Bez pochýb sú nám známe batikované, vyškrabované, leptané, slamou oblepované či odrôtované kraslice alebo kraslice ozdobené reliéfne voskom.
Tradícia obdarovávania šibačov a polievačov počas sviatkov Veľkej noci maľovanými vajíčkami má najmä medzi Slovanmi dávne korene. Literatúra uvádza, že už v 14. storočí ľudia maľované vajíčka volali kraslicami. Názov údajne vznikol zo slovanského slova "krasnyj", t.j. červený. Červená bola považovaná za farbu života a vajíčka boli pôvodne ozdobované touto farbou. Vtedy to však boli zväčša plné škrupiny s uvareným vajíčkom. Neskôr sa začalo a dnes sa najmä zo zdravotných a hygienických dôvodov, ale aj s cieľom zachovať kraslicu na niekoľko rokov, ozdobujú predovšetkým prázdne škrupiny vajíčok, tzv. výduvky, volané na niektorých miestach aj "výdušky". Už samotné umenie vypláchnutia a očistenia výduvky je dôležité pre konečný vzhľad akokoľvek ozdobovanej kraslice.

Farbenie kraslíc vyvarením v cibuľových šupách je zrejme používané vo väčšine súčasných domácností. V minulosti pred vznikom umelých farbív sa používali na farbenie kraslíc prírodné materiály, v ktorých sa škrupiny vajíčok vyvarili (napr. v kôre z jabloní - zelená farba, jelše alebo duba - čierna, trieskach dreva orecha - ružová cez malinovú až po fialovú, šupiek cibule, čaju, sena, prútikov, šafránu - žltá až oranžová). Farby síce neboli také sýte ako sú dnes pri použití anilínových farieb, mali však pomerne široké spektrum.

Jednou zo základných techník ozdobenia škrupiny vajíčka bolo jej pokrytie rôznymi lístkami rastlín, zaviazanie napr. gázou alebo pančuchou a zafarbenie v odvare napr. z cibuľových šúp. Najrozšírenejšou a najstaršou slovenskou ozdobovacou technikou je batikovanie. Od voskovania (t.j. nanášania farebného vosku na biele alebo zafarbené vajíčko špendlíkovou hlavičkou alebo trubičkou) sa líši tým, že vosk po ukončení práce batikovaním na kraslici neostane. Prvú kraslicu, ktorá sa stala muzejným exponátom, nájdete práve v už spomínanom Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.