1921 bol pri recitovaní zaznamenaný zvuk na dvoch oddelených filmových pásoch a tak vzniká prvý použiteľný zvukový film využívajúci optický záznam zvuku.

•Vynález vitafónu bol prijatý verejnosťou aj umeleckým svetom s veľkým záujmom a potešením., ale až vtedy keď sa využili výhody a mohol sa dosiahnuť požadovaný výsledok.

•Film D.W. Griffitha Ulica snov bol podmaľovaný hudbou tak, že zvuk zaznamenaný na gramofónovej platni bol synchronizovaný s projektorom. Keďže jeho experiment nevyzeral príliš presvedčivo, bol premietaný naďalej v nemej verzii.

1927
6.10.1927 bola premiéra filmu Jazz Singer, čím bola zahájená éra zvukového filmu. V tej dobe sa v USA predalo denne 8 miliónov vstupeniek, pričom v Nemecku to bol necelý milión. V nasledujúcich piatich rokoch sa od základu zmenila technika, prístrojové zariadenie a vôbec celková tvár filmu. Rok pred tým bola síce premiéra zvukového filmu Don Juan, v ktorej však bola použitá len hudba hraná zo špeciálne upraveného gramofónu. Vo filme Jazzový spevák bolo prvýkrát počuté hovorené slovo – monológ obľúbenej hviezdy brodwayských muzikálov, ktorý obsahoval 250 slov. „Say, Ma, listen to this...“ – to boli prvé slová znejúce z film. plátna.
Tento film bol záchranou pre Warner Bros, ktorí sa v roku 1925 nachádzali už po tretíkrát vo vážnej kríze. Napriek nadšeniu trvalo celých 5 rokov, kým sa zvukový film vôbec presadil. Štúdiá museli nakúpiť zvukové zariadenia v cene od ¼ - ½ milióna dolárov za kus. Náklady na inštaláciu zvukovej aparatúry do kín dosahovali aj 15 tisíc dolárov, pričom zariadenie zostávalo aj naďalej majetkom firmy Western Electric a vlastníci kín dlho splácali ich prenájom. Napriek vysokým nákladom sa počet zvukových kín rýchlo zvyšoval:

V roku 1928 existovalo 500 zvukových kín a 20 000 nemých. V roku 1929 to bolo 1300 a o pol roka neskôr už 5200 zvukových kín.
Pri natáčaní prvých zvukových filmov boli herci nútení hovoriť stále smerom k mikrofónu, ukrytému niekde v kvetináči. To značne obmedzovalo ich pohyb a hereckú akciu vôbec. Z toho vyplývali scény v jednom zábere, čo malo v radoch klasických filmových umelcov množstvo odporcov. Ejzenštejn a Pudovkin spísali dokonca manifest proti zvukovému filmu. Natáčanie v exteriéroch bolo takmer nemožné vzhľadom k množstvu parazitných zvukov, ktoré katastrofálne narušovali zrozumiteľnosť dialógov. Tieto problémy boli riešené systémom zadnej projekcie, čo znamená, že na špeciálne plátno pred ktorým prebiehala herecká akcia, premietali exteriérové zábery pozadí.

Hoci zvuk znamenal geniálny pokrok v smerovaní filmového priemyslu, bol aj synonymom pre koniec hviezd nemého filmu. Mnohých hlas sa na plátne javil smiešny a svoju úlohu zohrala aj jazyková bariéra.