1905 – 1918 Expresionizmus
zahŕňa širšiu tendenciu výtvarného umenia, ktorá kladie dôraz na zobrazenie vnútorného výrazu, citovosť. Preto i pomenovanie vychádza z francúzskeho expresio – výraz. Tento umelecký smer vznikol v Nemecku a narozdiel od harmonických francúzskych a talianskych diel, vyostruje sa tu rozpor medzi autorom a okolitým svetom. Už v ranom expresionizme sa objavili dve základné tendencie: jedna smerovala k postupnej abstraktnosti, kdežto druhá síce smerovala k psychologickému pôsobeniu, ale stále zobrazovala predmetný svet. Realita sa tak v dielach expresionistov premenila na drámu ľudskej existencie.

Za predchodcu expresionizmu pokladáme Edwarda Muncha, nórskeho maliara, v ktorého umení sa stretáva viacero tendencií, hlavne symbolizmus, expresionizmus a secesia. Jeho prvá výstava vyvolala veľký škandál, nakoľko Munch bol zaujatý morbídnymi témami, úzkou spojitosťou smrti, života a sexu. Vyjadruje existencionálnu úzkosť človeka, jeho psychickú drámu, používa tmavé farby v kontraste s výraznými, deformuje postavu aj prostredie – postava v popredí akoby vchádzala do nás a pozadie sa zbieha do zvláštnej perspektívy. To vzbuduje dojem nestabilnosti, strachu a citovej neistoty.

Druhý predchodca expresionizmu, James Ensor, zobrazoval figúry ľudí, ktoré sa menia na prízraky kostlivcov s maskami na tvárach s grotesknými úškľabkami. Je to akási reakcia na tvorbu Bosha a Bruegela, ktorých si Ensor veľmi obľúbil.

Za ohnisko expresionizmu je treba považovať drážďánskú skupinu Die Brücke (1905 - 1913) a mníchovskú skupinu Der blaue Reiter (1911)

Die Brücke tvorili drážďanskí študenti architektúry Ernst Ludwig Kirchner (bol vodcovskou osobnosťou skupiny), Erich Heckel, Carl Schmidt-Rottluf a Fritz Bleyl. Názov skupiny vyjadroval presvedčenie, že sú predurčení k tomu, aby svojím dielom vytvorili most medzi minulosťou a budúcnosťou svetovej maľby. K zakladajúcim členom neskôr pribudli Emil Nolde, Max Pechstein a Otto Müller.

Skupina si vytvorila spoločný maliarsky štýl, príbuzný v námetoch, farebnosti a stvárnení. Proti racionalite, harmónii a vyrovnanosti stavali spontánnosť pocitov a emócií. Objekty zredukovali na podstané tvary, zdeformovali ich do ostrých, hrotitých uhlov a zasadili ich do prostredia bez perspektívy. Ostré a žiarivé farebné tóny kládli na plátno v širokých ťahoch štetca a ohraničili pevnou kontúrou, ktorá pôsobí drsnosťou drevorezu, pričom používajú kontrast. Hlavnými témami sú námety z nemeckého predvojnového života, obrazy kaviarní, cirkusov, žobrákov, prostitútok, bežného života na uliciach mesta, ale aj portréty a rôzne vizionárske figurálne kompozície. Okrem maliarstva rozvíjajú aj grafiku, inšpirovanú primitívnymi umeniami, kde sa uplatňujú ostré kontrasty bielej a čiernej a zámerne zjednodušené tvary.
V dobe, keď sa skupina Die Brücke rozpadala, vznikalo v Nemecku nové umelecké centrum exúresionizmu – skupina Der blaue Reiter. Skupinu tvorilo viacero umelcov, ktorí však už boli menej navzájom spätí ako umelci z Die Brücke. Bolo to skôr voľnejšie združenie rôznych maliarskych individualít, z ktorých najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Wassily Kandinskij, Franc Marc, Paul Klee, August Macke a Alexej Javlenskij. Názov vymysleli Kandinskij a Marc spolu: „Obaja sme milovali modrú, Marc mal rád kone a ja zasa jazdcov. Tak vzniklo to meno samo...“

Maliarstvo bolo jemnejšie a intelektuálnejšie ako u Die Brücke, umelci sa oslobodili od predmetnej skutočnosti smerom k abstraktným tendenciám, mnohokrát na základe lyrickej inšpirácie hudbou (tento druh abstrakcie sa nazýva lyrická abstrakcia). Dôležitou sa stala len farba, kompozícia a tvar, ktoré majú citovo pôsobiť na divákov. Maliari používali kontrasty ostrých a mäkkých línií, otvorených a uzatvorených tvarov, zamatových a kovových farieb. Chýbal dej a námet.

Franc Marc chcel vo svojom diele vyjadriť vnútorné princípy a podstaty prírody. Jeho farebnosť mala symbolickú hodnotu, podobne ako výjavy vtákov, býkov, koní, šeliem..., ktoré sa v jeho symbolike stali stelesnením prírodných síl a podstát. Paul Klee sa vydal cestou meditácie a snenia, poetického chápania maliarstva. August Macke sa inšpiroval najprostejšími zážitkami z prírody a mesta a zostal pri predmetnom zobrazovaní.

Skupina Neue Sachlichkeit (Nová vecnosť) bola založená v roku 1924 v Berlíne ako reakcia na zdôraznenie sociálnokritického problému. Okrem Georgesa Grosa, Otta Dixa a Maxa Beckmanna si hnutie našlo pred a po druhej svetovej vojne mnohých pokračovateľov. Umelci hnutia sa zameriavajú na najkrutejšie podoby skutočnosti, sociálnu biedu, spoločensky degradovaných ľudí, ale aj život zbohatlíkov a pokryteckú a dekadentnú spoločnosť v Nemecku.

Hnutie expresionizmu sa rozšírilo aj do nemecky hovoriacich krajín – Rakúska a Čiech, kde tvorili Egon Schiele a Oscar Kokoschka.

Vo Francúzsku mal expresionizmus vplyv na tzv. Parížsku školu – pojem pre solitérnych umelcov, tvoriacich a pôsobiacich v Paríži medzi dvoma svetovými vojnami, prevažne židovskej národnosti. Každý z nich bol osobitou výtvarnou individualitou. Amadeo Modigliani sa venoval prevažne portrétom – typ melancholickej ženy s dlhým krkom, mandľovými očami a hranatými črtami tváre. Marc Chagall pochádal z Ruska a v jeho diele symbolické predmety a figúry nedbajú na zákony gravitácie a voľne poletujú v priestore. Námetmi sú poetické spomienky na dôležité udalosti jeho života, na rodnú krajinu. Chaim Soutine a Kies van Dongen sa venovali hlavne portrétnej tvorbe.