiatych rokov 19. storočia v opozícii proti impresionizmu hľadala novú syntézu. Technikou pointilizmu vytvoril Seurat celý rad veľkých figurálnych kompozícií a väčší počet krajín. Krajiny maľoval v lete v plenéri pri mori alebo v okolí Paríža, no v zime pracoval v ateliéri na veľkých kompozíciách, v ktorých systematicky sledoval a vyjadroval svoje umelecké záujmy. Krátko pred smrťou dopísal svoju teoretickú stať o farbách, tónoch a líniách. Seuratovi sa podarilo vytvoriť ucelenú teóriu a tiež ukázať, že sa jeho myšlienky dajú aplikovať v praxi, to znamená uvádzať harmónie tvarov a farieb do súladu s pocitmi, ktoré sa nimi majú vyjadriť. Obsahovú zložku obmedzuje Seurat na tri základné pocity: pocit radosti, pocit kľudu a pocit smútku. Tieto pocity sa snaží premietnuť do usporiadania troch základných prvkov maliarskej formy: do valéru, farby a línie. Dojem veselosti vzniká, ak dominujú jasné valéry, teplé farby a línie vystupujú nad horizontálu. Dojem kľudu vzniká, ak sú vyvážené tmavé a svetlé valéry, teplé a studené farby, a ak línie idú paralélne s horizontálou. Dojem smútku vzniká ak dominujú tmavé valéry, studené farby a línie klesajú. Neoimpresionizmus – názov maliarskeho smeru, usilujúceho podložiť inštinktívnu tvorbu impresionistov výsledkami vedeckých výskumov v odbore fyziológie videnia a fyzikálnej optiky, ktoré prvýkrát použil kritik F. Fénéon roku 1886 v bruselskom časopise L’Art moderne. V nasledujúcom roku publikoval ten istý autor štúdiu Le néo-impressionisme, v ktorej vyložil estetické a technické zásady nového smeru.