Sily
Vždy pôsobí na diváka sila dostredivá a odstredivá. Dostredivá sila vedie diváka do vnútra, do väčších detailov a odstredivá von, na väčší celok. Jedna podrobnejšie popisuje konkrétnu situáciu a druhá naopak situáciu ukazuje vo vzťahoch k priestoru. Zábery, ktoré nevyvolávajú ani jednu silu sú neplodné a mŕtve. V tomto prípade divák o záber neprejavuje záujem. Sily by na diváka mali pôsobiť v určitom pomere, kde jedna z nich by mala byť silnejšia. Ak sú obidve sily rovnaké, potom divák o záber nejaví záujem. Výnimkou je veľký detail a celok, pri ktorých sa divák už nemá záujem pohybovať viac alebo menej obidvoma smermi, pretože jeden ho už naplnil. Každé riešenie záberu musí mať určitú toleranciu, odchylnosť a pružnosť, ktorá povzbudzuje divákovu aktívnu tvorivú estetickú súčinnosť. Nepresnosti ale nesmú presahovať určitú mieru a divák musí mať pocit, že dej je reálny – jednotný.

Jednotný dej
Skladobné jednoty sa týkajú predmetov, ktoré snímame, teda predsnímacej látky a vlastného snímania. Je prirodzené, že jednou z podmienok väzby záberov je, aby dej prechádzajúci susednými zábermi bol jednotný. To znamená, že aj predmetná náplň záberu musí byť tá istá, teda herci, kulisy, kostýmy atď. Tiež je dôležité, aby pohyb v zábere, napríklad herca, bol taký istý rýchly ako v druhom zábere, a tiež aby ruchy tých istých zdrojov nezneli ináč. Časť predmetu zachytená v zábere musí zastupovať celý predmet.

Ak ide o postavu, potom časť postavy, ktorú divák vidí, musí zastupovať nielen telesne, ale aj smerovaním a angažovanosťou v tej smerovej náplni, ktorú zviera v ráme záberu. Ak sa toho nedocieli, je porušený záber a jeho napätie uniká. V prípade že pozerá postava doprava alebo doľava, je nutné, aby zátylok postavy bol bližšie k rámu, aby sme postavu neochudobňovali o možnosť vytvoriť nejakú akciu. Priestor pred tvárou je akčným priestorom. Ďalšími dôležitými skladobnými jednotami sú citlivé udržovanie jasu a tmy, farebného ladenia záberu, optického vyjadrenia, jednota pohľadov, akcie atď. Každá časť diela je určitou časťou celku v tomto diele. Žiadna časť diela nesmie presahovať svoj kľúčový celok ani čerpať svoju látku z úplne iného celku, alebo inej sústavy.

Kľúčový celok
Dielo je sústavou materiálnych kľúčových celkov rôzneho stupňa. Všetky tieto kľúčové celky sú v určitých vzájomných vzťahoch, takže sú spojené. Ak zanedbá autor tento zákon, nedocieli materiálnej hodnoty diela (t.j. divák nie je dostatočne presvedčený o tom, že dej sa odohráva tam, kde si to autor prial). Pod kľúčovým celkom rozumieme všetky materiálne časti, jednoty osvetlenia, ruchu, idei a podobne. Prvý kľúčový celok si režisér a kameraman musí zvoliť tak, aby v ostatných záberoch ukázal všetko čo potrebuje a zároveň neprešiel za os. Teda režisér si musí stanoviť predom základný smer pohľadov všetkých častí záberov. Inokedy poskytuje hlavný smer režisérovi možnosť bohatého výberu pohľadov a to aj vrátane prekročenia osi. Do hlavného smeru môžeme umiestniť bod, podľa ktorého sa môže divák v každom zábere orientovať. Tento bod je potom viditeľný v každom zábere. Vďaka tomu môžeme prekročiť os a divák nestráca orientáciu v priestore. Nevyhnutné pri tom je dodržiavať jasnú smerovú orientáciu, ak herci vchádzajú do záberu, alebo z neho vychádzajú. V prípade ak herec vychádza zo záberu vpravo je úplne prirodzené, že do ďalšieho záberu vojde vľavo. Akonáhle by to bolo naopak, naznačovalo by to, že sa herec vracia. Podobný problém máme aj napríklad pri automobilových naháňačkách, v prípade že by porušili pravidlo hlavného smeru a prešli by cez os, divák by mal dojem že sa vracajú. Je nevyhnutné držať sa tohto pravidla napríklad pri hokejových, futbalových alebo podobných zápasoch, pri ktorých sú kamery zákonite vždy orientované iba na jednej strane osi. Výnimkou môže byť kamera používaná pri „gólových opakovačkách“. Vtedy je ale v zábere jasne napísané že sa jedná o záber z opačnej strany. Prečo ? Pretože divák tomu tak rozumie a je to pre neho prirodzené.

Človek rozumie všetkému, čo si dokáže predstaviť – zobraziť vo svojom virtuálnom myslovom svete. Molekuly virtuálnej skutočnosti

Virtuálna skutočnosť je v podstate v divákovej mysli. Fakty a informácie, aké dostane z plátna alebo obrazovky sa od skutočnosti odlišujú iba chápaním. Mozaika je rovnaká, akurát v reálnom živote nudná. Film si svojho diváka počas svojej existencie už patrične vychoval, a nám už ostáva pri stručnejšom rozprávaní molekúl – záberov a vzťahov medzi nimi iba rozvinúť svoju fantáziu. Je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, či sa vo väčšej miere podieľa film na výchove diváka, alebo divák na výchove filmu.