Pyramídy sa potom stavali až do trinástej dynastie. Poslednú kráľovskú pyramídu si dal postaviť kráľ Chendžer v Sakkare. Jej pôvodná základňa merala 52,5 krát 52,5 metrov a jej pôvodná výška bola 37,4 metrov.

Stavbu pyramíd sa snažia vysvetliť dve teórie. Pochádzajú už zo staroveku. Autorom tej staršej bol Herodotos, ktorý napísal: „Pyramída bola stavaná stupňovito, niektorý tomu hovoria výstupky, iný schody. Keď postavili prvý stupeň, zdvíhali ostatné kamene zariadením zostaveným z krátkych tyčí na ďalší schod. Hneď ako sa naň kameň dostal, odvliekli ho na ďalšie zariadenie postavené na druhom stupni, odkiaľ bol vytiahnutý na druhý schod k ďalšiemu stroju. Koľko bolo stupňov, toľko bolo strojov, ibaže by bol jeden a prenášali ho zo schodu na schod, hneď ako kameň zdvihli, pretože zariadenie sa dalo ľahko prenášať“. Úplne iné vysvetlenie podal iný staroveký historik Diodoros Sicílsky: „.. hovorí sa, že kameň bol dopravovaný na veľkú vzdialenosť z Arábie a že stavba bola postavená pomocou hromád, lebo žeriavy v tej dobe ešte neboli známe...“

Herodotovu teóriu demonštroval napríklad nemecký inžinier Croon.
Predpokladal, že kvádre sa dvíhali pomocou zariadenia, ktoré sa podobalo na jednoduché vahadlo na čerpanie vody. Pozostávalo z horizontálnych a vertikálnych tyčí a fungovalo na princípe páky. Po prenesení bloku do vyššej polohy by bolo drevené vahadlo tiež prenesené vyššie. Tento nápad má však niekoľko nedostatkov. Predovšetkým by sa ním dali zdvíhať len menšie kamenné bloky. Pri vykopávkach sa nenašli žiadne zbytky takéhoto zariadenia. Naviac starí Egypťania síce vahadlo, ktorému sa dnes v Egypte hovorí šadúf, poznali a používali pri čerpaní vody, avšak nie v dobe staviteľov pyramíd. Je doložené až z doby o viac než tisíc rokov neskôr, z Novej ríše. Niektoré ďalšie návrhy vychádzajú z podobného princípu ako Croonove riešenie. Jeden z nich počíta z použitím protiváhy, ktorá by zdvíhanie bremien uľahčovala. Medzi týmito úvahami sú aj také, ktoré predpokladajú existenciu kladky. Ale tá ešte nebola v dobe staviteľov pyramíd známa. V 30. rokoch vyvolal diskusiu objav, ktorý učinil v susedstve údolných chrámov pyramídových komplexov v Gíze egyptský archeológ Selím Hasan. Našiel veľký kamenný predmet, pripomínajúci klinec, v ktorého vypuklé hlavici boli vyhľadené tri súbežné žliabky. Mohlo teda ísť o nejakú nepravú kladku.

Ďalší smer úvah, ktorý má dnes väčší počet stúpencov, nadväzuje na Diodorove vysvetlenie stavby pyramíd pomocou naklonených rovín. Tento názor do určitej miery podporujú aj archeologické nálezy zbytkov rámp, aj keď v skutočnosti by bolo namieste hovoriť o cestách pre prísun materiálu. Takéto cesty boli objavené napríklad v Meidúme, Dahšúre alebo Abú Ghurábu. Teória naklonených rovín, rámp, sa opiera tiež o niektoré staroegyptské písomné pramene, napríklad papyrusy s matematickými úlohami súvisiace so stavebnými projektmi v úlohe zaznamenanej na papyruse Anastasi 1 sa hovorí o rampe dlhej 730 lakťov (1 lakeť = 0,52 m), širokej 55 lakťov a dosahujúcej výšku 60 lakťov. Rampa mala vnútorné steny a kostru z tehál, vnútro bolo vyplnené pieskom.
Bolo by však chyba domnievať sa, že stúpenci teórie rámp sú jednotný v tom, ako bola rampa konštruovaná.
Nemecký architekt a archeológ Uvo Holscher sa domnieval, že pri každej strane pyramídy bola postavená rampa. Prebiehala a zdvíhala sa cik – cak od jedného rohu k druhému tak, ako pyramída rástla do výšky. Tento typ rampy ale nezaručoval dostatočný prísun materiálu na stavbu spodnej a strednej časti pyramídy, kde je jeho spotreba obrovská.
Inou variantov, ktorej autormi sú Američania Dows Dunham a Vose, je jediná, asi 3 metre široká rampa, ktorá by špirálovito obtáčala celú stavbu.