Renesancia pokrývala veľký časový úsek i rozsiahle územie. Obvykle je spätne i rozčleňovaná na niekoľko období. Termín raná renesancia sa zvyčajne vzťahuje na talianske umenie v Toskánsku v období v rokoch 1400 až 1500; jeho jadro tvorí mestský štát Florentská republika a diela umelcov ako Giotto, Masaccio, Donatello a Botticelli. Vrcholnou renesanciou sa rozumie umenie v pápežskom Ríme, vo Florencii a v Benátkach v období rokov 1500 až 1540 - 80 a predstavujú ju predovšetkým diela Michelangela, Raffaela, Leonarda (ktorý vytvoril most medzi ranou a vrcholnou renesanciou) a Tizziana. Zaalpská renesancia zahŕňa umenie krajín severu Európy v období medzi rokmi 1400 až 1550 a predstavujú ju diela takých rozmanitých umelcov, ako boli Durer z Norimbergu a van Eyck z Brúgg.

Florenťan Giotto Dibondone (asi 1267 až 1337) bol počas svojho života oslavovaný za revolučný naturalizmus svojho nového štýlu. Jeho súčasníci vysoko oceňovali emocionálnu silu a dramatický realizmus jeho diel. Slávny básnik Dante ho ospevoval ako najvýznamnejšieho zo všetkých maliarov a básnik Boccaccio si ho cenil za to, že maliarske umenie "opäť vyniesol na svetlo" po storočiach temna. Giottovi pripisovali zásluhu na tom, že to, čo bolo považované za "drsný štýl" byzantského obdobia, pretvoril do prirodzeného štýlu, ktorý sa v tom čase dával do súvislosti so starovekým rímskym umením. Ten je výrazne prítomný v jeho najlepšie zachovanom diele - vo veľkolepom cykle nástenných malieb v Kaplnke v aréne v Padove. Maľby sú vyhotovené v rámci obľúbeného žánru - fresky. Giottovo využívanie monumentálneho zobrazenia ľudí sa stalo príkladom pre iných umelcov - od Masaccia po Michelangela.

Stretnutie pri zlatej bráne : freska. Autor zobrazuje dojímavé strenutie Joachima a Anny pred Jeruzalemskou zlatou bránou
Zrada Krista : freska. Znázornenie chvíle, kedy Judáš zrádza Krista. Ako to bývalo zvykom, aj Giotto zahrnul do scény ďalšiu epizódu. V talianskom mestskom štáte Siena sa v 14. storočí vyvinul špecifický umelecký štýl. Vedúcou osobnosťou bol Duccio di Buoninsegna (tvoril v roku 1278 až 1319) , ktorý mal na sienske a francúzske umenie taký vplyv ako jeho súčasník Giotto na florenské umenie. Duccio vychádzal z talianskych byzantských tradícií a kombinoval ich smelý lineárny štýl, bohatú farebnosť a plošné vzory s novou ľudskou dôvernosťou.

Jeho pokračovatelia a žiaci, medzi ktorými boli Ambrogio Lorenzetti (tvoril v rokoch 1319 až 48) a Simone Martini (tvoril v rokoch 1315 - 44), ďalej rozvíjali jeho štýlové inovácie. Lorenzetti vytvoril naturalistické obrazy plné anekdotických detailov, zatiaľ čo Martini slúžiaci na pápežskom dvore v Avignone vytváral veľmi ornamentálne a honosné diela. Neskôr takýto detailný prístup a dekoratívna elegancia viedli k vzniku alternatívneho renesančného štýlu známeho pod názvom medzinárodná gotika.

Živý obraz politického života renesančnej Florencie zobrazuje freska od Domenica Ghirlandaia v kostole Santa Maria Novella - Zjavenie anjela Zachariášovi. Koncom 14. a 15. storočia sa kontakty medzi európskymi dvormi zlepšili, a tak gotické umenie na juh a sever od Álp nadobudlo medzinárodný charakter. V období medzi rokmi 1380 až 1430 začal v celej západnej Európe prekvitať nový štýl, označovaný dnes ako medzinárodná gotika, a vďaka rozvoju obchodných ciest a vzrastu bohatstva sa šíril z miesta na miesto. Na jeho podobu vplýval aristokratický vkus zameraný na eleganciu, ornamentálnu rôznorodosť a dekoratívnu skvostnosť. Ozdobne stvárnené prirodzené detaily gotického umenia boli často včlenené do realistickejšieho prostredia, ale vždy boli ešte súčasťou celkového dekoratívneho zamerania diel. Módny dvorný štýl - pestovaný predovšetkým v dvoch hlavných strediskách: v Paríži a v Burgundsku - v rámci ktorého sa ušľachtilosť a jemnosť francúzskeho ilustrátorstva, rukopisov snúbila s obraznosťou a štýlom tak sienskeho, ako aj flámskeho maliarstva, výrazne vplýval aj na umenie severného Talianska. Gentile da Fabriano : tempera na dreve - Klaňanie sa troch kráľov