Nový moderný štýl ktorý vychádzal z niekoľkých koreňov :
-Mladí filmári utekali od ideologických filmov tej doby a obracali sa predovšetkým sami k sebe. Ich filmy charakterizovala subjektívna optika, silná pocitovosť oproti predchádzajúcim rokom zdanlivo voľnejšia stavba akonštrukcia. Za základný stavebný ,kameň pritom považovali maximálnu autenticitu
-Do českej kotliny sa konečne dostali významné svetové diela tej doby, duch moderny, ktorý vytváral živnú pôdu pre názorovú otvorenú klímu.
-Vynikajúcou základňou pre otvorenú a úprimnú výmenu názorov, aké filmy a prečo točiť, sa stala škola FAMU tak isto poskytovala tvorcom nezanedbateľný remeselný základ.

-Za jadro Novej vlny sa vo všeobecnosti považuje ročník profesora Otakara Vávry, ktorý absolvoval roku 1962 a v strede ktorého stála ctižiadostivá Věra Chytilová, múdry Evald Schorm a v treťom ročníku takmer vyhodený Jiří Menzl. Spolu s nimi sa v rokoch 1963-1965 dostali k réžii aj starší absolventi ako Miloš Forman, Jaromil Jireš, Jan Němec, Hynek Bočan. Naopak až o pár rokov neskôr absolvoval FAMU najvýraznejší predstaviteľ slovenskej vetvy Juraj Jakubisko. -Aj napriek tomu že školu nedokončili začai filmovať Ivan Passher a Elo Havetta.
-Strednú generáciu tvoria Ladislav Rychman, Oldřich Lipský, Xdeněk Podskalský atď
-Najstaršími filmármi boli Otakar Vávra, Ján Kadár a Elmar Klos
-Film – nezasahovať do skutočnosti, ale autenticky ju zachytávať a do filmu autorsky vstúpiť až pri montáži a strihu. V 60. rokoch sa vďaka rozvoju televízie a filmovej techniky táto metóda ešte viac rozšírila.
-Začínala s tým Věra Chytilová (Strop, Pytel blech, O něčem jiném) a k najväčšej sláve ju doviedol Miloš Forman (Konkurs, černý Petr, Lásky jedné plavovlásky, Hoří ma panenko)

Dreyer a jeho Utrpenie panny Orleánskej

-Utrpenie Panny Orleánskej bolo majstrovským dielom Carla Drayera. Bolo vytvorené v Paríži za účastí francúzskych hercov a technikov. Výsluchy Panny Orleánskej boli zhustené do jedného dňa aby jednota času a miesta dala tragédii jej plnú hodnotu.
-Bohato využíval ticho, nehybnosť a niektorých symbolických rekvizít. Drayer staval predovšetkým na dôkladne pripravených dialógoch, ktoré sa herci naučili naspamäť a recitovali ich. Prevážna časť diela sa vyvýja iba otákami sudcov a odpoveďami Panny. Hádame slová sudca. Či ide o ano, alebo nie, chápeme z gest. Pre vetu sa ale stávajú titulky nutnými. Ustavičné zasahovanie textov porušuje podivuhodný rytmus veľkých detailov.
-Dreyer budoval svoj realizmus na nenalíčenosti tváre.
-Scenár vyžadoval aby Johanke odstrihli vlasy a ostríhali naozaj herečku uprostred vzrušenia a sĺz.