Koncom 19. storočia sa vo Francúzsku začal súčasne s postimpresionizmom, ako reakciou na impresionizmus, rozvíjať ďalší prúd – neoimpresionizmus. Pri vysvetľovaní svojich nových technických postupov nachádzal zdôvodnenia v nedávnych vedeckých objavoch v odbore optiky. V tejto dobe sa celkovo prejavovalo silné pokušenie vnášať vedu do intuitívnej oblasti umenia, objavili sa snahy o rozumové zdôvodňovania nových postupov, hoci tieto postupy boli inštinktívne. Toto metodické využívanie teórií našlo prívrženca v osobe Georgesa Seurata, ktorý bol jednak geniálnym umelcom a na druhej strane v umení uplatňoval úplne striktne vedecký systém. Georges Seurat (1859-1891) bol najvýznamnejším predstaviteľom francúzskeho neoimpresionizmu (pointilizmu). V raných kresbách si vypracoval osobitú techniku, ktorá bez kontúrovej kresby, iba kontrastmi bielych a čiernych plôch a so starostlivým odstupňovaním tónov presne postihuje objemy v priestore. Kresby kriedou budia dojem, akoby vznikli zhmotnením svetla alebo zhustením tmy. Až keď dokonale ovládol problém svetla v čiernobielej kresbe, pristúpil Seurat roku 1883 k maľbe. Jeho prvý olejový obraz, kde začínať využívať poznatky o analógiách medzi líniami, farbami a valérmi, bolo Kúpanie v Asniéres. V roku 1884 ho odmietli vystavovať na Salóne, preto sa on i ďalší odmietnutí umelci rozhodli založiť Salón Nezávislých. Mohli tak oboznámiť verejnosť s novými výtvarnými snahami. Salónu Nezávislých sa potom zúčastňoval pravidelne.

Kým v obraze Kúpanie použil ešte lomené farby, nanášané v mäkkých a širokých škvrnách, v obraze Nedeľné popoludnie na ostrove Grande Jatte (1885-86) maľoval už čistými farebnými tónmi bodkovacou technikou.

Vlastné Seuratovo maliarske dielo nie je veľmi početné. Možno ho vtesnať do jediného desaťročia. Každá jeho práca je ale logickým a cieľavedomým článkom osobného vývoja, dôležitým momentom pri riešení základných výtvarných problémov. Ústredným problémom Seuratových výskumov bolo svetlo. Rané obdobie vymedzené zhruba rokmi 1880-1883 vychádza v podstate z objavov impresionizmu. Svetlo v týchto obrazoch rozpúšťa obrysy predmetov, spája predmety a ovzdušie v jediný vibrujúci celok a vedie spontánne k použitiu vyšších polôh farebnej stupnice. Ďalší vývoj umelca smeroval k prieskumu farby a svetla. Seurat sa zoznamuje so Signacom a spolu s ním sa usiluje o vytvorenie uceleného systému, ktorý poznáme pod pojmom pointilizmus.
Vychádza z impresionistického divizionizmu, ktorý delil tón na jeho tri hlavné komponenty: farebný odtieň, podiel bielej a podiel čiernej. Metóda prevzatá impresionistami prostredníctvom Delacroixa vlastne od Constabla, bola však neoimpresionistami zvedečtená. Bola stanovená presne veľkosť farebnej škvrny vo vzťahu k ploche plátna a teda aj ku vzdialenosti, z ktorej divák obraz pozoruje tak, aby došlo k miešaniu jednotlivých odtieňov priamo na sietnici vnímajúceho oka a nie na palete. Farebná mozaika škvŕn zachytávala celý rad optických javov: 1. lokálnu farbu predmetu, 2. žlté slnečné svetlo, 3. reflexy odrazených predmetov, 4. farebný kontrast k susednému predmetu. V posledných dielach svojho krátkeho života usiloval sa Seurat o vytvorenie obrazu formálne svojbytného, na zrakovom vneme nezávislého. Šlo mu stále viac o klasickú kompozíciu obrazu a harmóniu dojmov. Snahou o prísny výtvarný poriadok, uznávajúci priestor a objem, súvisí Seurat s postimpresionistickou generáciou, ktorá od osemdesiatych rokov 19. storočia v opozícii proti impresionizmu hľadala novú syntézu. Technikou pointilizmu vytvoril Seurat celý rad veľkých figurálnych kompozícií a väčší počet krajín. Krajiny maľoval v lete v plenéri pri mori alebo v okolí Paríža, no v zime pracoval v ateliéri na veľkých kompozíciách, v ktorých systematicky sledoval a vyjadroval svoje umelecké záujmy. Krátko pred smrťou dopísal svoju teoretickú stať o farbách, tónoch a líniách. Seuratovi sa podarilo vytvoriť ucelenú teóriu a tiež ukázať, že sa jeho myšlienky dajú aplikovať v praxi, to znamená uvádzať harmónie tvarov a farieb do súladu s pocitmi, ktoré sa nimi majú vyjadriť. Obsahovú zložku obmedzuje Seurat na tri základné pocity: pocit radosti, pocit kľudu a pocit smútku. Tieto pocity sa snaží premietnuť do usporiadania troch základných prvkov maliarskej formy: do valéru, farby a línie. Dojem veselosti vzniká, ak dominujú jasné valéry, teplé farby a línie vystupujú nad horizontálu. Dojem kľudu vzniká, ak sú vyvážené tmavé a svetlé valéry, teplé a studené farby, a ak línie idú paralélne s horizontálou. Dojem smútku vzniká ak dominujú tmavé valéry, studené farby a línie klesajú. Neoimpresionizmus – názov maliarskeho smeru, usilujúceho podložiť inštinktívnu tvorbu impresionistov výsledkami vedeckých výskumov v odbore fyziológie videnia a fyzikálnej optiky, ktoré prvýkrát použil kritik F. Fénéon roku 1886 v bruselskom časopise L’Art moderne. V nasledujúcom roku publikoval ten istý autor štúdiu Le néo-impressionisme, v ktorej vyložil estetické a technické zásady nového smeru.
Na začiatku osemdesiatych rokov sa francúzski maliari začínali zaujímať o objavy fyzikov Helmholtza a O.N.Roada, doplňujúc staré poznatky Chevreula (1839) v odbore teórie farieb, a aplikovali ju na maľbu. Strediskom neoimpresionistov sa stal Salón nezávislých, založený v roku 1884. Okrem G. Seurata a P. Signaca patrili k predstaviteľom neoimpresionizmu H. E. Cross, Ch. Angrand a A. Dubois- Pillet. V roku 1885 pristúpil ku skupine C. Pissaro so svojím starším synom Lucienom a jeho priateľom L. Hayetom. Skupina sa schádzala v Café d’Orient, Café Marengo alebo v Signacovom ateliéri na Montmartri.

Podstatou neoimpresionizmu je náhrada miešania farebných pigmentov na palete optickým miešaním na divákovej sietnici. Miestne farby sa rozkladajú na elementárne farebné tóny, pričom sa dbá na zákon simultánneho kontrastu (dve farebné telesá položené vedľa seba, na seba pôsobia tak, že každé teleso sa farebne mení v smere kontrastu ku farbe druhého telesa). Výsledkom je plátno pokryté drobnými bodkami svetlých farebných tónov, odvodených z farieb slnečného spektra, ktoré dávajú presvedčivejšiu predstavu o svetelnej povahe farby, než tomu býva pri miešaní farieb na palete. Preto sa neoimpresionizmu niekedy tiež hovorí divizionizmus (rozklad farieb na ich elementárne prvky) alebo pointilizmus (le point – fr. bodka). „Seurat chcel svojou metódou docieliť to, aby sa farby v oku (alebo skôr v mysli) zmiešali, bez toho, aby stratili na intenzite a jase. Avšak táto extrémna technika prirodzene ohrozovala čitateľnosť jeho obrazov tým, že sa vystríhala všetkých obrysov a roztrieštila každý tvar do plôch mnohofarebných bodiek. Seurata to dohnalo k tomu, aby vyrovnal zložitosť svojej maliarskej techniky radikálnym zjednodušovaním tvarov. V Seuratovom zdôrazňovaní vertikál a horizontál je niečo takmer egyptské, čo ho odvádzalo čím ďalej tým viac od verného znázorňovania prirodzeného vzhľadu vecí a ku skúmaniu zaujímavých a expresívnych obrazcov.“

Seuratove objavy podnietili ešte počas jeho života široké maliarske hnutie, ktorého organizátorom sa stal predovšetkým blízky Seuratov druh Paul Signac (1863-1935). Svojou povahou úplne protikladný uzavretému Seuratovi, sršal Signac svojím typickým živým parížskym temperamentom, bol veselý, výbušný, plne angažovaný v maliarstve i v živote a politike. Organizuje skupinu s vášnivosťou, ktorá vzbudzuje u Seurata takmer obavy o zmysel tejto techniky, ktorý sa podľa neho začne vytrácať s narastajúcim počtom jej prívržencov.
Signacova vitálnosť osobnosti bola však v istom zmysle pozitívnym doplnkom Seuratovej uzavretosti a presnosti a nepochybne priniesla do spoločne utváranej metódy odvážne použitie čistých spektrálnych farieb, ktoré Seurat v dobe pred stretnutím so Signacom ešte nepoužíval. Súčasne ho však táto vitalita viedla k istej povrchnosti, najmä neskoršia tvorba poklesávala stále viac do úrovne pohotovej farebnej reportáže. Po Seuratovej smrti sa stal vedúcou osobnosťou hnutia. Vo svojej knihe Od E. Delacroixa k neoimpresionizmu (1899) svojou definíciou obrazu ako plátna pokrytého krásnymi farbami predchádzal abstraktné umenie. Neoimpresionisti boli najaktívnejšou skupinou v rámci Spoločnosti nezávislých umelcov. Títo Seuratovi prívrženci, ktorých zaujala jeho teória, boli dosť početní. Všetci vytvorili diela, ktoré dokazovali, že Seuratove myšlienky sa dajú prispôsobiť požiadavkám tej či inej osobnosti, a dokonca našli v rešpektovaní tejto metódy oporu pre vybudovanie si vlastného štýlu. Hlavnými predstaviteľmi tejto skupiny sú okrem Paula Signaca Henri-Edmond Cross (1856-1910) a Maximilien Luce (1858-1941), ktorí rovnako vytvorili diela tohto zamerania a vysokých kvalít, a niektorí ďalší umelci, ktorí účinne prispeli k tomu, že si hnutie udržalo zreteľnú jednoliatosť. Roku 1885 sa stretol Pissaro so Signacom a Seuratom a na krátky čas sa pridal k mladej „pointilistickej“ škole. V roku 1890 však pointilizmus opäť opustil a vrátil sa k starému impresionistickému spôsobu maľby, o ktorom súdil, že je vhodnejší pre zachytenie „svetelnej vibrácie“, tak ako ju sám chápal. Neoimpresionistickou metódou pracovalo mnoho maliarov, dokonca i van Gogh a Gauguin. Toto hnutie sa rozšírilo tiež za hranice Francúzska, predovšetkým do Belgicka, ktoré malo v tejto dobe čulé styky s Parížom. Dokonca skupina Dvadsať sa vytvorila o niekoľko mesiacov skôr než vznikol Salón Nezávislých. Najvýraznejším predstaviteľom belgického neoimpresionizmu sa stal Théo van Rysselberghe (1862-1926).

Neoimpresionistické hnutie predstavuje ako celok jeden z extrémnych pólov dobového snaženia. Proti „romantickému impresionizmu“ nastoľuje „impresionizmus vedecký“, uvádza poznatky impresionizmu do sústavy a zdôrazňuje metódu proti intuícii.

Neoimpresionizmu sa musí priznať pozitívna vývojová iniciatíva. Aj keď nepopiera význam námetu, prichádza vlastne po prvýkrát s dôsledne premyslenou koncepciou autonómnosti obrazu. Forma nebola už v bezprostrednom vzťahu k realite, ale podľa svojich vnútorných zákonitostí bola nástrojom výtvarnej myšlienky. V tom smeroval neoimpresionizmus, akokoľvek vsádzal na senzuálnu a optickú zložku, rovnako k zideálneniu maliarskej úlohy, hoci v inej miere ako symbolizmus.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk