Na začiatku osemdesiatych rokov sa francúzski maliari začínali zaujímať o objavy fyzikov Helmholtza a O.N.Roada, doplňujúc staré poznatky Chevreula (1839) v odbore teórie farieb, a aplikovali ju na maľbu. Strediskom neoimpresionistov sa stal Salón nezávislých, založený v roku 1884. Okrem G. Seurata a P. Signaca patrili k predstaviteľom neoimpresionizmu H. E. Cross, Ch. Angrand a A. Dubois- Pillet. V roku 1885 pristúpil ku skupine C. Pissaro so svojím starším synom Lucienom a jeho priateľom L. Hayetom. Skupina sa schádzala v Café d’Orient, Café Marengo alebo v Signacovom ateliéri na Montmartri.

Podstatou neoimpresionizmu je náhrada miešania farebných pigmentov na palete optickým miešaním na divákovej sietnici. Miestne farby sa rozkladajú na elementárne farebné tóny, pričom sa dbá na zákon simultánneho kontrastu (dve farebné telesá položené vedľa seba, na seba pôsobia tak, že každé teleso sa farebne mení v smere kontrastu ku farbe druhého telesa). Výsledkom je plátno pokryté drobnými bodkami svetlých farebných tónov, odvodených z farieb slnečného spektra, ktoré dávajú presvedčivejšiu predstavu o svetelnej povahe farby, než tomu býva pri miešaní farieb na palete. Preto sa neoimpresionizmu niekedy tiež hovorí divizionizmus (rozklad farieb na ich elementárne prvky) alebo pointilizmus (le point – fr. bodka). „Seurat chcel svojou metódou docieliť to, aby sa farby v oku (alebo skôr v mysli) zmiešali, bez toho, aby stratili na intenzite a jase. Avšak táto extrémna technika prirodzene ohrozovala čitateľnosť jeho obrazov tým, že sa vystríhala všetkých obrysov a roztrieštila každý tvar do plôch mnohofarebných bodiek. Seurata to dohnalo k tomu, aby vyrovnal zložitosť svojej maliarskej techniky radikálnym zjednodušovaním tvarov. V Seuratovom zdôrazňovaní vertikál a horizontál je niečo takmer egyptské, čo ho odvádzalo čím ďalej tým viac od verného znázorňovania prirodzeného vzhľadu vecí a ku skúmaniu zaujímavých a expresívnych obrazcov.“

Seuratove objavy podnietili ešte počas jeho života široké maliarske hnutie, ktorého organizátorom sa stal predovšetkým blízky Seuratov druh Paul Signac (1863-1935). Svojou povahou úplne protikladný uzavretému Seuratovi, sršal Signac svojím typickým živým parížskym temperamentom, bol veselý, výbušný, plne angažovaný v maliarstve i v živote a politike. Organizuje skupinu s vášnivosťou, ktorá vzbudzuje u Seurata takmer obavy o zmysel tejto techniky, ktorý sa podľa neho začne vytrácať s narastajúcim počtom jej prívržencov.