Druhá fáza kubizmu, tzv. syntetický kubizmus (1912 - 1914) reaguje na nebezpečenstvo analytického kubizmu – stratu homogénnosti a pevnosti objemov, ohrozenie ich identity. Kubisti chcú predmetom, ktoré rozbili na množstvo plôch v analytickej fáze vrátiť ich vnútornú skĺbenosť. Ide o vystihnutie najpodstatnejších aspektov jedného predmetu. Túto ideu presadzoval najmä maliar španielskeho pôvodu Juan Gris, ale i Ferdinand Legér, Jean Metzinger, Albert Gleizes, Robert Delaunay [Delone] a ďalší. Okolo kubistov sa sústreďovali aj literáti Gertruda Steinová a básnik Guilamme Apollinaire.

Kubizmus sa prejavil hlavne v maliarstve a sochárstve, výnimočne v architektúre. Unikátna je kubistická architektúra v Čechách, prejavujúca sa v dvoch fázach – kubizmus (1910 - 1918) a rondokubizmus (1918 - 1924).

Kubistické stavby sa vyznačujú používaním mohutných plastických tvarov, ktoré pôsobia ako skladby nerastov alebo ako jednoduché hmoty, dodatočne zrezané špachtľou. Vnútorný priestor používa zväčša pravý uhol a prelína sa s vonkajším priestorom. Takéto stavby sú väčšinou zariadené pôvodným kubistickým nábytkom.

Rondokubizmus vychádza z použitia a aplikácie kruhu a jeho výsečí. Tento spôsob vo svojej tvorbe uplatnili Pavol Janák, Jozef Gočár, J. Chochol a V. Hoffman.

Naivné umenie v dobe, keď sa záujem umelcov preorientovával od japonskej tlače k umeniu čiernej Afriky, objavil sa záujem o naivné umenie. Nový, neošúchaný pohľad na svet prezentovali neškolení výtvarníci, ktorí maľovali intuitívne, bez znalostí výtvarných princípov. Diela majú svojské chápanie sveta a poetiku. Nekorunovaným kráľom naivných malirov sa stal Henri Rousseau, nazývaný Colník. Rovnako aj Séraphine Louis, ktorá vo vytŕžení materializovala svoje vidiny. Jej veľké kvetinové zátišia sú komponované podľa zvláštnej logiky, ktorá je známa aj z kresieb duševne chorých.

1909 – 1915 Futurizmus
ako ďalší avantgardný smer vznikol v Taliansku. Odtiaľ sa rozšíril aj do iných krajín, veľký vplyv mal predovšetkým v Rusku. Futurizmus ovplyvnil najmä maliarov, bol však úzko spätý aj s literatúrou a hudbou. Strediskom sa stalo Miláno, kde sa rozvinula veľká priemyselná výroba – bolo to dynamické moderné mesto.

Počiatky futurizmu nájdeme v Manifeste futuristov, ktorého autorom je literát Filippo Thomaso Marinetti. V manifeste stojí, že futurizmus chce ospevovať krásu rýchlosti a agresívneho pohybu; požaduje od umelcov radikálny postup ku konvenčnému chápaniu umenia, zničenie múzeí, knižníc a akadémií každého druhu. Ospevoval odvahi, smelosť, rýchlosť, pohyb, anarchiu, nacionalizmus a vojnu ako jedinú hygienu sveta. Svoje motívy premiestnili futuristi do priemyselného a spoločenského prostredia. Vôbec ich nezaujímala krajina alebo zátišie, ale pohybujúci sa ľudia a stroje, lietadlá, autá. Pohyb rozložili na niekoľko foriem a jednotlivé priesvitné fázy sa navzájom prekrývali, pričom využívali pointilistické a kubistické výtvarné techniky.

Hlavnými predstaviteľmi boli piati maliari, tzv. silná päťka – Giacomo Ballá, Carlo Carrá, Luigi Russolo, Umberto Boccioni a Gino Severini. V architektúre sa preslávil svojimi projektami futuristického mesta budúcnosti Sant´Elia. Ako progresívne hnutie sa futurizmus zaradil medzi dôležité etapy umenia, najmä pre svoje antiburžoázne a antitradicionalistické postoje. Marinetti sa však čoskoro prejavil ako sympatizant fašizmu a vojny. Mnohí z futuristov odišli bojovať na front, kde väčšina z nich zomrela a futurizmus ako umelecké hnutie sa stal už len pojmom. Mal však veľký vplyv na vznik ruského konštruktivizmu, v západnej Európe na vznik dadaizmu.

Metafyzické maliarstvo Ako reakcia a protipól na futurizmus vzniká v samotnom Taliansku maliarske hnutie pod názvom Metafyzické maliarstvo. Na rozdiel od futuristov, v týchto obrazoch vládne kozmické ticho a statickosť. Maliari akoby chceli vyjadriť čosi nevysvetliteľné a tajomné. Na obrazoch sa stretávajú veci a objekty na nereálnej scéne, spodobené z nezvyčaného zorného uhla, vytrhnuté zo všedných súvislostí. Osamotené tak dostávajú magický význam. V týchto scénach sa nestretneme s obrazom živého človeka, priestor je vyľudnený a oživujú ho len nečakané predmety.

Najvýznamnejším predstaviteľom je Giorgio de Chirico, ktorého vplyvu podľahol aj bývalý futuristický maliar Carlo Carrá, či znovuobjaviteľ plastickej hodnoty predmetov Giorgio Morandi. Z metafyzického maliarstva v mnohom čerpal neskorší surrealizmus.