Najväčšou bohatosťou techník a vzorov sa vyznačovala výšivka na západnom Slovensku, kde dominoval a výšivka podľa predkresleného vzoru. Stredné Slovensko charakterizovali vo väčšej miere podľa počítaných nití. Významnými boli napríklad oblasť Horehronia, Čičmian a Krupiny. Na východnom Slovensku sa výšivka uplatňovala pomerne skromne. Mnohé súčasti odevu zdobili pretkávaním. Dievčatá si už od detstva osvojovali techniky vyšívania a tak si vyšili všetky súčasti odevu. Vedieť vyšívať bolo samozrejmosťou každej ženy. Zložitejšia situácia nastala v období, keď sa začali vyrábať nové továrenské materiály, ktoré si vyžadovali náročnejšie techniky vyšívania. Výšivka podľa predkresleného vzoru vyžadovala väčšiu presnosť, zručnosť a kresliarsky talent. Niektoré zložité techniky (dierky, gatry, aplikáciu na tyle nášivky cez kartón a žilinský výrez) ovládali iba talentované vyšívačky. Pozornosť odborníkov a verejnosti sa upriamila na ľudovú výšivku v druhej polovici 19.storočia. Neskôr ju ovplyvnilo aj komerčné hľadisko. Kvalitným zvratom bolo založenie ústredia ľudovej umeleckej tvorby (ÚĽUV). Veľkú časť sortimentu predstavujú výšivky. Popri tradičnej výšivke na krojoch určených pre folklórne súbory, vzniká nový sortiment úžitkových a dekoratívnych výrobkov.

Vzory výšiviek
V minulosti sa vyšívanie a výšivkové vzory rozlišovali pomocou tzv. vzorových šatiek, na ktorých boli vzory už realizované (predkreslené) na plátne, alebo sa vydávali v podobe príručiek ako kreslené zborníky. Tieto zborníky niesli stopy rôznych európskych centier, snažili sa zachytiť množstvo vzorov používaných v rôznych európskych krajinách. Zvyčajne sa však takéto vzorové predlohy uchovávali iba v pánskych dielňach a neboli v širšej miere prístupné pracujúcemu ľudu. No ľud si vedel v tejto problematike poradiť. Zdobil si svoj odev a bytový textil výšivkou, ktorá bola prekrásna a spĺňala estetické požiadavky bez toho, aby to išlo na úkor vyslovenej účelnosti. Ideálne teda spájala požiadavky vkusu, krásy a praktickej účelnosti. Výšivka napríklad spájala dva rovnaké kusy plátna alebo bola umiestnená na takej časti, kde formovala nazberkanú tkaninu, prípadne začisťovala okraj textilného materiálu. Výšivka charakterizovala v minulosti aj stavovské postavenie svojho nositeľa, preto sa ľudové výšivky zvyčajne odlišovali od vyšívaných odevov alebo odevných doplnkov držiteľov moci a veľkých pánov. Spočiatku bývala menej výrazná a viditeľná. Charakter slovenského typu ľudových odevov – krojov – už sám určoval výtvarnú techniku výšivky.

Obyčajne sa používalo podomácky vyrobené plátno a na vyšívanie domácky spriadaná priadza, ktorá sa veľmi málo líšila od podkladového materiálu. Prvé výšivkové stehy vyvolávali estetický účinok len rytmicky kladeným stehom a variáciou stehových prvkov – teda čisto technikou spájania textilu. Postupne pribúdala aj farebnosť jednotlivých motívov ako významový výtvarný kompozičný moment. V niektorých oblastiach sa farebnosť výšivky rozvinula do pestrého ornamentu. Ľudová ornamentika mala vo výšivke určité zákonitosti. Použité motívy mali svoje tvaroslovie, čistotu prejavu, farebnú harmóniu a slohovú umiernenosť.

Materiál
Materiál je jedným z komponentov, ktorý určuje charakter výšivky. O jeho štruktúry a hrúbky závisí voľba techník vyšívania, skladba motívov, a tým aj vzhľad výsledného ornamentu. Na Slovensku sa používali domáce materiály a materiály továrenskej výroby, z ktorých viaceré prenikali medzi dedinské vrstvy pod vplyvom slohovej a cirkevnej výšivky. V 19. storočí sa v ľudovom prostredí používalo domáce konopné a ľanové plátno. Konopné plátno sa tkalo najmä v nižných oblastiach na južnom a západnom Slovensku. Severnejšie položených oblastiach sa pestoval ľan. Na strednom Slovensku sa používali obidva druhy materiálov. Konopné plátno charakterizovala žltkastá farba a výrazná štruktúra vhodná pre výšivku podľa počítaných nití. Ľanové plátno malo jemnejšiu a hustejšiu štruktúru, bielu farbu a lesk. V druhej polovici 19. st. sa používalo aj miešané plátno (kombinované bavlnené a ľanové alebo konopné nite). Tkalo sa aj čisto bavlnené plátno, ktoré je pevnejšie, tenšie, s pravidelnou štruktúrou vhodnou na vyšívanie.
Pokračujúci rozvoj priniesol nové továrenské materiály – rozličné druhy jemných textílií. Začali sa používať v istom predstihu na západnom Slovensku v okolí Bratislavy, Trnavy a Piešťan. Tieto materiály priniesli výrazné zmeny vo výšivke. Začali sa uplatňovať nové techniky vyšívania nové motívy ornamentiky a rozšírila sa farebná škála.

Vyšívanie priadze – hrúbkou, pevnosťou a farebnosťou sa prispôsobovali kvalite podkladu. Najstaršími vyšívacími priadzami v ľudovej výšivke boli konopné a ľanové nite prírodne sfarbené alebo bielené, prípadne šafranom prifarbené na žlto. Okrem týchto priadzí sa vyšívalo hrubou bielou, červenou a modrou bavlnenou priadzou. Na západnom Slovensku sa často vyšívalo tenkou bavlnenou priadzou červenej farby, nazvanou úrezník. V súvislosti z rozšírením nových továrenských materiálov sa začali používať aj nové druhy vyšívacích priadzí, napr. vlnená priadza (mäkká – kamrhól, pevnejšia – haras), hodvábna priadza (pre bohatšie vrstvy obyvateľstva). V niektorých oblastiach, napr. aj v okolí Vajnor, sa vyšívalo aj farebnými hodvábnymi priadzami.