Úvod
Francisco Goya y Lucientes je v mnohých ohľadoch svedkom svojej epochy. Najprv pracuje ako královský maliar a oficiálny portrétista španielskej aristokracie koncom 18. storočia, žije bezstarostným životom a prežíva svoje lásky. V päťdesiatich ho však stretáva hrozivá choroba, v dôsledku ktorej prichádza o sluch. Hluchota ho izoluje od sveta a stáva sa tak príčinou toho, že sa vydáva na výpravu do hĺbky tajomného a znekľudnujúceho vnútra ľudskej duše. Nikto neostáva ušetrený jeho výsmechu a záľube v demaskovaní pravého stavu vecí. Na obrazoch a rytinách neľútostne obnažuje ľudskú ješitnosť a obmedzenosť. Odhaluje pokrivenú dušu a zhmotnuje prízraky, ktoré sa rodia v ľudskej mysli. Dalšie námety mu dodáva krvavá vojna Španielov a Francúzov (1808-1814). Umelcov pohľad premení v hrozivú skutočnosť v diela plné dramatickosti a krutosti. Jeho tvorba sa vyznačuje rôznorodosťou a pôsobivosťou. Podla mňa sa takto stáva najvýznamnejším španielskym maliarom sto rokov po Velásquezovi a sto rokov pred Picassom.

Život
Francisco Goya sa narodil 30. marca 1746 vo Fuentetodos, malej dedinke v Aragónii, v severnom Španielsku. Bol piatym synom zlatníka pochádzajúceho z Baskicka a šlachtičnej, ktorá vlastnila kúsok pôdy v Aragónii. Prvé roky života prežíva v dedinke, ale onedlho sa celá rodina stahuje do

Zaragozy, hlavného mesta Aragónie, mesta nad ktorým sa týčia veže monumentálnej katedrály Nuestra Seňora del Pilar. Učí sa tu písať aj čítať. V štrnástich rokoch ho otec zapísal do štúdia majstra maliara José Luzana Martinéza, kde dosahuje dokonalosť v malovaní kopírovaním diel majstrov. Pokorný pôvod Goyu bol malou pomocou k otvoreniu dverí do sveta umelcov. V roku 1763 odchádza do Madridu, kde zažíva svoj prvý neúspech. V roku 1774 sa pokúšal o prijatie na Královskú Akadémiu San Fernando v Madride ale prijatý nebol. Znovu sa o to pokúša v roku 1776, je však opäť odmietnutý. Po tomto neúspechu nastupuje do štúdia Francisca Bayeu, dvorného maliara Karla III. V jeho dome nachádza aj svoju budúcu manželku Josefu Bayeu, Franciscovu sestru, ktorý bol pomocníkom A. R. Mengesa. Koncom roku 1769 Goya odchádza do Ríma, kde sa zdokonaluje vo svojej technike. V roku 1771 sa vracia do Zaragozy, kde je požiadaný, aby podal svoje návrhy na dekoráciu malého výklenku v katedrále El Pilar. Jeho návrh je prijatý a začína pracovať na freskách. Takto si získava slávu a mnohé práce cirkevného aj súkromného charakteru.

Dekoruje palác Sobradiel a realizuje obrazy pre kláštor Aula Dei - jedenásť olejomalieb s výjavmi z Kristovho života. Touto dobou sa oženil s Josefou. Majú spolu päť detí, ale dospelého veku sa dožije len syn Francisco Javier. Cez návrhy gobelínov a oltárov sa z neho postupne stáva portrétista vysokej španielskej šlachty, hlavne kniežaťa Osuny, ktorý si u neho objednáva veľa prác. Medzi vplyvných patrónov Goya patril aj Infant Don Luis, brat Karola III, pre ktorého namaľoval v roku 1781 šestnásť obrazov. Našiel si čas aj na náboženské maľby pre Zaragozkú katedrálu a kostol San Francisco El Grande v Madride. V roku 1785 je zvolený za zástupcu riaditeľa umenia na Královskej Akadémii. Po smrti svojho švagra v roku 1795 je Goya zvolený za riaditela maliarstva na Akadémii a získava tak postavenie najvplyvnejšieho maliara Španielska.

Bohužial už v roku 1792 ho postihne choroba, ktorá spôsobí že nadobro ohluchne. Až teraz sa začína prejavovať jeho skutočné tvorivé nadanie. Tento handicap ho núti rezignovať s funkcie riaditela Královskej Akadémie, ale dvorným maliarom zostáva i naďalej. V roku 1795 stretáva vojvodkyňu z Alby. U krásnej, hrdej a nezávislej dámy, ktorá skoro ovdovie, strávil Goya niekolko mesiacov. Venoval jej niekolko obrazov, ale románik dlho nepotrval. V tejto dobe vznikajú slávne obrazy ako Nahá Maja alebo cyklus Rozmary. Obdobiu vojny medzi Španielskom a Francúzkom venuje cyklus rytin Hrôzy vojny a slávny obraz. Po roku 1817 opúšťa Madrid po dokončenej poslednej práci v sevillskej katedrále objednanej králom a odchádza do ústrania. Spoločnosť mu robí o 40 rokov mladšia Leocadie Weissová, ktorá sa stáva po smrti jeho ženy poslednou Goyovou láskou. Politické udalosti v roku 1823 ho donútili k emigrácii do Francúzka (1824), kde taktiež strávi prevažnú časť zbztku svojho života. Fakt, že pobýval v emigrácii nijako neoslabil Goyove tvorivé sily. Maľoval výjavy z koridy, realizoval minatúry.

Goya umiera v Bordeaux v noci 15. na 16. apríla 1828 obklopený svojími drahými a priatelmi. Spolu s Canovou, Ingresom a Davidom je Goya považovaný za najväčšiu osobnosť svojej doby. Jeho nevšedný talent spočiva v tom, že dokáže prechádzať medzi štýlmi - oficiálnym a osobným, ovláda majstrovsky mnoho maliarskych techník. Dosahuje najvyššej formy výrazu, jeho tvary a práce s farou dosahujú vysokú harmóniu a nachádzajú štýl, ktorý je stale v ákladoch klasický, ale tiež ukazuje náznaky niečoho nového, čo posielalo ozveny hlboko do duše - ranné záblesky romantizmu.

Goya akoby mal dve duše - osobnú plnú irónie, vtipu a dynamiky, a verejnú naplnenú pompu královského dvora.