Peter Paul Rubens

1 Holandské umenie do XVII. storočia
V 15. storočí prekvitalo v Nizozemsku (od roku 1433 pod vládou burgundských vojvodov) umenie, ktoré sa vyznačovalo jednotným slohom. Ešte v 16. storočí sa tvorba flámskych umelcov a umelcov zo severných provincií starého Nizozemska v ničom neodlišovala. Prenikanie humanistickej kultúry a vplyv talianskeho umenia podmienili v obidvoch častiach krajiny vznik takzvaného romanizmu (maliarsky smer ovplyvnený talianskou renesanciou) a neskôr nizozemského manierizmu. 2 Barokové maliarstvo v Holandsku, XVII. storočie
2. 1 Politická situácia
Politické a náboženské udalosti týchto čias podnietili rozdvojenie holandského umenia. Roku 1564 vypukla v celej krajine vzbura proti nadvláde španielskych Habsburgovcov. Výsledkom dlhotrvajúceho boja za nezávislosť Nizozemska bolo vyhlásenie slobodnej Holandskej republiky, združujúcej sedem spojených severských protestantských provincií. Španielsko uznalo nezávislosti nového štátu roku 1609 (formálne až roku 1648). Štát takmer vôbec nezasahoval do súkromného života svojich občanov, staral sa najmä o zahraničnú politiku. Južné flámske provincie ostali katolícke a politicky podliehali Španielsku až do roku 1714, keď po vojne o nástupníctvo na španielsky trón pripadli Rakúsku. Rozdelenie umenia na dve vetvy, f l á m s k u a h o l a n d s k ú, sa zavŕšilo. 2. 2 Flámske barokové maliarstvo
Flámsko ostalo síce naďalej pod španielskou nadvládou, ale veľké vzdialenosť od Madridu umožňovala bruselskému dvoru vystupovať ako v nezávislej krajine, ktorej osobité črty sa prejavovali čoraz zreteľnejšie. Po uzavretí dvanásťročného prímeria (1609) prežívalo Flámsko obdobie uvoľnenia a spočiatku aj určitej hospodárskej prosperity. Nečudo, že kardinálovi Bentivogliovi sa zdal bruselský dvor veľkovojvodského páru Alberta a Izabely "veselší a príjemnejší (ako madridský dvor), lebo v krajine vládla väčšia sloboda a dalo sa tam stretnúť s najrozličnejšími ľuďmi". Umelci boli poverení stavať a zdobiť prepychové zámky s priestrannými slávnostnými sálami a taktiež kostoly s prekrásnymi oltármi. Barokové oltárne obrazy neboli uctievané v pravom zmysle, nestelesňovali zlatý vek ľudstva na zemi ako renesančné oltárne obrazy.
Dvorský maliar bruselských veľkovojvodov, Peter Paul Rubens, bol dominantnou osobnosťou flámskeho barokového maliarstva. Jeho nezameniteľný štýl vyniká dramatickými kvalitami, dynamickým ponímaním a zmyslom pre farbu.
Jeho dielo je plné impozantnej tvorivej sily a záľuby v bujných tvaroch, prekypujúce vitalitou a zaplnené ľudskými postavami, najmä zmyselnými ženskými aktmi a anjelikmi. Podrobnejšie sa mu budem venovať v samostatnej časti tejto práce. Ďalším maliarom tohto obdobia bol Anthonis van Dyck (1599-1641), ktorý sa narodil v Antverpách v rodine bohatého obchodníka. Po vyučení sa stal Rubensovým pomocníkov. Maľoval na panovníckom dvore kráľa Jakuba I. v Anglicku, taktiež v Taliansku (Janov, Rím) po ňom ostali desiatky jeho obrazov (kompozície Zuzana a starci a Ružencová Panna Mária), najmä však portrétov (popredné janovské rodiny: Adornovci, Grimaldiovci, Pallaviciniovci, Cattaneovci, v Ríme portrétoval kardinála Guida Bentivogliu). Neskôr sa znova vrátil do Londýna na dvor kráľa Karola I., ktorý ho zároveň povýšil do rytierskeho stavu. V tomto období jeho tvorby vzniká najznámejší portrét Karola I., Kráľ na polovačke (1635; Louvre, Paríž).

Z naozaj bohatej zbierky van Dyckových portrétov ešte spomeniem: elipsovitý dvojportrét seba samého po boku sira Endymiona Portera (Prada), ďalej portrét sira Thomasa Whantona – Muž s palicou (1639, Ermitráž, Leningrad), James Stuart, vojvoda z Richmondu a Lennoxu (Metropolitan Museum, NY) – typicky aristokratická podobizeň.
Súčasník už spomenutých maliarov, Jacob Jordaens (1593 - 1678) prostredníctvom svojich malieb vzdával hold radosti zo života, vo svojom diele sa sústredil na flámsku vitalitu; oslavu jedenia a pitia, veselú spoločnosť. Narodil sa v Antverpách v rodine obchodníka s maľovanými závesmi. Jordaens nikdy neopustil rodnú krajinu, no v jeho diele nachádzame aj prvky caravaggizmu, Alegória plodnosti (1625; Musées Royaux des Beaux-Arts, Brusel). Niektoré jeho známe diela: Maliarova rodina v záhrade (Prado, Madrid), Kráľ pije (Musées Royaux des Beaux-Arts, Brusel).
Obraz flámskeho maliarstva 17. storočia sa delilo na rozličné špeciálne žánre. Na maľovanie zvierat a zátiší sa zamerali Frans Snyders, Paul de Vos a Jan Fyt; pijanské a ruvačské výjavy nachádzame u Adriaena Brouwera a Davida Teniersa; Jan Wildens, Jacques d´Arthois a Jan Siberechts – krajinári.

2. 3 Holandské barokové maliarstvo
Do 17. storočia mala holandská maliarska škola v Nizozemsku veľmi skromné postavenie, vyznačovala sa rýdzosťou, poetickým vzťahom ku všednosti. V 17. storočí sa holandské maliarstvo ako prvé v Európe vypracovalo na umenie veľkého štýlu, a to bez pomoci cirkvi či autority štátnej moci.
Uznaním nezávislosti Holandska, r. 1609, sa maliarstvo tejto krajiny začalo hlbšie rozvíjať. Diela sú nabité láskou k rodnej zemi a k rodnému domu.
Umenie sa stalo priamym výrazov vtedajšej situácie a nebolo podporované ani cirkvou, ani bohatou šľachtou.
Zvláštnosťou tohto umenia boli skupinové portréty, doelen stukken (portréty domobraneckých oddielov), významné boli aj rodinné portréty.
Jedným z najprínosnejších holandských maliarov bol portrétista Frans Hals (1581 - 1666). Bol to človek, ktorý napriek svojmu veľkému nadaniu svoj čas najradšej trávil v haarlemských krčmičkách. Postavy na jeho raných obrazoch sú charakteristické vitalitou, telesným zdravím a veselosťou. Z jeho diela vyberám: Smejúci sa gavalier (1624; Wallace Collection, Londýn), Dôstojníci stotiny sv. Juraja (Frans Hals Museum), Správcovia mužského starobinca a Správkyne mužského starobinca (Frans Hals Museum). Obdivuhodnou oblasťou Halsovej tvorby je jeho maliarsky rukopis: vyznačil základných tvarov, potom štetcom zachytil detaily, vzápätí nanášal svetlo a tiene.

Najgeniálnejším maliarom tohto obdobia je nepochybne Rembrandt Haumaensz van Rijn (1606-1669), vedel preniknúť aj do najtajnejších zákutí ľudskej duše. Pod jeho vedením a učením vyrástlo v Holandsku veľa úspešných a talentovaných umelcov, maliarov. V prvých rokoch pobytu v Amsterdame sa z neho stal najobľúbenejší portrétista v meste. Maľoval aj náboženské motívy, plné dynamiky a dramatického napätia. Z jeho mnohých malieb spomeniem aspoň tieto: obraz starca, pravdepodobne svätca, personifikujúceho múdrosť Meditujúci učenec (1631; Louvre, Paríž), zachytil tiež pitvu ramena vykonávanú doktorom Nicholaesom Tulpom - Hodina anatómie doktora Tulpa (1632; Mauritshuis, Haag), Nočná hliadka (1642; Rijksmuseum, Amsterdam), skupinový portrét Predstavenstva súkenníckeho cechu (1662; Rijksmuseum, Amsterdam), najodvážnejšie dielo Rodinný portrét (1668; Herzog Antom-Ulrich Museum, Brunšvig). Jeden z najvýznamnejších Rembrandtových žiakov bol Karel Fabritius (1622-1654), avšak zomrel veľmi mladý. Vo svojich dielach prevrátil Rembrandtov temnosvi naruby tým, že tmavé postavy zobrazoval na svetlom pozadí. Touto technikou namaľoval plátno Hliadka (1654; Gemäldegalerie, Schwerin) a Stehlík (1654; Mauritshuis, Haag).

3 P E T R U S  P A U L U S  R U B E N S
"Mou vlastí je celý svět ..."1)

Jeho dielo patrí k trvalým hodnotám európskej kultúry, k hodnotám výtvarného umenia. Vo svojej dobe bol Rubens jeden z najväčších majstrov, jeho obrazy si navždy zachovajú silu a lesk. Ani po zániku baroka neupadol do zabudnutia, naopak, inšpiroval tvorbu mnohých umelcov nielen maliarov.
3. 1 Štýl malieb
Štýl jeho malieb sa nemenil tak výrazne ako u mnohých jeho súčasníkov. V dielach, ktoré vytvoril ako dvadsaťpäťročný môžeme nájsť v jasných črtách jeho osobitný a premyslený postup práce.
V Stavaní kríža (1610) i v Snímaní z kríža (1614), antverpská katedrála, sa maliar oslobodil od talianskych vplyvov a dokazuje svoje zrelé majstrovstvo. Veľmi skoro si vypracoval svojský maliarsky prejav, ktorý bol vlastný jeho vášnivému lyrickému naturelu a výraznému talentu.
Tvoril v období snahy vtesnať umenie do ustálených zákonov, noriem krásy; slobodnú a živú tvorbu vystriedali "suché" teórie, Rubensovi boli však cudzie. Kresťanské legendy i antické mýty považoval za niečo pevné, nepochybné. Vo veľkej obľube mal maľovanie svätých, posledný súd, výjavy z Nového zákona a rovnako rád zobrazoval hrdinov pohanského staroveku, napr. oslobodenú Andromedu, alegorické postavy vojny, zeme a vôd.
Na každom jeho obraze nájdeme typicky robusné postavy, vitálny pohyb a vznešená zanietenie. Jeho umenie ohromuje svojím bohatstvom dodnes: pripomína krajinu, v ktorej časť stromov ešte kvitne, kým ostatné sú už obťažkané ovocím. Svoj životný i umelecký štýl vyjadril práve postavami žien. Rubensove krásky sa dnes zdajú veľmi korpulentné, ideál krásy sa ale mení. Ženu ospevoval, velebil a urobil z nej v určitom zmysle základný argument vlastnej tvorby. Často dával bohyniam podobu svojich manželiek.

Rubensove diela nepôsobia dojmom pokojnej ucelenosti, lebo každá postava by sa dala preniesť z jedného obrazu na druhý. Maliar si predstavoval svet v dvoch rovinách:
1.horná – nebo so vzdúvajúcimi sa oblakmi, na ktorých trónia kresťanskí svätci s pohanskými božstvami;
2.dolná – zem, na ktorej žijú a pracujú ľudia.
Viac ako iní významní maliari 17. storočia nadväzoval na Michelangela. Rubensove postavy prestupuje vôľa podmaňovať a túžba po sebarealizácii. Zobrazoval poľovníkov vrhajúcich sa na levov, anjelov unášajúcich svätcov do neba, bohyňu lásky oddávajúcu sa Adonisovým objatiam. Tento boj je na maľbách vyjadrený triumfom víťazov. Základná osnova Rubensových malieb vytvára výraznú vzorku, ktorú jasne vidno pri realizácii majstrových skíc jeho žiakmi. Hoci sú postavy začlenené do vzorky, dajú sa od nej oddeliť, čím nás upúta nielen vzorka, ale i všetky navôkol zobrazené predmety. Touto koncepciou jeho obrazovej kompozície sa Rubens zásadne líši od iných talianskych majstrov, ktorí sa snažili upozorniť na hmotnosť postáv a na ich usporiadanie v priestore.
Rubens bol spätý so životom do takej miery, že portrétu sa vo svojej tvorbe nemohol vyhnúť. Tomuto druhu výtvarného umenia prinavrátil plnosť života, zobrazovaní sa stali voľnými s chuťou prežiť svoje duševne bohaté osudy.
K najvýznamnejším patrí dvojportrét, na ktorom zvečnil seba po boku jeho prvej manželky, ktorý vznikol v rokoch 1609 až 1610, je vystavený v Alte Pinakothek v Mníchove. Mladí sedia v záhrade, sú odetí veľmi elegantne, šperky prezrádzajú určitú duchovnú, hospodársku a sociálnu úroveň.
V zozname jeho diel by sme márne hľadali zátišie, zato najmä v posledných rokoch mal záľubu v maľovaní krajiniek. tým nadväzoval na domáce tradície. Z jeho krajinárskych idýl vyžaruje tá istá sila ducha ako z mytologických obrazov a z portrétov. Rubens vytváral svoje krajiny z množstva farebnej hmoty, pričom sled rovín a všetko hmotné len naznačil.

3. 2 Mladosť
Jan Rubens, otec, bol váženým právnikom a sudcom kalvínskeho vyznania a v roku 1561 sa oženil s Máriou Pypelinckxovou. Odpor Nizozemska voči španielskemu vykorisťovaniu spolu s protestantizmom šíriacim sa zo severných provincií boli zdrojom napätia v celej krajine. Po roku 1568 preto opustil mesto v obavách náboženského prenasledovania a usadil sa so svojou rodinou v Kolíne nad Rýnom. Tu sa však ako sekretár princeznej Anny Saskej stal jej milencom. Jan si odpykal svoj prečin vo väzení na hrade Dillenburg, z ktorého bol prepustený na kauciu a bolo mu dovolené žiť v Siegene. Tu sa im narodil Petrus Paulus (Peeter Pauwel), 28. júna 1577.
Po otcovej smrti, 1587, sa vdova presťahovala s budúcim velikánom flámskeho maliarstva aj s jeho tromi súrodencami do Antverp. Mladý Rubens tu vo veľmi dobrej latinskej škole získal základy svojho humanistického vzdelania, antickej literatúry a kultúry, klasických jazykov. Keďže jeho matka nemala peňazí nazvyš, navštevoval ju len niekoľko mesiacov. Už ako štrnásťročný žil mimo rodiny a živil sa sám. Slúžil ako páža pre grófku Margarite de Ligne d´Arenbert. Túto pre neho pokorujúcu službu opustil, napokon sa dostal ako učeň do dielne miestneho maliara. Bolo rozhodnuté!

3. 3 Životná cesta – úspešný maliar
Rubensovu tvorbu je možné umelo rozdeliť do niekoľkých období, pomocou ktorých sa dá jeho tvorba lepšie pochopiť.
Prvé obdobie: O jeho učňovských rokoch sa nezachovali jednoznačné správy, preto je nejasná otázka jeho možných raných vplyvov. Po ôsmich rokoch, ako dvadsaťročný, sa mohol stať členom maliarskeho cechu, čo ho automaticky oprávňovalo začať maľovať pre zabezpečenie si živobytia. O dva roky neskôr sa spolu s jedným zo svojich prvých žiakov vydal za ďalším vzdelaním do Talianska. Druhé obdobie: V Benátkach sa stretol s mantovským vojvodom Vincenzom I. Gonzagom, známym milovníkom a znalcom umenia, a ten to prijal do svojich služieb.
Jeho úlohy boli vskutku rôznorodé: portrétovanie vojvodovej rodiny, zháňanie kópií významných malieb pre dvornú obrazáreň, reštaurátorské práce a znalecké posudky. Táto služba mu umožňovala spoznávať aj iné talianske umelecké centrá ako napríklad Rím, Florenciu, Janov. Rubensovo rané portréty sú namaľované stroho, fádne, hoci aj vtedy bolo očividné jeho jedinečné nadanie. Očarilo ho Tizianovo umenie, Caravaggiova dekoratívna maľba a robustná plastická modelácia. V Taliansku sa priučil klasike, získal cit pre mieru a pôvab, inšpiroval sa talianskou záľubou pre veľké plochy. Stal sa prvým flámskym maliarom monumentálny foriem.
Roku 1603 ho vojvoda Gonzago poveruje poslaním v Španielsku. Stal sa prostredníkom medzi mantovským vojvodom a španielskym kráľom. Počas Rubensovej marcovej cesty do Španielska boli poškodené niektoré kópie Raffaelových obrazov aj napriek ich kvalitnému baleniu. Boli súčasťou daru, ktorý vojvoda poslal kráľovi. Všetky obrazy okrem dvoch maliar opravil tak dôkladne, že by ich nikto neoznačil za opravované. Spomínané dve kópie nahradil vlastným obrazom: Herakleitos a Demokritos (Prado, Madrid). Tento pozostával z dvoch odlišných častí.

Najdôležitejšie však bolo, že Rubens si získal kráľovu dôveru a uznanie. Majster bol poverený namaľovať jazdecký portrét vojvodu z Lermy, ktorý patril ku kráľovým obľúbencom. Význam tohto diela je v tom, že je jedným z prvých obrazov, v ktorom ikonografický typ koňa s jazdcom bol zobrazený z frontálneho pohľadu, teda akoby sa približovali smerom k divákovi. Za svojho pobytu v Španielsku namaľoval pre vojvodu z Lermy viacero obrazov, čí si rozšíril klientelu o dvoch vybraných milovníkov umenia: španielsky kráľ a jeho obľúbenec.
Po návrate do Mantovy, na prienie vojvodu Gonzaga, namaľoval tri obrazy pre chór kostola sv. Trojice. Najväčší, zobrazuje Gonzagovu rodinu uctievajúcu Najsvätejšiu trojicu. Bol však rozrezaný Napoleonovi vojaci a jeho časti sa nachádzajú v zbierkach múzeí v rôznych kútoch sveta. Ostatné dva obrazy boli určené na bočné steny a znázorňujú Kristov krst (Musoé Royal des Beaux-Arts, Antverpy) a Premenenie Pána (Musée dex Beaux-Arts, Nancy). Koncom roku 1605 Rubens znova odcestoval do Ríma, kde dostal veľmi zaujímavú a dôležitú objednávku na veľký oltárny obraz do nového kostola. Krátko po jeho osadení ho však odstránili kvôli odlesku tamojších svetiel, ktoré nedovolili vyniknúť kresbe postáv. Maliar neskôr namiesto tohto obrazu vytvoril ďalšie tri; hlavný a dva na bočné steny, ktoré sú dodnes na svojom pôvodnom mieste.
Potom sa náhle vrátil do Antverp k lôžku umierajúcej matky.
Tretie obdobie: Necelý rok po návrate sa tridsaťdvaročný umelec oženil s Isabellou Brantovou, o štrnásť rokov mladšou antverpskou dievčinou. V tom čase mal Rubens svoje pevné miesto v umeleckom svete: člen antverpského cechu romanistov a dvorský maliar antverpských veľkovojvodov, k čomu patrili príslušné výsady. Pre antverpskú radnicu namaľoval Klaňanie sa troch kráľov (1609; Prado, Madrid), obraz bol neskôr darovaný španielskemu vyslancovi Donovi Rodrigovi Calderónovi. Bujnú rubensovskú vitalitu nájdeme aj v jednom z jeho najslávnejších diel: Stavanie kríža (1609-1610; katedrála v Antverpách), ktorý bol určený pre kostol sv. Walburgy v Antverpách oltárny obraz. Mohutné telá sa krútia akoby v prudkom víre a ich dynamickosť vydvihuje kontrastné osvetlenie. Na ústredný výjav, Kristovo telo, sústredil najviac svetla. Obraz má všetky typické črty monumentálneho baroka a zároveň aj všetky znaky Rubensovho štýlu.
Rubens si naplno prežiť aj svoj osobný život, mal šťastné manželstvo, z ktorého sa narodili tri deti: Clara Serena (zomrela ako dieťa), Albert a Nicolas. Postavil dom, ktorý ďaleko prevyšoval nároky bohatého meštianstva. Svoju komfortnú rezidenciu vybavil cennými obrazmi aj od iných maliarov, starožitnosťami, drahým nábytkom, k domu patrila aj prekrásna záhrada s niekoľkými sochami. So svojimi žiakmi pracoval vo veľkej dielni, kde aj prijímal významných návštevníkov – potencionálnych zákazníkov. Rubensova dielňa bola dobre organizovaná.

Dve diametrálne odlišné Rubensove diela, ktoré sa datujú približne do roku 1618, sú Únos Leukippových dcér (niektorí odborníci kladú jeho vznik do rokov 1615-1616; Alte Pinakothek, Mníchov) a Posledné prijímanie sv. Františka (1619; Musée Royal des Beaux-Arts, Antverpy). Na prvom obraze pripomína celá skupina tiel priam fantastickú bytosť s viacerými údmi aj napriek anatomicky bezchybnému zobrazeniu oboch ženských postáv, únoscov i koňov. Bledoružové siluety žien sú na pozadí tmavohnedých tiel mužov a tmavé kone pred svetlejšou oblohou s osvetlenými oblakmi. Dva vzpínajúce sa kone tvoria pozadie výjavu, v ktorom sa Castou a Pollux zmocňujú dvoch plavovlasých sestier. Fakt, že postavy splývajú do zložitej vzorky svedčí o Rubensovej výrazovej sile. Ženské postavy sa zhodujú v pohyboch, kompozícia celej skupiny je zľava uzavretá obrysom hnedého koňa, vpravo obrysovou líniou vzpínajúceho sa bieleho koňa. Obraz vyniká ladením jasných farieb všemožných tónov, ide o prudkú akciu s erotickým podfarbením.
Druhé plátno patrí k dobovým náboženským obrazom. Dynamiku tu vyjadruje vzrušenie postáv obklopujúcich umierajúceho svätca.
Tlmené odtiene červenej a hnedej, bledé telo starca s tvárou poznačenou smrťou zvyšujú dojímavosť výjavu.
Do tohto tvorivého obdobia patria aj diela: Útek do Egypta (1614; Staatliche Gemäldigalerie, Kassel), Bitka amazoniek (1618; Alte Pinakothek, Mníchov), Venuša pred zrkadlom (pred 1620; zbierka Liechtensteinovcov, Vaduz).
Štvrté obdobie: Zmluvu na vyhotovenie tridsiatich deviatich stropných malieb do kostola sv. Karola Boromejského v Antverpách podpísal v roku 1620. Jezuiti určili námety zo Starého a Nového zákona a maliar zhotovil návrhy, podľa ktorých mali pracovať jeho pomocníci. Žiaľ, obrazy neskôr zhoreli, no zachovali sa aspoň prípravné štúdie a farebné skice.

V roku 1621 cestoval po prvý raz do Paríža. Mária Medici, vdova po Henrichovi IV., si objednala jeho maliarske služby. Rubens tu vytvoril dva obrazové cykly pre Luxemburský palác v Paríži. V idealizovaných epizódach vystupujú samé alegorické a symbolické postavy a antické božstvá, všade vládne slávnostné vzrušenie.
Prvý cyklus pozostával z dvadsaťjeden obrazov, ktoré znázorňovali históriu kráľovninho života.
Z druhého vytvoril niekoľko skíc a tri či štyri veľké plátna ostali rozpracované.
Krátko po príchode do svojho antverpského domu vypukol mor a Rubens sa aj s rodinou utiahol do svojho vidieckeho sídla v Laekene. Tu pokračoval v maľovaní, keď ho roku 1626 postihla hrozná tragédia, stratil svoju manželku. O štyri roky neskôr sa znova oženil s Helenou Fourmentovou, vtedy šestnásťročnou. Z tohto manželstva sa zrodilo päť detí. U Rubensa sa začali prejavovať rôzne druhy chorôb, mal dnu a veľké bolesti v rukách mu znemožňovali maľovať. Zhromažďoval bohatstvo, tešil sa zo svojej mladučkej ženy, plavovlasých detí. Jeho druhá žena mu bola múzou, maľoval ju častejšie než sám seba či svoje deti a to v rôznych postojoch a situáciách. Ďalšie významné diela tohto obdobia sú Klaňanie sa troch kráľov (1624; Musée Royal des Beaux-Arts, Antverpy) a obraz Sv. Bavo zriekajúci sa svetských radostí (1624; katedrála v Gente), dva kompozične vyzreté oltárne obrazy, ktoré sa nachádzajú v Antverpách: Nanebevzatie Panny Márie (1626; katedrála) a Zasnúbenie sv. Kataríny (1628; kostol sv. Augustína).

V poslednom desaťročí svojho života namaľoval niekoľko obdivuhodných kompozícií s náboženským motívom. Napríklad Mučenie sv. Livina (1635; bruselské múzeum), výnimočný triptych sv. Ildefonsa (okolo 1629; Kunsthistorisches Museum, Viedeň), poučná rozmerná kompozícia Zázraky sv. Benedikta (okolo 1640; Musées Royaux des Beaux-Arts, Brusel), ostala však nedokončená, ale podáva dôležité svedectvo o umelcovej znamenitej maliarskej technike.
V mytologických kompozíciách tohto obdobia sa stretávame s kyprými ženskými aktmi; dva Pariove súdy, Tri grácie, Perseus oslobodzuje Andromedu, Nymfy a satyrovia a Dianine nymfy prekvapené satyrmi, Záhrada lásky.
Tieto obrazy sa nachádzajú v madridskom Prade.
Medzi Rubensovými dielami v parížskom Louvri sa nachádza i obraz Hody, maľovaný na dreve v rokoch 1635 až 1638. Zobrazuje zábavu prostých dedinčanov, oddávajúcich sa nespútanej veselosti v záhrade maliarovho antverpského domu. Zomiera v roku 1640 vo veku nedožitých šesťdesiattri rokov. Pohrebný obrad sa konal v kostole sv. Jakuba, pochovaný je v rodinnej kaplnke Fourmentovcov. Túto podľa umelcovho želania zdobilo po stáročia jedno z jeho najkrajších diel, ktorým je Madonna so svätcami (1638; dočasne v antverpskom múzeu). 3. 4 Diplomatické skúsenosti umelca

V styku s ľuďmi si mladý umelec počínal veľmi obratne. Jeho diplomatické povinnosti ho doslova nútili žiť dvojaký život. Na európskych panovníckych dvoroch reprezentuje nizozemskú vládu, ale súčasne aj pokračuje v rozvíjaní svojej kariéry úspešného maliara. Jedna z jeho misií sa týkala pokusu dohodnúť mier medzi južným Nizozemskom , ktoré bolo ovládané Španielmi a jeho nezávislými severnými provinciami (1624). V roku 1625 odovzdával v Paríži kráľovnej obrazy Mediciovského cyklu a pri tejto príležitosti sa zoznámi s vojvodom z Buckinghamu, obľúbencom anglických kráľov Jakuba I. a Karola I. Vďaka tejto známosti sa mu podarilo po trojročnej snahe presvedčiť veľkovojvodkyňu o potrebe spojenectva Španielska s Anglickom a uzavretia mierovej zmluvy. V tom istom roku, 1628, sa Rubens usiloval pre spomínanú vec získať španielskeho panovníka. Jún 1629, cesta do Londýna. Jeho poslanie znelo: presvedčiť Karola I. o výhodách, ktoré by prinieslo španielske spojenectvo. Karol I. pasoval slávneho maliara a obratného diplomata na rytiera, s čím súviselo aj bohaté obdarovanie. Konečne, roku 1630, bola podpísaná mierová zmluva medzi Anglickom a Španielskom, najvýznamnejší diplomatický ťah umelca.

3. 5 Zberateľská životná epizóda
Pretože maliar často cestoval, neustále nadväzoval nové spoločenské styky, nebolo pre neho problémom zohnať kupca či predávajúceho. Podarilo sa mu zhromaždiť cennú zbierku talianskych a nizozemských obrazov, antických starožitností, niektoré neskôr výhodne speňažil. S anglickým šľachticom sirom Dudleyom Carletonom nadviazal obchodný kontakt v roku 1618. Rubens mal záujem o antický mramor, za ktorý ponúkol vlastné obrazy a rozdiel v cene doplatil.