Psycho

- réžia: Alfred Hitchcock; scenár: Joseph Stefano podľa románu Roberta Blocha, kamera: John L. Russel; hrajú: A. Perkins, Janet Leigh, Vera Miles; žáner: psychothriller

Film Psycho bol natočený v roku 1960. V tomto období vznikla taktiež aj špeciálna komisia, ktorej hlavným cieľom bolo skúmanie vplyvu rôznych filmov na psychiku a správanie sa ich divákov. Určovali čo je vhodné a čo nie je pre verejné premietanie. Hitchcock sa svojským režírovaním filmu usiloval publiku spôsobovať šoky, ktoré tu pôsobia ako určité benefity (príprava na šoky reálneho života). Vo filme nevystupujú žiadne nadprirodzené bytosti. Čo sa deje na plátne, sa môže udiať aj v našich životoch. Práve týmto faktom ma Psycho najväčšmi zaujalo. Žiadne nereálne fantazírovanie, nič nemožného, nič nedosiahnuteľného. Toto unikátne dielo ma fascinuje i preto, že hlavnú rolu v ňom nepredstavuje človek ideál, ktorý pomáha slabým a trestá sebcov a pokrytcov. Hlavným hrdinom je tu duševná choroba so svojimi brutálnymi chúťkami, ktorá postupne úplne ovládne telo majiteľa motelu (A. Perkins), ktorý sa od ľudí čo najviac dištancuje. Detektívna zápletka tu prerastá do širšej výpovede o človeku a jeho vnútornom svete.

Film má niekoľko znakov kultovosti, medzi ktoré patrí i režisérska osobnosť - Alfred Hitchcock. Tento anglický filmový režisér, scenárista a producent sa filmu začal profesionálne venovať v roku 1920. Spočiatku bol vnímaný len ako tvorca hororov, ktoré však na rozdiel od iných prinášali so sebou posolstvo humanistickej myšlienky, čo bolo dovtedy pre tento žáner neobvyklé. Je považovaný za majstra filmovej techniky. Diváka necháva v napätí od prvého záberu a vydýchnuť mu dovolí až keď sa objavia záverečné titulky. No aj po nich ho necháva v neistote, či je naozaj po všetkom, či to bol skutočne len film. Kultovým momentom a charakteristicky originálnym prístupom režiséra je scéna, keď pred spravodlivosťou utekajúcu sekretárku ráno v aute zobudí policajt. Prostredníctvom kamery sa nachádzame priamo na sedadle za volantom. Cez trochu zarosené okno vidíme prísnu a neprívetivú tvár policajta. Mladučká sekretárka ukradla peniaze svojmu šéfovi a teraz nevie, či ju policajt ide zatknúť alebo sa chce len uistiť, či je všetko v poriadku. Hitchcock vedel neuveriteľne manipulovať so svojimi divákmi. Krátko po uvedení Psycha do kín, ľudia takmer celkom prestali používať v hoteloch sprchy s igelitovými závesmi.
Kamera zvnútra sprchového kútika zachytáva na závese tieň, ktorý vrhá zdvihnutá ruka neznámeho s nožom s dlhou čepeľou. Je pripravený na smrteľné bodnutie. Zatiaľ sa nič netušiaca blondínka pokojne sprchuje. Záves je náhle odhrnutý a obeť sa ocitne zoči voči svojmu vrahovi. Zopár výkrikov. Vidíme klesajúci a zdvíhajúci sa nôž a odtekajúcu krv zmiešanú s vodou. Tesne pred posledným výdychom obeť stihne strhnúť už spomínaný záves. Koniec. S touto slávnou sprchovou scénou v pamäti zrejme nebolo pre nikoho ľahké denne vstupovať do tej vlastnej. Tretia kultová scéna je tá, v ktorej sú zahladzované dôkazy vraždy súkromného detektíva potopením jeho auta do neďalekého močiara. Automobil aj s nevládnym telom v kufri sa za pomoci majiteľa motelu - vraha pomaly vnára do páchnuceho a zdanlivo bezodného vodného sveta. Močiar sa ešte nejaký čas vlní, vzduchové bubliny sa predierajú na povrch. V závere filmu je páchateľ vyšetrený doktorom, ktorý o ňom hovorí, že by bolo náročné určiť, odkiaľ pokiaľ siaha jeho vlastné ja a osobnosť jeho matky. Tú chladnokrvne zavraždil aj s jej milencom. Po tomto hroznom čine ju chcel späť, no jej smrť bola konečná. Tak ju oživil po svojom. Dve osoby v jednom tele. Vedeli o sebe navzájom? Kto teda skutočne vraždil? Som JA iba JA?.