Úvod
Slovenská ľudová výšivka je veľmi vďačným námetom. Je veľmi mnohotvárna a bohatá. V práci sa zameriavam hlavne na oblasť Vajnory, ktorá má za sebou dlhú a bohatú históriu. Vajnory sú našou pýchou v oblasti bratislavského kraja čo sa týka výšivky, a nielen jej. Jedna kapitola je špeciálne venovaná okoliu Vajnor. No v práci sa snažím dotknúť jeho okolia aj vo všeobecných častiach.

Historický vývoj výšivky
Výšivku pokladáme za najrozšírenejší a najcharakteristickejší prejav ľudového umenia na Slovensku. Predstavovala dôležitú ozdobnú zložku ľudového odevu, ktorá podstatne ovplyvnila jeho variabilitu a často bola aj jedným zo znakom odlíšenia regionálnej a miestnej diferencovanosti. Ľudová výšivka ako ozdoba odevu a bytových textílií sa uplatnila takmer na celom Slovensku.

Výšivky mali funkčný charakter. Vznikali na miestach, kde sa plátno spájalo, začisťovalo, spevňovalo a formovalo. Časti textílií sa spájali rôznymi spojovacími stehmi. Slučkovacím stehom sa obrubovali a spevňovali okraje. Rozličnými stehmi sa spevňovali nariasené časti odevu. Rytmickým ukladaním funkčných stehov vyniká jednoduchý ornament, ktorý sa postupne rozrastal do plochy. Dekoratívny charakter mali výšivky, ktoré vznikali na voľných plochách odevu a textílií. Napríklad na pleciach rukávcov, košieľ, na zásterách čepcov a šatkách. Tak ako v odeve, aj vo výšivke sa vytvorilo množstvo lokálnych variantov, ktoré sa navzájom odlišovali. Túto skutočnosť ovplyvnili rozdielne geograficko-klimatické, ekonomicko-sociálne, spoločensko-kultúrne, konfesionálne a iné okolnosti. Zachované doklady o vyšívaných textíliách zo starších období sa vzťahujú len na šľachtické, meštianske a cirkevné prostredie. V 13. a 14. storočí sa výšivkou zdobili omšové rúcha, ktoré sa vyšívali v kláštoroch. Rozkvet výšivkárskeho umenia na Slovensku nastal v 15. storočí , keď začali vznikať aj prvé výšivkárske cechy. V 14. a 17. storočí sa v súvislosti s renesančnou záľubou v prepychových výšivkách začali zakladať výšivkárske dielne na panských sídlach a hradoch. Pracovali v nich spoločne šľachtičné s vidieckymi ženami, často pod vedením mníšok, prípadne aj tureckých krajčírok, ktoré vnášali do výšivky orientálne techniky a vzory. Vidiecke ženy si zákonite osvojovali techniky aj ornamentiku a prenášali do svojho prostredia Vývoj ľudovej výšivky na Slovensku vyvrcholil v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. V tomto období sa vytvorila široká škála lokálnych typov a variantov výšivky.
Najväčšou bohatosťou techník a vzorov sa vyznačovala výšivka na západnom Slovensku, kde dominoval a výšivka podľa predkresleného vzoru. Stredné Slovensko charakterizovali vo väčšej miere podľa počítaných nití. Významnými boli napríklad oblasť Horehronia, Čičmian a Krupiny. Na východnom Slovensku sa výšivka uplatňovala pomerne skromne. Mnohé súčasti odevu zdobili pretkávaním. Dievčatá si už od detstva osvojovali techniky vyšívania a tak si vyšili všetky súčasti odevu. Vedieť vyšívať bolo samozrejmosťou každej ženy. Zložitejšia situácia nastala v období, keď sa začali vyrábať nové továrenské materiály, ktoré si vyžadovali náročnejšie techniky vyšívania. Výšivka podľa predkresleného vzoru vyžadovala väčšiu presnosť, zručnosť a kresliarsky talent. Niektoré zložité techniky (dierky, gatry, aplikáciu na tyle nášivky cez kartón a žilinský výrez) ovládali iba talentované vyšívačky. Pozornosť odborníkov a verejnosti sa upriamila na ľudovú výšivku v druhej polovici 19.storočia. Neskôr ju ovplyvnilo aj komerčné hľadisko. Kvalitným zvratom bolo založenie ústredia ľudovej umeleckej tvorby (ÚĽUV). Veľkú časť sortimentu predstavujú výšivky. Popri tradičnej výšivke na krojoch určených pre folklórne súbory, vzniká nový sortiment úžitkových a dekoratívnych výrobkov.

Vzory výšiviek
V minulosti sa vyšívanie a výšivkové vzory rozlišovali pomocou tzv. vzorových šatiek, na ktorých boli vzory už realizované (predkreslené) na plátne, alebo sa vydávali v podobe príručiek ako kreslené zborníky. Tieto zborníky niesli stopy rôznych európskych centier, snažili sa zachytiť množstvo vzorov používaných v rôznych európskych krajinách. Zvyčajne sa však takéto vzorové predlohy uchovávali iba v pánskych dielňach a neboli v širšej miere prístupné pracujúcemu ľudu. No ľud si vedel v tejto problematike poradiť. Zdobil si svoj odev a bytový textil výšivkou, ktorá bola prekrásna a spĺňala estetické požiadavky bez toho, aby to išlo na úkor vyslovenej účelnosti. Ideálne teda spájala požiadavky vkusu, krásy a praktickej účelnosti. Výšivka napríklad spájala dva rovnaké kusy plátna alebo bola umiestnená na takej časti, kde formovala nazberkanú tkaninu, prípadne začisťovala okraj textilného materiálu. Výšivka charakterizovala v minulosti aj stavovské postavenie svojho nositeľa, preto sa ľudové výšivky zvyčajne odlišovali od vyšívaných odevov alebo odevných doplnkov držiteľov moci a veľkých pánov. Spočiatku bývala menej výrazná a viditeľná. Charakter slovenského typu ľudových odevov – krojov – už sám určoval výtvarnú techniku výšivky.

Obyčajne sa používalo podomácky vyrobené plátno a na vyšívanie domácky spriadaná priadza, ktorá sa veľmi málo líšila od podkladového materiálu. Prvé výšivkové stehy vyvolávali estetický účinok len rytmicky kladeným stehom a variáciou stehových prvkov – teda čisto technikou spájania textilu. Postupne pribúdala aj farebnosť jednotlivých motívov ako významový výtvarný kompozičný moment. V niektorých oblastiach sa farebnosť výšivky rozvinula do pestrého ornamentu. Ľudová ornamentika mala vo výšivke určité zákonitosti. Použité motívy mali svoje tvaroslovie, čistotu prejavu, farebnú harmóniu a slohovú umiernenosť.

Materiál
Materiál je jedným z komponentov, ktorý určuje charakter výšivky. O jeho štruktúry a hrúbky závisí voľba techník vyšívania, skladba motívov, a tým aj vzhľad výsledného ornamentu. Na Slovensku sa používali domáce materiály a materiály továrenskej výroby, z ktorých viaceré prenikali medzi dedinské vrstvy pod vplyvom slohovej a cirkevnej výšivky. V 19. storočí sa v ľudovom prostredí používalo domáce konopné a ľanové plátno. Konopné plátno sa tkalo najmä v nižných oblastiach na južnom a západnom Slovensku. Severnejšie položených oblastiach sa pestoval ľan. Na strednom Slovensku sa používali obidva druhy materiálov. Konopné plátno charakterizovala žltkastá farba a výrazná štruktúra vhodná pre výšivku podľa počítaných nití. Ľanové plátno malo jemnejšiu a hustejšiu štruktúru, bielu farbu a lesk. V druhej polovici 19. st. sa používalo aj miešané plátno (kombinované bavlnené a ľanové alebo konopné nite). Tkalo sa aj čisto bavlnené plátno, ktoré je pevnejšie, tenšie, s pravidelnou štruktúrou vhodnou na vyšívanie.
Pokračujúci rozvoj priniesol nové továrenské materiály – rozličné druhy jemných textílií. Začali sa používať v istom predstihu na západnom Slovensku v okolí Bratislavy, Trnavy a Piešťan. Tieto materiály priniesli výrazné zmeny vo výšivke. Začali sa uplatňovať nové techniky vyšívania nové motívy ornamentiky a rozšírila sa farebná škála.

Vyšívanie priadze – hrúbkou, pevnosťou a farebnosťou sa prispôsobovali kvalite podkladu. Najstaršími vyšívacími priadzami v ľudovej výšivke boli konopné a ľanové nite prírodne sfarbené alebo bielené, prípadne šafranom prifarbené na žlto. Okrem týchto priadzí sa vyšívalo hrubou bielou, červenou a modrou bavlnenou priadzou. Na západnom Slovensku sa často vyšívalo tenkou bavlnenou priadzou červenej farby, nazvanou úrezník. V súvislosti z rozšírením nových továrenských materiálov sa začali používať aj nové druhy vyšívacích priadzí, napr. vlnená priadza (mäkká – kamrhól, pevnejšia – haras), hodvábna priadza (pre bohatšie vrstvy obyvateľstva). V niektorých oblastiach, napr. aj v okolí Vajnor, sa vyšívalo aj farebnými hodvábnymi priadzami.
Vajnory a okolie
Charakteristická pre Vajnory, ako aj pre okolité obce, bola jemná výšivka podľa predkresleného vzoru zdobiaca odev a bytové textílie. Základnými technikami boli krížik, hladkovanie, krokovička a krivinka, ktorými sa vytváral geometrický a štylizovaný rastlinný ornament z motívmi hviezdic, polhviezdic, lístkov, kvietkov a srdiečok. Vo farebnosti dominovala červená, ktorá sa kombinovala z bielou, prípadne čiernou, alebo modrou farbou. Výtvarne pôsobivé kompozície vznikali najme na pleciach rukávcov a na mužských košeliach. Výšivkami podľa predkresleného vzoru zdobili súčasti odevov zhotovené z továrenských materiálov. Výšivka sa vyznačovala drobnou kresbou, osobitou kompozičnou stavbou aj samotným technickým stvárnením. Charakteristická bola štylizovaná rastlinná ornamentika z dominujúcim tulipánovým motívom. Z ďalších boli zastúpené granátové jablko, klinček, ďatelinka, okrúhly kvietok, srdce, motív vtáčika a dopĺňajúce prvky v tvare lístkov, úponkou, špirálok a podobne. Motívy komponované do samostatných ornamentálnych celkov sa sústreďovali okolo stredového pása hrachovinky, paličkovej čipky alebo užšieho pásika rastlinnej výšivky. Základnou technikou bola retiazka vyšívaná obyčajnou krivou ihlou, nazvanou kostka alebo nemecká ihla. Výšivka krivou ihlou sa nazývala na váleček, šicí kostkou (uplatňovala sa v kombinácií s inými technikami). Takto sa vyšívali kontúry motívov, ktorých plocha sa zapĺňala buď plným stehom, alebo hustou retiazkou. Pôvodná predkreslená vajnorská výšivka bola žltá, žltobiela, žltočierna a žltočervená. Postupne sa k týmto farbám pridávala zelená, modrá, ružová a uplatňovali sa aj viacfarebné kombinácie. Kútne plachty sa vyšívali aj červenou farbou. Začiatkom 20. storočia sa začali na vyšívanie sviatočných a obradových odevných súčastí používať zlaté a strieborné nite, ktoré sa zväčša kombinovali s inofarebnými priadzami (s čiernou, ružovou a vínovočervenou). Súčastná vajnorská výšivka, aj keď čiastočné nadväzuje na tradíciu, stratila pôvodný charakter. Vyšívačky pri tvorbe vychádzajú viac z nástenných malieb než s pôvodnej drobnej ornamentiky na textíliách. Krivou ihlou sa už nevyšíva, výlučne sa uplatňuje plná výšivka podľa predkresleného vzoru s väčšími pestrofarebnými vzormi.

Techniky
Tradičnú výšivku na Slovensku charakterizovalo množstvo jednoduchých aj zložitejších techník, ktoré záviseli od miestnych tradícií, vývojového obdobia a voľby materiálu. Podľa techniky je zaužívané delenie výšivky na tri základné skupiny:
a)výšivka podľa počítaných nití (po niti)
b)výšivka podľa predkresleného vzoru (na pomaľovanie)
c)nášivka (aplikácia)

Výšivka podľa počítaných nití:
Techniky vyšívania sa úzko viažu na štruktúru podkladového materiálu. Vznikajú na základe odpočítavania osnovných a útkových nití. Výšivky podľa počítaných nití sa uplatnili na odevných súčastiach aj na bytových textíliách zhotovených najmä z konopného, ľanového a hrubšieho bavlneného plátna.
Za najstaršie pokladáme funkčné stehy:
• Spojovací steh
• Slučkovací steh
• Spevňujúce stehy vyšívané cez riasenie (spevňovacia aj ozdobná funkcia)
Funkčnými stehmi sa ukončovali, spájali, spevňovali a formovali textílie aj odev.
Stehy podľa počítaných nití:
• Krížikový steh – patri medzi najrozšírenejšie a najstaršie techniky v ľudovej výšivke. Zdobili sa s ním súčasti odevu aj textílie takmer na celom Slovensku. Krížikový ornament sa vytvára pozitívnym aj negatívnym spôsobom. Vrkôčikový krížik sa veľmi často kombinoval s krížikom. Odlišoval sa hustotou ukladania nití a plastickosťou.
• Hladkovanie – stehy sa ukladali rovnobežne, husto a pravidelne vedľa seba.
• Hrachovinka – šije sa v sieti po jednosmerne vytiahnutých nitiach. Výtvarné pôsobivé pásy hrachovinky sa vyskytovali aj v oblasti Vajnor.
• Ažuka – šije sa z rubovej strany zľava doprava jednosmerne vytiahnutých nitiach.
• Výrazové techniky – vznikajú v sieti po dvojsmerne vytiahnutých nitiach.

Dekoratívne stehy:
• Žilinský výrez
• Krížiovianske gatry
• Vyťahovaná výšivka
• Výšivka na sieti

Ďalšie stehy vyšívané podľa počítaných nití: predný, zadný, stonkový, mešterka, formovací steh, krivinka, krokovička a pod., pokladáme za doplnkové ozdobné techniky. Doplňujú a dotvárajú ornamentálne kompozície.

Výšivka podľa predkresleného vzoru
Stehy sa ukladajú na textilný materiál podľa vopred vyznačených línií. Výšivku podľa predkresleného vzoru charakterizuje voľne komponovaný, prevažne rastlinný ornament.
• Plný plochý steh – najrozšírenejší. Zapĺňa plochy nakresleného motívu.
• Plný úsporný steh
• Slučkovací steh – okrajovací steh
• Dierky – kontúra dierky sa obšíva hustým krátkym stehom
• Gatrová technika
• Preťahobanie na tyle – výšivky na tyle
• Tylangrová robota – výšivky na tyle
• Retiazkový steh – krajčírska retiazka, otvorená retiazka, krivou ihlou (napr. Vajnory)
• Stonkový a obnitkovací steh – vyšívali sa nimi stonky a ozdobné prvky

Nášivka
Na základnú tkaninu sa našívajú motívy vystrihnuté z iného materiálu (textilu, kože).
Hlavne dva druhy:
• Trakovická aplikácia
• Nášivka zlatými a striebornými niťami cez kartón
Ornamentika a farebnosť
Vzory Slovenskej ľudovej výšivky a vyvíjali z jednoduchých geometrických prvkov, ktorých vznik súvisel s funkčnými stehmi. Rytmickým ukladaním jednotlivých stehov s zvislým, vodorovným alebo šikmým stehom sa vytvárali štvorčeky, zúbky, stĺpiky a linky. Ich zoskupovaním a priraďovaním ďalších prvkov vznikali čoraz zložitejšie motívy a bohatšie ornamentálne zostavy. Na ľudovú ornamentiku vplývali rôzne slohové prúdy, najmä renesancia. Stopy v ornamente zanechali aj barok, rokoko aj mnohé štylizované rastlinné prvky sú pravdepodobne orientálneho, najmä tureckého pôvodu. Podstatnú časť motívov a vzorov si ľud vytvoril sám, pričom nemožno presne oddeliť tvorbu čisto ľudovú od tvorby ovplyvnenej cudzími vzormi. Obidve línie sa navzájom ovplyvňovali a miešali. Popri slohových prvkov preberaných v pôvodnej alebo v čoraz viacej ľudovému cíteniu zodpovedajúcej forme, výšivky ovplyvňoval aj ornament z iných druhov ľudového umenia, napr. z nástenných malieb (okolie Čataja a Vajnor).
Veľkou inšpiráciu bola samotná príroda – kvety, listy, plody, stromy, zvieratá, atď. Pôvodne mali jednotlivé motívy svoj symbolický význam.

Motívy, vyskytujúce sa v ľudovej výšivke, môžeme rozdeliť do štyroch skupín:
• Geometrický ornament – vytvárali sa kompozície buď priraďovaním jedného typu, alebo striedaním niekoľkých motívov striedaním vedľa seba. Charakterizoval výšivku v oblasti Záhoria, Nitry, Čičmian a Horehronia.
• Rastlinný ornament – základnými motívmi boli tulipán, klinček, granátové jablko, okrúhli lupeňový kvet a ruža. Klinček a granátové jablko bolo tiež typické pre okolie Vajnor.
• Figurálne motívy – Objavujú sa veľmi sporadicky, najčastejšie na ženských zásterách, rukávcov aj ozdobných uterákoch. Menšiu skupinu predstavujú aj zvieracie motívy (vtáky, kohúty, pávy, jelene, ...).
• Grafické motívy – Vo forme písma, ako mená, priezviská, prípadne ich iniciálky, datovania a pod. Nájdeme ich na bytových textíliách, rukávcoch, zásterách, mužských košeliach a ozdobných vreckovkách aj v okolí Vajnor.

Farebnosť tradičnej výšivky závisela od použitého druhu vyšívacieho materiálu. Začiatočné vývojové obdobie na celom Slovensku charakterizovala striedmosť a jednoduchosť vo farebných kombináciách. Najstaršie odevné súčasti a textílie zdobila jednofarebná výšivka. V okolí Vajnor prevládala žltá farba. Pôvodne mala farba aj symbolický význam.

Žltá a zelená farba predstavovali teplo a životodarnú slnečnú silu. Farebnosť v ľudovej výšivke bola dôležitým atribútom na určenie veku a stavu nositeľa, prípadne rozlíšenie odevných súčasti určených na rozličné významné udalosti. Skromnejší ornament a farebnosť boli na pracovných odevoch, na rozdiel od sviatočného a obradového odevu, kde výšivka vynikala bohatosťou a pestrosťou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk