Renesancia (znovuzrodenie) je všeobecne uznávaný názov pre veľké kultúrne zmeny, ku ktorým došlo v Taliansku v 15. a 16. storočí, a ktoré nakoniec ovplyvnili celú Európu. Renesancia znamenala významný posun v hodnotách ľudí. Náhly prísun energie a viera v ľudské možnosti mali ďalekosiahle následky. Medzi najviditeľnejší patril rozkvet umenia a nové prehodnotenie úlohy umenia i umelcov v živote spoločnosti. Príčin prečo renesancia začala práve v Taliansku, je veľa. Taliansko malo výnimočne silné umelecké tradície a bolo taktiež najbohatším štátom Európy. Mala svoje nezávislé a rozkvitajúce mestá s obchodníkmi a bankármi, ktorí túžili presláviť svoje mená portrétmi na objednávku, stavbami palácov a bohato zdobených rodinných kaplniek. Existencia takého bohatstva a množstva mecenášov samozrejme nespôsobila tvorbu veľkého umenia, ale poskytla umelcom mnohé príležitosti, aby rozvíjali a využívali svoj talent v najväčšej možnej miere.
Renesančné umenie oslavovalo ľudskosť a viditeľný svet, čo znamenalo odmietnutie skôr duchovného prístupu stredoveku. Znamenalo „znovuzrodenie antiky“, znovuobjavenie klasickej civilizácie dávneho Grécka a Ríma v celej svojej kráse. Literatúra, filozofia a umenie antiky ponúkli Talianom nové merítka a modely. Starí Gréci a Rimania boli síce obdivovaní pre svoj jednotný prístup k životu, ale pravdou bolo aj to, že ani tisíc rokov po zániku dávneho sveta nikto podobné úspechy nedosiahol. Vedľa spracovávania a prijímania klasických námetov vynieslo renesančné umenie opäť na svetlo antické techniky napríklad v architektúre, staviteľstve a sochárstve.
Taliansko bolo zemou nádherných miest, z ktorých každé malo svoju architektonickú tradíciu. Nie je ale pochýb, že v 15. storočí v období rannej renesancie všetkým vládla Florencia. Práce na mestskej katedrále poskytli obrovskú príležitosť Lorenzovi Ghibertimu (1378-1455), prvému veľkému renesančnému sochárovi. V roku 1402 bola vyhlásená súťaž, ktorá mala určiť dielňu, ktorá by navrhla a vyrobila bronzové dvere pre katedrálnu krstnú kaplnku (baptisterium). Hlavným architektonickým prvkom mala byť séria reliéfnych výplní. (Reliéfy sú vzory vyrezané, alebo vytesané tak, aby vyčnievali z pozadia, ktoré je z rovnakého materiálu; známym príkladom je reliéf panny a orla na minci.) Ghiberti súťaž vyhral, keď predložil dielo Obetovanie Izáka.

Izák bol nahý a predvádzal vypracovanú atletickú postavu antických sôch, čo bol veľmi zásadný prelom v asketickom pohľade stredovekého kresťanstva a jeho umenia. Ghibertiovým majstrovským dielom boli dvoje panelové dvere určené pre florentskú kaplnku. V jeho dielňach sa učilo mnoho florentských umelcov a jeden z nich, Donatello (asi 1386-1466), bol dokonca ešte väčším umelcom ako jeho majster. Jeho klasikou inšpirované sochy vyzerajú ako živé. Platí to tiež o bronzovom Dávidovi, odliatom v 30. rokoch 15. storočia, čím posunul renesančnú dokonalosť o značný kus dopredu. Dávid je nahý bojovník s jednou nohou elegantne položenou na Goliášovej hlave. Socha bola od dôb antiky v európskom umení prvým stvárnením celkom obnaženého tela v životnej veľkosti. Filippo Brunelleschi (1377-1446), patriaci k rovnakej generácii ako Ghiberti, bol najväčším architektom rannej renesancie. Sám Florenťan, preštudoval antické pamiatky, ktoré ovplyvnili ďalších architektov a učencov. Antická rímska teória a prax sa dostali do širokého povedomia a prvky antickej architektúry (stĺpy, štíty s rímsou v tvare trojuholníka, guľaté klenby a kupoly) boli nadšene používané na všetkých možných budovách, čo trvalo až do 20. storočia. Brunelleschi tiež vypracoval zákony zvládnutia perspektívy- kreslenie obrazu na rovný povrch tak, aby to vyzeralo, že má hĺbku a plynulo ustupuje do diaľky. Táto metóda bola dôležitá pre sochárov (napr. u reliéfov), ale významnejšiu úlohu zohrala u maliarov. Tí nemohli napodobňovať antiku, pretože žiadne rímske ani grécke maliarske diela neboli známe. Ale mohli spracovať svoje predstavy v duchu antiky, pričom antické sochy im mohli ponúknuť návod, ako vytvárať veľkolepé obrazy v naturalistickom štýle, čo ako prvý ukázal Masaccio (1401-1428).
Dlhú dobu vládol vo florentskej republike rod Medicejovcov , rod bankárov a obchodníkov, ktorí žili kráľovským štýlom. Pre slávu mesta i svoju utrácali neobmedzene. Medicejovci i ďalšie rody v meste vyžadovali od maliarov detailnú dekoratívnu prácu v jasných farbách.
Najväčším maliarom tohto štýlu bol zrejme Sandro Botticelli (asi 1445-1510), jeho pevné línie, pestré farby a charakteristické postavy dodávajú dielam veľmi zvláštnu atmosféru. Botticelliho obraz Klaňanie kráľov je príkladom náboženskej scény, kde sú zobrazení aj pyšní a do seba zahľadený umelcovi mecenáši Medicejovci, čo zaujímavo kontrastuje s ľahko načrtnutými postavami Madony a dieťaťa.

Botticelliho najznámejšie obrazy Primavera (Jar) a Zrodenie Venuše predstavujú inú stránku renesancie- vášeň pre klasickú mytológiu a mystické filozofické názory.
Z ranných renesančných maliarov pôsobiacich mimo Florencie najviac vyčnievajú Andrea Mantegna (asi 1431-1506) a Piero della Francesca (asi 1415-1492). Piero využil s matematickou presnosťou perspektívu čo je patrné na takých obrazoch ako je Bičovanie Krista. Perspektíva v kombinácii s podivne chladnými postavami dodáva Pierovým obrazom príznačný nadčasový ráz.
Obdobie od roku 1500 do roku 1530 je známe ako obdobie vrcholnej renesancie. Generácia umelcov, ktorá dospela, zdokonalila pojatie perspektívy, šerosvitu (tieňovania) a ďalších techník, ktoré vyvolávali dojem, že sa ľudia pozerajú na skutočné postavy a deje.
Behom vrcholnej renesancie nahradil Florenciu ako centrum talianskeho umenia Rím, aj keď všetci veľkí umelci, ktorí v tomto meste pracovali, neboli Florenťania. Rím mohol ponúknuť mecenášstvo na najväčšej úrovni- predovšetkým zo strany ctižiadostivých a svetsky orientovaných pápežov, ako boli Lev X. a Július II., ktorí sa chceli stať nesmrteľnými a obnoviť veľkosť hlavného mesta. Zamestnávali najlepších umelcov, a tým majú obaja pápeži zásluhu na zrode majstrovských diel, ako je výzdoba Sixtínskej kaplnky a mohutná mramorová nádhera chrámu sv. Petra, najväčšieho chrámu kresťanského sveta.
Počas vrcholnej renesancie boli na vrchole svojho rozvoja traja umelci s obrovským talentom. Súčasníkom museli Leonardo da Vinci, Michalangelo a Rafael pripadať ako nadľudia. A myšlienka, že umelec je aj vynikajúcim remeselníkom, ktorý dokonale splní objednávku, má v skutočnosti pôvod práve v tomto období. Leonardo da Vinci (1452-1520) bol z tých troch najstarší. Hoci bol všestranne talentovaný, zanechal po sebe iba pár obrazov; v Ríme trávil relatívne málo času. Avšak Madona v skalách a Mona Lisa sú dokonalými ukážkami klasického ideálu – ako živé, predsa však záhadné. Rovnako ako Leonardo da Vinci i Michelangelo Buonarroti (1475-1564) bol Florenťan. Veľký sochár a maliar, ktorý strávil štyri roky svojho života maľovaním rozsiahleho výjavu z biblickej histórie od stvorenia sveta na strop Sixtínskej kaplnky.
Raffael Santi (1483-1520) bol najčistejší zo všetkých klasicistov a vkladal do svojich majstrovských diel kľud a harmóniu aj v prípadoch, keď mala zobrazovať výbušnú scénu. Jeho obrazy Madony, ľudské a nežné, ale aj čisté a zidealizované, boli začiatkom tradície, ktorá trvala celé storočia. Medzi jeho najznámejšie diela patria fresky vytvorené v Stanze, skupine miestností vo Vatikáne.

Patrí sem Škola aténska, určite najklasickejší zo všetkých obrazov vrcholnej renesancie.
Najväčším architektom tohto obdobia bol Donato Bramante (1444-1514), ktorý do symetrického staviteľstva zaviedol klasické prvky, ako napríklad v Tempiettu v Ríme. Bramante tiež vytvoril prvé návrhy s lúčovitými kaplnkami kupolou pre chrám sv. Petra. Na tejto zložitej a celé storočie trvajúcej stavbe sa takisto podieľal aj Michelangelo a ďalší umelci.
Vplyv renesancie v takmer morom obklopených a skrytých Benátkach, akoby odrezaných od zbytku Talianska, sa prejavil relatívne neskôr. Avšak od konca 15. storočia dali Benátky svetu rad veľkých maliarov vrátane Giovanniho Belliniho (asi1430-1516), Giorgiona (1476-1510) a Tiziana (asi1487-1576). Benátski umelci boli v porovnaní s väčšinou talianskych maliarov zameraný viac na fyzickú stránku a menej na rozumovú stránku. Najväčší z nich- Tizian- mal v maľovaní svojich dokonalých portrétov neprekonateľný cit pre farby a látky. V architektúre prispôsobil Benátčan Andrea Palladio (1508-1580) rímske modely vidieckeho štýlu. Jeho štýl ovplyvňoval architektov po dlhé storočia
Asi od roku 1530 bol renesančný klasicizmus nahradený viac výstrednejším štýlom, ktorému sa dnes hovorí manierizmus. Koniec renesancie sa často pričítava vydrancovaniu Ríma (brutálne lúpenie a drancovanie gardami Karola V.) v roku 1524, keď viedlo v Taliansku ku dramatickej zmene nálady. Prejavila sa taká skutočnosť, že vrcholná renesancia dospela ku svojmu koncu. Dosiahla istej dokonalosti. A tak sa stalo nezbytné vydať sa novým smerom.

Použitá literatúra:
Kamenický M.: Lexikón svetových dejín, SPN Bratislava, 1997
Adams S. a kol.: História ľudstva, SLOVART Bratislava, 1995.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk