Temperamentným dramatickým štýlom sa vyznačuje druhá sieň, Stanza d´Eliodoro (Heliodorova sieň). Starý pápež zomrel ešte pred jej dokončení ma posledná Stanza dell´Incendio (sieň ohňa) bola s pomocou Raffaelových žiakov vyzdobená až za pápeža Leva X.
Stanza della Segnatura mala byť pôvodne knižnicou pápeža, čoho dôvodom je aj prenádherná freska na jednej zo stien - Aténska škola

Florentský sochár, maliar, básnik a architekt Michelangelo Buonarroti (1475 až1564) doviedol umelecké ideály svojej generácie až na hranice jej fyzických a štylistických možností. Pochádzal z nižšej šľachty, techniku fresky sa učil v dielni Ghirlandaia. V mladosti kopíroval Giottove a Masacciove fresky. Ušľachtilosť a úžasná škála jeho prác mala obrovský dosah: Michelangelo nevedomky naplnil kult génia s nadľudskou mocou, kedže zmenil spôsob, akým umelci nazerali na seba a na svoje diela.

Michelangelova výzdoba stropu Sixtínskej kaplnky predstavuje vrchol jeho umeleckej činnosti. Objednal si ju pápež Július II. v roku 1508, čiastočne ako náhradu za zanechaný projekt svojho náhrobku. Mnohé z titanských postáv náhrobku boli zrejme zahrnuté do výzdoby stropnej klenby. Pápež pôvodne chcel aby Michelangelo zobrazil 12 apoštolov a aby starý, modrý, hviezdami posiaty strop pokryl módnymi ornamentálnymi vzormi. Michelangelo však vyhlásil, že by to bol "úbohý projekt" a vytvoril omnoho výpravnejší a osvietenejší návrh. Hlavnú klenbu, pomaľovanú epickým príbehom Noema a Stvorenia sveta, na tomto návrhu lemovali majestátni starozákonní proroci a staroveké sibyly.

Podľa Durerovho vzoru začali zaalpskí umelci začiatkom 16. storočia študovať a osvojovať si myšlienky talianskej renesancie. V Augsburgu, bohatom obchodnom centre Nemecka, sa maliari ako Hans Holbein mladší inšpirovali umením severu Talianska. V rušnom prístavnom meste Antverpy, kde sa zdržovalo veľa kupcov z cudziny, vznikol eklektický štýl, ktorý dominoval zaalpskému umeniu 16. storočia, a v ktorom zlievali flámske a talianske prvky. Tzv. romanisti Jan Gossaert (asi 1478 až 1532) a Jan van Scorel (1495 až 1562) sa dali inšpirovať priamo antikou a jej talianskymi sprostredkovateľmi, akými boli Leonardo, Raffael a Michelangelo. Gossaert, za podpory patróna, bol prvým zaalpským umelcom, ktorý študoval rímsku antiku, zatiaľ čo van Scorel nastúpil po Raffaelovi ako kurátor Belvedéskej zbierky umeleckých pamiatok vo Vatikáne.

Manierizmus (1520 až 1580): diela sú uhladené, vyumelkované a technicky vytríbené, sú zámerne štylizované - pestujú kult krásy a obľubujú bizarnosť a fantastickú obraznosť.
Symbolizuje prudký odklon od ideálov renesancie. Na toto umenie sa nazerá ako na dekadentné a neurotické. Moderné definície však manierizmus považujú za rozvinutie tendencií vrcholnej renesancie. Vychádza, napr., z lahodnej gracióznosti a teatrálnosti Raffaelových zrelých kompozícií, ako aj z Michelangelových schopností zobraziť mužský akt.
Jedným s predstaviteľov manierizmu bol i Agnolo Bronzino, čo spozorujeme v jeho dielach napr. Alegória s Venušou a Kupidom.