Na Sarah Barnhardtovú malo obrazové stvárnenie jeho dramatického umenia natoľko presvedčivý účinok, že s Alfonzom Muchom okamžite podpísala zmluvu na šesť rokov. Divadelné plagáty, ktoré v tomto období navrhoval – La Dame aux Camélias (1896), Lorenzaccio (1896), La Samaritaine (1897), Médée (1898), Hamlet (1899) a Tosca (1899) – tvoria samostatný cyklus. Všetky sa vyznačujú s úzkym formátom so štylizovanými obrysmi, písmom v dolnej a hornej časti a ornamentálnym usporiadaním plochy. Mucha vedel, ako zachytiť pôvab a kúzlo, čím Sarah Bernhardtová pôsobila ako hlavná predstaviteľka vo svojich inscenáciach na obecenstvo. Plagáty, ktoré pre ňu vytvoril, šírili jeho popularitu ďaľeko za hranice Francúzska. Až do roku 1901 nebol Mucha zodpovedný len za plagáty pre Bernhardtovú, ale aj za výpravu a kostýmy jej Théatre de la Renaissance. Obrovský úspech, ktorý mu priniesol aj značnú spoločenskú prestýž, určil povahu a smer jeho práce na celé roky. Dá sa povedať, že bol pre túto prácu predurčený už od svojho prvého umeleckého zamestnania. Od roku 1879 do roku 1881 totiž pracoval ako pomocník vo viedenskom štúdiu špecializujúci sa na javiskové výzdoby. Nepochybne rozumel tomu, ako scénu efektne naaranžovať. Divadlo bolo naopak aj pre neho zdrojom inšpirácie. Čerpal odtiaľ nápady pre symboliku gestov svojich postáv a ich fantastické kostými.

Na týchto základoch vybudoval Mucha štýl, v ktorom úspešne zlúčil prvky rôznych epoch so súčasným secesným dekoratívnym umením. Ďalším zdrojom mu bola storočná tradícia cirkevného umenia: Mucha vyrastal v rímskokatolickom prostredí a od detstva ho fascinovali chrámové ozdoby a cirkevné rituály a obrady. Tieto vnemy sa odrážajú v posvätnej aure, ktoré sa v najrôznejších podobách objavujú na jeho plagátoch. Nie sú to len postoje a kostými jednotlivých postáv, ktoré pripomínajú zobrazenie svätých v stredovekovom, barokovom a neogotickom umení; tiež ornamentálne detaily, ako vrátiaci sa motýv svätožiary podobnému kruhu za hlavou, mozaikové vzory a kríže pochádzajú nepochybne z cirkevného umenia. Naviac Mucha, ako ostatní umelci tej doby, nedokázal ignorovať vplyvy umenia Ďaľekého východu, znovuobjaveného práve na konci 19. storočia. Predovšetkým japonské drevorezy s ich dôrazom na línie, zároveň so štylistickým pretvarovaním prírodných foriem, to všetko bolo inšpiráciou pre vyznávačov secesie. Najúrodnejšiu pôdu pre Muchov štýl však znamenalo hnutie symbolistov.