1916 – 1922 Dadaizmus
predstavoval spočiatku predovšetkým spôsob života mladých umelcov, z rôznych kútov sveta, ktorí vystupovali proti duchu svojej doby, proti buržoázii. Všetko sa to začalo v zurišskom kabarete vo Švajčiarsku, keď Hugo Ball premenil krčmu na literárnu kaviareň. Umenie dadaistov sa rozšírilo najmä do literárnych a malirskych kruhov, ktoré zastupovali Hans Arp, Max Ernst, Marcel Duchamp, Francis Picabia, Kurt Schwitters, Man Ray, Otto Dix, Sophie Tauberová, Hannah Höchová a ďalší. Na rozdiel od svojich takmer súčasníkov – futuristov a kubistov, nechceli byť dadaisti nikdy považovaní za avantgardné hnutie a tým menej sa stať súčasťou akejkoľvek modernistickej tradície.

Nový dadaistický umelec už nemaľuje, ale tvorí priamo v kameni, dreve, železe objekt, ktorý môže byť prevrátený na všetky strany náhlym popudom. Vyjadruje sa pomocou nových umeleckých postupov – koláže, frotáže, asambláže, fotomontáže, dekalku. Dadaista odvrhuje klasickú sochu a namiesto nej umiestňuje objekt na stene alebo do priestoru.

Hans Arp sa rád zameriaval na čo najjednoduchší materiál a tvar – vyberal si formy ako vajce, pupok, fúzy a vytrhol ich z obvyklého kontextu až pôsobili komicky. Kurt Schwitters robil asambláže z kartónu, novín, železných drôtov a črepov, používal staré lístky na autobus, obaly na syr, stuhy, perá, predraté podrážky, atď. Založil vlastné hnutie Merz a na jeho počesť vytvoril dielo Merzbaum – skulptúru plnú hrbolov a dutín, ktorú umiestnil priamo do svojho domu a každý deň obohacoval o predmety, ktoré našiel alebo si vypýtal od svojich návštevníkov. Vytvoril tak ilúziu „rastúceho“ objektu, ktorú nechal bujnieť až do takých rozmerov, že musel vybúrať strop a dielo dosiahlo výšku dvoch poschodí. Merzbaum bol zničený pri bombardovaní a druhý Merzbaum v Nórsku podpálili deti.

Max Ernst sa vydal cestou priamej komunikácie s divákmi – spolu s kolínskou skupinou poriadali provokujúce výstavy, pri ktorých sa napríklad obecenstvo mohlo dostať na výstavu len cez pisoáre. Pri vchode stálo dievčatko oblečené ako na 1. sväté prijímanie a hovorilo obscénne básne. Doprostred nádvoria dadaisti umiestnili objekt z dreva, na ktorom bola položená sekera. Zámer bol jasný – návštevníci mali sami objekt zničiť.

Jedným z veľkých šokov bolo vystavenie Duchampových ready mades – hotových priemyselných objektov dennej potreby, ktoré povýšil tvorca na umelecké diela už len tým, že ich situoval do priestoru galérie. Zbavil ich pôvodnej logickej funkcie a dal im novú funkciu umeleckého objektu. Prvé dielo vytvorené bez zásahu umelcovej ruky je Bicyklové koleso, vidlicou prichytené na stolčeku tak, aby sa mohlo voľne otáčať. Aj samotné názvy sú prekvapujúce a dráždivé – dielo Čakanie na zlomenú ruku má úplné inú vizuálnu podobu, akoby si mnohí predstavovali – ide o obyčajnú lopatu na sneh. Spolu s Manom Rayom sa venujú aj vynálezom v optickej oblasti. Tzv. rayografy predstavujú kontrastné čierno-biele obrazy, ktoré Man Ray dosiahol ukladaním rôznych predmetov na citlivý fotografický papier.

Dadaizmus sa skončil spolu s poslednou výstavou v Paríži, na ktorej Tristan Tzara predniesol pohrebnú reč, na znamenie konca dadaizmu.

Ruské revolučné avantgardy Keď vypukla v roku 1917 v Rusku VOSR, vylolal jej program, postavený na materialistickej filozofii široký záujem umelcov. Kolektivizovanie výrobných prostriedkov a nadšenie ľudových más, ktoré sa zúčastnili boja za lepší zajtrajšok, urýchlilo splývanie dovtedy oddeľovaných oblastí – práce a umeleckej tvorby. Aktívna účasť na revolúcii sa stala morálnou povinnosťou pre všetkých progresívnych umelcov.

V roku 1920 podnikol Thomaso Marinetti cestu do Ruska a oboznámil ruských intelektuálov s podstatou talianskeho futurizmu. Boli nadšení z nových foriem, ktoré ich privádzali k hľadaniu nových vyjadrovacích prostriedkov. V tomto tvorivom ovzduší vznikli tri základné tendencie, súrnne nazývané ruské revolučné avantgardy:
1. Rayonizmus (Lučizmus)
2. Suprematizmus
3. Konštruktivizmus

1912 Rayonizmus
vznikol z iniciatívy Michaila Larionova, významnou spolupracovníčkou bola jeho manželka Natália Gončarovová. Podľa manifestu z roku 1913, rayonizmus alebo lučizmus vyšiel z potreby zobraziť svetlo mimo predmetu svetelnými geometrizujúcimi lúčmi. Vyjadroval tak snahu zobraziť ilúziu štvrtého rozmeru, ilúziu pohybu mimo priestor a čas. Systém lúčov premieňa obraz na abstraktný diagram. Preto je rayonizmus považovaný za výraznú tendenciu abstraktného prejavu.