Signacova vitálnosť osobnosti bola však v istom zmysle pozitívnym doplnkom Seuratovej uzavretosti a presnosti a nepochybne priniesla do spoločne utváranej metódy odvážne použitie čistých spektrálnych farieb, ktoré Seurat v dobe pred stretnutím so Signacom ešte nepoužíval. Súčasne ho však táto vitalita viedla k istej povrchnosti, najmä neskoršia tvorba poklesávala stále viac do úrovne pohotovej farebnej reportáže. Po Seuratovej smrti sa stal vedúcou osobnosťou hnutia. Vo svojej knihe Od E. Delacroixa k neoimpresionizmu (1899) svojou definíciou obrazu ako plátna pokrytého krásnymi farbami predchádzal abstraktné umenie. Neoimpresionisti boli najaktívnejšou skupinou v rámci Spoločnosti nezávislých umelcov. Títo Seuratovi prívrženci, ktorých zaujala jeho teória, boli dosť početní. Všetci vytvorili diela, ktoré dokazovali, že Seuratove myšlienky sa dajú prispôsobiť požiadavkám tej či inej osobnosti, a dokonca našli v rešpektovaní tejto metódy oporu pre vybudovanie si vlastného štýlu. Hlavnými predstaviteľmi tejto skupiny sú okrem Paula Signaca Henri-Edmond Cross (1856-1910) a Maximilien Luce (1858-1941), ktorí rovnako vytvorili diela tohto zamerania a vysokých kvalít, a niektorí ďalší umelci, ktorí účinne prispeli k tomu, že si hnutie udržalo zreteľnú jednoliatosť. Roku 1885 sa stretol Pissaro so Signacom a Seuratom a na krátky čas sa pridal k mladej „pointilistickej“ škole. V roku 1890 však pointilizmus opäť opustil a vrátil sa k starému impresionistickému spôsobu maľby, o ktorom súdil, že je vhodnejší pre zachytenie „svetelnej vibrácie“, tak ako ju sám chápal. Neoimpresionistickou metódou pracovalo mnoho maliarov, dokonca i van Gogh a Gauguin. Toto hnutie sa rozšírilo tiež za hranice Francúzska, predovšetkým do Belgicka, ktoré malo v tejto dobe čulé styky s Parížom. Dokonca skupina Dvadsať sa vytvorila o niekoľko mesiacov skôr než vznikol Salón Nezávislých. Najvýraznejším predstaviteľom belgického neoimpresionizmu sa stal Théo van Rysselberghe (1862-1926).

Neoimpresionistické hnutie predstavuje ako celok jeden z extrémnych pólov dobového snaženia. Proti „romantickému impresionizmu“ nastoľuje „impresionizmus vedecký“, uvádza poznatky impresionizmu do sústavy a zdôrazňuje metódu proti intuícii.

Neoimpresionizmu sa musí priznať pozitívna vývojová iniciatíva. Aj keď nepopiera význam námetu, prichádza vlastne po prvýkrát s dôsledne premyslenou koncepciou autonómnosti obrazu. Forma nebola už v bezprostrednom vzťahu k realite, ale podľa svojich vnútorných zákonitostí bola nástrojom výtvarnej myšlienky. V tom smeroval neoimpresionizmus, akokoľvek vsádzal na senzuálnu a optickú zložku, rovnako k zideálneniu maliarskej úlohy, hoci v inej miere ako symbolizmus.