Nabis
Súčasne so secesiou sa rozvíjala aj tvorba skupiny Nabis. Forma i obsah diel nie sú plne stotožniteľné so secesiou a sú rovnako často prirovnávané aj ku tvorbe symbolistov. Prvotným impulzom k zualoženiu hnutia sa stala krajinka Paula Sérusiéra, ktorú namaľoval pod Gauguinovým vplyvom. K Sérusiérovi sa neskôr pridali Maurice Denis, Eduard Vuillard, Pierre Bonnard, Jean Verkade a ďalší. Skupina Nabis (z hebr. prorok) vznikla na základe naliehavej potreby umelcov združovať sa a potlačiť osamelosť, ktorá sa začala prehlbovať od dôb impresionizmu. Umelci sa usilovali o čistú maľbu, pričom ich nezaujímal námet a snažili sa ho zjednodušovať. Zaujímali sa o estetické a dekoratívne hľadiská, o kompozičné riešenie. Paletu čistých tónov nanášali plošne a ohraničovali kontúrou. Najviac sa uplatnili v maľbe, tvorbe plagátov, vitráží, litografií a úžitkového umenia.

AVANTGARDNÉ SMERY PRVEJ POLOVICE DVADSIATEHO STOROČIA 1900 – 1950 

1905 – 1908 Fauvizmus
bol jedným z prvých významných umeleckých hnutí na začiatku 20. storočia. Ako umelecká tendencia sa po prvýkrát prejavil na výstave Jesenného salónu v Paríži, v roku 1905. Skupina mladých maliarov, združená okolo Henriho Matissa, vystavila diela, ktoré vyvolali škandál. Ich obrazy žiarili divokými farbami, čo bolo podnetom na označenie nového umeleckého smeru – fauvizmu, podľa francúzskeho Les fauves – Divá zver.

Fauvistické hnutie nevytvorilo školu s presne vypracovaným programom a teóriami, len zjednocovalo (ako impresionizmus) tvorbu podobne zmýšľajúcich maliarov. Jednotliví predstavitelia si zachovali nezávislosť a veľmi skoro obnovili svoju samostatnosť.

Fauvizmus sa prakticky sformoval z diel troch skupín umelcov, ktorí sa pôvodne svojou tvorbou líšili:
1. skupina – žiaci z ateliéru G. Moreaua: Henri Matisse, Albert Marquet, Henry Manquin, Jean Puy, Charles Camoin
2. skupina – škola zo Chatou: André Derain, Maurice Vlaminck
3. skupina – škola z Le Havru – Georges Braque, Raoul Dufy, Othon Friesz

Fauvizmus bol umeleckou tendenciou, ktorá sa snažila zobrazovať svetlo a priestor žiarivými farebnými pigmentami a to bez akéhokoľvek iluzívneho chápania svetla, celkom jednoduchými prostriedkami, v ktorých prevažovala potreba vnútorného poriadku. Najdôležitejšia bola farba, ktorú chápali esteticky, zbavenú symboličnosti, spirituálnosti a popisnosti. Farba bola čistá, nelomená a žiarivá, nevystihuje lokálnu farbu predmetov. Bola chápaná a nanášaná plošne, bez snahy o plastickú modeláciu. Preto boli predmety a veci na fauvistických obrazoch zbavené objemu, plastičnosti a svetla. Farba má vyjadrovať nie premyslený, ale inštinktívny prístup, ktorý vyjadruje temperament umelca. Fauvisti najprv farbu nanášali pointilistickým spôsobom (t.j. nanášali drobné farebné body vedľa seba), neskôr sa vyjadovali pomocou kompaktných jednoliatych farebných plôch. Druhým dôležitým prvkom vo fauvistickej maľbe bola línia. Ohraničovala a oddeľovala od seba jednotlivé farebné plochy a vymedzovala zobrazené predmety. Tiež nemodelovala tvar, bola plošná a lineárna, podobne ako v secesii.

Obrazy fauvistov tematicky čerpali zo skutočnosti, ktorú videli a cítili: maľovali všedné životné prostredie, mestskú a vidiecku krajinu, prístavy, ulice. Obľúbené boli u nich interérové výjavy, portréty a akty. Fauvizmus definitívne osamostatnil výtvarné dielo od závislosti na opticky vnímateľnej skutočnosti.

V roku 1907 sa fauvisti rozišli, každý podľa svojho nadania ďalej rozvíjal svoj talent. Niektorí fauvisti prešli ku kubistom (G. Braque), iní začali tvoriť v duchu neoklasicizmu, ďalší prešli k expresionizmu. Dufy, Matisse a iní zostali verní fauvizmu.

1907 – 1914 Kubizmus
ako smer zapôsobil ešte silnejšie ako fauvizmus a vyvolal širšie odozvy. Termín kubizmus sa prvýkrát objavil v kritike týkajúcej sa výstavy Georgesa Braqua v Paríži roku 1908 ako odvodenina z francúzskeho Les cubes – kocky. Náznaky kubizmu sa prejavili už koncom roku 1906, kedy vrcholil fauvizmus a zomrel postimpresionista Cézanne. Uskutočnila sa jeho veľká posmrtná výstava, kde si jeho tendenciu zjednodušovať predmety do geometrických tvarov všimli budúci kubisti a zobrali si z jeho tvorby príklad. Problém riešenia zobrazenia objemu na rovnej ploche sa ako prvý pokúsil vyriešiť Pablo Picasso na svojom obraze Avignonské slečny, najmä na dvoch aktoch v pravej časti obrazu.

Nech sa počnúc renesanciou používal akýkoľvek perspektívny systém, objem sa znázorňoval vždy pomocou šerosvitu a to tak, že sa striedaním svetla a tieňa dosahoval dojem plastickosti. Maliari 19. storočia, hlavne impresionisti, pokladali tento postup za „špinenie farieb“, pretože sa na tiene vždy používali temné farby. Impresionisti prisúdili farbe hlavnú úlohu, nepoužívali tmavé farby, rozpustili tvar a objem predmetu v oslnivej farebnosti, obdivuhodnej, ale rozkladnej, častokrát posunutej do nereálnych farieb. Gauguin znovu vrátil predmetom pevnú obrysovú líniu a zaviedol systém farebných plôch, ale vzdal sa objemu. Seurat nepoužíval čiernu farbu, ale zachoval najklasickejšiu stavbu tvarov. Najväčším prínosom však bola tvorba Paula Cézanna, budovanie objemu na základe farebnej modulácie a zjednodušovaní tvarov do geometrických útvarov. Kubizmus oproti fauvizmu alebo impresionizmu nie je intuitívny ani inštinktívny, nevyjadruje žiadne emócie ani pocity. Vzniká často intelektuálnou úvahou nad problematikou vyjadrenoa objemu na ploche. Nepozná modelovanie objemu svetlom a tieňom, vyjadrenie priestoru perspektívou; je naopak neiluzívny, rieši problematiku tvaru sebe vlastným novým spôsobom. Kubizmus je novým rozumovým vyjadrením objemu v priestore, má zámer maľovať veci nie ako sa javia, ale ako ich poznáme. Kubisti redukujú tvary na základné geometrické útvary trojuholníka, gule, kocky, kužeľa. Pozorujú tvar z viacerých zorných uhlov, všetky pohľady zachytávajú na jednom obraze.

Georges Braque bol najprv fauvista, no zaujalo ho Cézannovo maliarstvo a pod jeho vplyvom začal geometrizovať tvary. Vo svojich krajinomaľbách sa vyhýbal atmosferickým javom, zvyšoval horizont, aby obmedzil účinky svetla a rozkladal veľké základné objemy na série menších útvarov.

V obrazoch tohto druhu išlo o analýzu tvarov, preto kubizmus v tejto fáze dostal pomenovanie analytický kubizmus (1909 – 1912). Jednotlivé zorné uhly boli tzv. fazety, poskladaním ktorých by mala vzniknúť v intelekte pozorovateľa plastická predstava zobrazovaného predmetu. Kubisti v tejto fáze potlačili farebnosť, používali len hnedé, okrové, čierne a zelené farebné tóny. Námetmi obrazov boli zväčša známe predmety – figúra, portrét, krajina, najčastejšie však zátišie. Absentovala dejovosť. Od roku 1911 sa do analytického kubizmu votrela myšlienka urobiť obrazy zrozumiteľnejšími. Umelci začali do kompozícií zaraďovať štylizované figuratívne detaily. husľové kolíky, zvukové otvory, litery alebo číslice, noviny, vinety z fliaš, napodobeniny materiálov, atď. V roku 1912 začali Picasso a Braque lepiť na plochy plátien útržky papiera, novín a skla, začali používať rôzne dovtedy v maliarstve nepoužívané materiály. Táto nová technika – koláž – bola teda objavom kubizmu.