Francisco Goya y Lucientes - referat o jeho diele

Úvod
Francisco Goya y Lucientes je v mnohých ohľadoch svedkom svojej epochy. Najprv pracuje ako královský maliar a oficiálny portrétista španielskej aristokracie koncom 18. storočia, žije bezstarostným životom a prežíva svoje lásky. V päťdesiatich ho však stretáva hrozivá choroba, v dôsledku ktorej prichádza o sluch. Hluchota ho izoluje od sveta a stáva sa tak príčinou toho, že sa vydáva na výpravu do hĺbky tajomného a znekľudnujúceho vnútra ľudskej duše. Nikto neostáva ušetrený jeho výsmechu a záľube v demaskovaní pravého stavu vecí. Na obrazoch a rytinách neľútostne obnažuje ľudskú ješitnosť a obmedzenosť. Odhaluje pokrivenú dušu a zhmotnuje prízraky, ktoré sa rodia v ľudskej mysli. Dalšie námety mu dodáva krvavá vojna Španielov a Francúzov (1808-1814). Umelcov pohľad premení v hrozivú skutočnosť v diela plné dramatickosti a krutosti. Jeho tvorba sa vyznačuje rôznorodosťou a pôsobivosťou. Podla mňa sa takto stáva najvýznamnejším španielskym maliarom sto rokov po Velásquezovi a sto rokov pred Picassom.

Život
Francisco Goya sa narodil 30. marca 1746 vo Fuentetodos, malej dedinke v Aragónii, v severnom Španielsku. Bol piatym synom zlatníka pochádzajúceho z Baskicka a šlachtičnej, ktorá vlastnila kúsok pôdy v Aragónii. Prvé roky života prežíva v dedinke, ale onedlho sa celá rodina stahuje do

Zaragozy, hlavného mesta Aragónie, mesta nad ktorým sa týčia veže monumentálnej katedrály Nuestra Seňora del Pilar. Učí sa tu písať aj čítať. V štrnástich rokoch ho otec zapísal do štúdia majstra maliara José Luzana Martinéza, kde dosahuje dokonalosť v malovaní kopírovaním diel majstrov. Pokorný pôvod Goyu bol malou pomocou k otvoreniu dverí do sveta umelcov. V roku 1763 odchádza do Madridu, kde zažíva svoj prvý neúspech. V roku 1774 sa pokúšal o prijatie na Královskú Akadémiu San Fernando v Madride ale prijatý nebol. Znovu sa o to pokúša v roku 1776, je však opäť odmietnutý. Po tomto neúspechu nastupuje do štúdia Francisca Bayeu, dvorného maliara Karla III. V jeho dome nachádza aj svoju budúcu manželku Josefu Bayeu, Franciscovu sestru, ktorý bol pomocníkom A. R. Mengesa. Koncom roku 1769 Goya odchádza do Ríma, kde sa zdokonaluje vo svojej technike. V roku 1771 sa vracia do Zaragozy, kde je požiadaný, aby podal svoje návrhy na dekoráciu malého výklenku v katedrále El Pilar. Jeho návrh je prijatý a začína pracovať na freskách. Takto si získava slávu a mnohé práce cirkevného aj súkromného charakteru.

Dekoruje palác Sobradiel a realizuje obrazy pre kláštor Aula Dei - jedenásť olejomalieb s výjavmi z Kristovho života. Touto dobou sa oženil s Josefou. Majú spolu päť detí, ale dospelého veku sa dožije len syn Francisco Javier. Cez návrhy gobelínov a oltárov sa z neho postupne stáva portrétista vysokej španielskej šlachty, hlavne kniežaťa Osuny, ktorý si u neho objednáva veľa prác. Medzi vplyvných patrónov Goya patril aj Infant Don Luis, brat Karola III, pre ktorého namaľoval v roku 1781 šestnásť obrazov. Našiel si čas aj na náboženské maľby pre Zaragozkú katedrálu a kostol San Francisco El Grande v Madride. V roku 1785 je zvolený za zástupcu riaditeľa umenia na Královskej Akadémii. Po smrti svojho švagra v roku 1795 je Goya zvolený za riaditela maliarstva na Akadémii a získava tak postavenie najvplyvnejšieho maliara Španielska.

Bohužial už v roku 1792 ho postihne choroba, ktorá spôsobí že nadobro ohluchne. Až teraz sa začína prejavovať jeho skutočné tvorivé nadanie. Tento handicap ho núti rezignovať s funkcie riaditela Královskej Akadémie, ale dvorným maliarom zostáva i naďalej. V roku 1795 stretáva vojvodkyňu z Alby. U krásnej, hrdej a nezávislej dámy, ktorá skoro ovdovie, strávil Goya niekolko mesiacov. Venoval jej niekolko obrazov, ale románik dlho nepotrval. V tejto dobe vznikajú slávne obrazy ako Nahá Maja alebo cyklus Rozmary. Obdobiu vojny medzi Španielskom a Francúzkom venuje cyklus rytin Hrôzy vojny a slávny obraz. Po roku 1817 opúšťa Madrid po dokončenej poslednej práci v sevillskej katedrále objednanej králom a odchádza do ústrania. Spoločnosť mu robí o 40 rokov mladšia Leocadie Weissová, ktorá sa stáva po smrti jeho ženy poslednou Goyovou láskou. Politické udalosti v roku 1823 ho donútili k emigrácii do Francúzka (1824), kde taktiež strávi prevažnú časť zbztku svojho života. Fakt, že pobýval v emigrácii nijako neoslabil Goyove tvorivé sily. Maľoval výjavy z koridy, realizoval minatúry.

Goya umiera v Bordeaux v noci 15. na 16. apríla 1828 obklopený svojími drahými a priatelmi. Spolu s Canovou, Ingresom a Davidom je Goya považovaný za najväčšiu osobnosť svojej doby. Jeho nevšedný talent spočiva v tom, že dokáže prechádzať medzi štýlmi - oficiálnym a osobným, ovláda majstrovsky mnoho maliarskych techník. Dosahuje najvyššej formy výrazu, jeho tvary a práce s farou dosahujú vysokú harmóniu a nachádzajú štýl, ktorý je stale v ákladoch klasický, ale tiež ukazuje náznaky niečoho nového, čo posielalo ozveny hlboko do duše - ranné záblesky romantizmu.

Goya akoby mal dve duše - osobnú plnú irónie, vtipu a dynamiky, a verejnú naplnenú pompu královského dvora.

Diela
Medzník v Goyovom diele je bezpochyby obdobie, keď na následky ťažkej choroby stráca sluch. Idylické námety a jasné farby diel prvej etapy jeho tvorby nemilosrdne striedajú príšery, smrť, neštastie, nelútostný zub času a najtemnejšie stránky ľudskej duše. V týchto obrazoch a rytinách sa prejavuje skutočný Goyov talent, ktorý sa vymaňuje z vplyvu zväzujúcich konvencii oficiálneho maliarstva.


Istou výnimkou je rad portrétov hlavne žien - šlachtičných, ktoré maloval aj potom čo ohluchol. Napríklad obrazy:
Markýza de la Solana (1794-95, 181x122cm, Louvre - Paríž)
Marianna Waldensteinová, markýza de Santa Cruz (1798-99, 142x97cm, Louvre Paríž)
Doňa Isabel Cabosová del Porcel (1805,82x54,6 cm, National Gallery - Londýn)

K najvýznamnejším Goyovým portrétom ženy bezpochyby patria svetoznáme obrazy: Nahá a Oblečená Maja

Tieto diela patria v španielskom maliarstve k najslávnejším aktom. Goya ukazuje nahotu úplne otvorene, takmer vyzývavo. Jeho Maja je hrdá a zvodná, nieje zobrazením klasickej krásy, ktorá zvádza k rozjímaniu ani sa nejedná o objekt túžby. Maliar ju umiestnil na temné pozadie a ona sa vynoruje z ničoty. Nič neodvracia našu pozornosť od vyzývavej nahoty tela s hodvábnou pleťou, ktorá sa stáva jedinečným a zároven jediným námetom diela. Zjavná, zretelne a bezprostredne hmatatelná zmyselnosť nemôže nechať diváka chladným. Dalším z veľmi známych obrazov je Portrét rodiny Carlosa IV (1800-01, 280x336cm, Museo del Prado - Madrid)

Goya nemá žiadny súcit a nehrá sa na dobré spôsoby. Naopak exponuje ješitnosť a priemernosť portrétovaných osôb. Márie Luisa je domýšlavá, tlstá matróna. Král - bačkora, nadutá a žalostná postava. Ich najstarší syn, knieža Austrie a budúci král Ferdinand VII - vychytralý, po vláde túžiaci nástupca. Nádherne šaty, šperky a majestátne pózy neskrývaju, skôr zdôrznujú malosť Jeho Výsosti.

Snáď najznámejší Goyov obraz je venovaný jednej z najdramatickejších udalostí 19-ho storočia vo Španielsku. Obaz s príznačným názvom: Poprava povstalcov v Madride 3. mája 1808 vošiel ako do dejín výtvarného umenia tak aj do povedomia mnohých miliónov ludí niekolkých generácii. Svojím emotívnym poňatím rozpráva príbeh španielskych vlastencov brániacich svoje hlavné mesto pred napoleónovými gardami. (1814,268x347cm, Museo del Prado - Madrid)

Medzi dalšie jeho diela patria:
Stareny alebo čas (Hasta la muerte)
Mladice alebo dievča čítajúce dopis (La carta)

Obor (1808-10, 116x105cm, Museo del Prado - Madrid)
Tento obraz je symbolom vojnovej hrôzy a utrpenia. Na horizonte sa pohybuje ohromná postava. Máme dojem, že počujeme gigantove kroky, pod ktorými sa chveje zem. Dav ludí sa dáva v panike na utek a snaží sa uniknúť pred besniacou armádou. Rozhodný a bojovný obor sa ženie za niečím alebo niekým, kto sa skrýva mimo dosahu nášho zraku. V rozjasnenej strednej časti vidíme hustou farbou a energickými ťahmi šťetca malované fragmenty blankytne ružového neba, po ktorom sa tiahnu špinavé mraky. Vyššie sa obrova hlava, krk a ramená sa strácajú na veľmi tmavom pozadí. Tma panuje ťiež v spodnej časti obrazu a zvýraznuje hroznú atmosféru. Na s klonku svojho života vztvoril Goya ešte 14 desivých výjavov. Boli nazvané čierne maliarstvo (Pinturas Negras). Obrazy vyvolávajú neobyčajne silné pocity tiesne a bezmocnosti. Na slávnom obraze Saturn požiera svoje deti je zobrazený strašný boh-kanibal, ktorý zviera v dlani jedného zo svojich synov. Zožral mu hlavu a jednu ruku. Druhú si pchá do úst, široko roztvorených ako brána do pekla. Koniec života trávi Goya vo Francúzku kde tiež vznikli jeho posledné diela ako sú:
Býčie zápasy v Bordeaux
Mliekarka z Bordeaux

Zdroje:

Časopis Najväčší maliari - Francisco Goya -