ZROD MODERNÉHO UMENIA 1860 – 1900Počiatky moderného umenia možno zaradiť do šesťdesiatich rokov dvadsiateho storočia, keď sa formuje prvé modernistické hnutie – impresionizmus. Ten pripravil pôdu pre ďalšie vznikajúce modernistické smery, i keď s poňatím umenia omnoho voľnejším spôsobom sa zahrával už romantický maliar Turner, či dokonca renesanční maliari El Greco a Bosch.
ImpresionizmusImpresionistickí maliari zaznamenali veľký prelom v chápaní svetla, nanášania farieb a poňatia tvaru. Už to neboli konkrétne ucelené linky, či realisticky vytieňované plochy. Impresionisti sa podujali na odvážny čin a jednoliatu plochu rozložili na niekoľko malých plôšok, ktoré zblízka pripomínali skôr náhodný zhluk farieb ako ich premyslené ukladanie. I keď sa to na prvý pohľad nezdá, prvotní poctivý impresionisti sa riadili určitými pravidlami, podľa ktorých paletu tvorilo sedem farieb spektra, s vylúčením čiernej farby. Navyše sa tieto farby delili na dve skupiny: základné (žltá, červená, modrá) a binárne (fialová, zelená, oranžová). Tie sa potom vedľa seba nanášali podľa pravidla, pri ktorom sa binárna farba oživí vedľa základnej, ktorá nie je v nej obsiahnutá. Rovnako sa zmenili tiene z fádnych čiernych na modré, či fialové.
Rozvoj moderného umenia veľmi úzko súvisel s rozvojom techniky a vedy. Pribudli autá, vlaky, či dokonca metro, ktoré sa veľmi rýchlo stali obľúbeným námetom impresionistických maliarov. Tak sa tvorba umelcov presunula z uzavretých ateliérov do rušných ulíc veľkomiest. Nový pojem – tvorba v plenéri – si čoskoro osvojili všetci impresionisti. Potreba komunikovať so širokým okruhom ľudí, priviedla umelcov k tomu, aby začali svoje diela verejne prezentovať. Prvé výstavy sa síce streli s pobúrením a opovrhnutím, to však zanedlho vystriedal obdiv a nadšenie z nového a nepoznaného. Umenie sa tak stalo „vecou verejnou a pre všetkých“. Maliari Monet, Pissaro, Degas a sochár Rodin zaplnili galérie a ponúkli tak svoje nové umenie novým zákazníkom.
NeoimpresionizmusGeorges Seurat a Paul Signac boli rovnako „odchovaní“ na poctivom impresionizme. Ich chápanie sa však posunulo do tej mieri, že impresionizmu vytvorili presné pravidlá, kde kontrast, jas a všetky zoskupenia farieb boli presne naplánované tak, aby sa v oku diváka vytvoril rovnaký farebný odtieň, aký umelec zamýšľal. Farby sa teda miešali priamo pred očami pozorujúcich, a nie na umelcovej palete.
SymbolizmusReakciou na čisté optické vnímanie impresionizmu bol symbolizmus. William Blake, Puvis de Chavanes, Odilon Redon a Gustave Moreau sa vyjadrovali pomocou znakov a symbolov, oživili mýtické postavy a svojim farbám a tvarom dodali nekonečnú snivosť.
PostimpresionizmusNa impresionizmus nadviazali mnohí významní umelci, ktorí sa priamo nehlásili k tomuto hnutiu, ale prebrali niektoré jeho prvky a vytvorili tak variantu svojho vlastného štýlu, poznačeného impresionizmom. Diela týchto maliarov sa neskôr stali základom moderných umeleckých štýlov dvadsiateho storočia – kubizmu, fauvizmu, expresionizmu, atď. Trojicu navýznamnejších postimpresionistov: Gauguina, Van Gogha a Cézanna doplňuje tvorba Henriho de Toulous-Lautreca.
SecesiaNa prelome storočí sa stretávame v európskom umení s javom, ktorý býva označovaný v rôznych krajinách odlišnými menami. Nový smer - L´art noveau, Jugend Stil, Modern style, u nás známy ako secesia, prenikol takmer do celej Európy a rozšíril sa aj do USA. Tento smer zasiahol všetky formy umeleckej tvorby, od architektúry, sochárstva a maliarsva, cez módu, textil a šperk až po nábytok, či knižnú grafiku. Vďaka snahe vytvoriť univerzálny umelecký sloh, sa umenie rozvíjalo vo všetkých týchto formách. Hnutie Arts and Crafts (Umenia a remeslá) zriaďovalo remeselné dielne s dôrazom na ručnú výrobu.
Secesia je poznačená atmosférou konca storočia – pesimizmom, estetizmom, je exibicionistická i introvertná. Inšpiruje sa návratom k prírode, preberá hlavne rastlinné prvky, ktoré dekoratívne formuje do ornamentu. Ten tvorí vlniaca sa krivka, ktorá vyjadruje pohyb, dynamiku. Hlavným formálnym znakom secesie je štylizácia. Umelec zjednodušuje a dekorativizuje obrysy, používa výraznú obrysovú líniu, ktorá ohraničuje farbu. Farby sú väčšinou lomené: svetložltá, belasá, fialová, ružová, svetlozelená, biela; celkový obraz je plošný a lineárny. Nadväzuje na symbolizmus, pretože používa reč obrazových symbolov, symboliku kvetín, zvierat a pod.
K hlavným predstaviteľom secesie patria ilustrátor Aubrey Beardsley, architekti Antonio Gaudí, Henry van de Velde, Victor Horta, Otto Wagner, Jozef Hoffman a Jozef Olbrich a maliari Gustav Klimt a Alfonz Mucha. V tomto období tiež vzniká preslávená šperkárska dielňa Luisa Comforta Tiffanyho.
NabisSúčasne so secesiou sa rozvíjala aj tvorba skupiny Nabis. Forma i obsah diel nie sú plne stotožniteľné so secesiou a sú rovnako často prirovnávané aj ku tvorbe symbolistov. Prvotným impulzom k zualoženiu hnutia sa stala krajinka Paula Sérusiéra, ktorú namaľoval pod Gauguinovým vplyvom. K Sérusiérovi sa neskôr pridali Maurice Denis, Eduard Vuillard, Pierre Bonnard, Jean Verkade a ďalší. Skupina Nabis (z hebr. prorok) vznikla na základe naliehavej potreby umelcov združovať sa a potlačiť osamelosť, ktorá sa začala prehlbovať od dôb impresionizmu. Umelci sa usilovali o čistú maľbu, pričom ich nezaujímal námet a snažili sa ho zjednodušovať. Zaujímali sa o estetické a dekoratívne hľadiská, o kompozičné riešenie. Paletu čistých tónov nanášali plošne a ohraničovali kontúrou. Najviac sa uplatnili v maľbe, tvorbe plagátov, vitráží, litografií a úžitkového umenia.
AVANTGARDNÉ SMERY PRVEJ POLOVICE DVADSIATEHO STOROČIA 1900 – 1950 1905 – 1908 Fauvizmusbol jedným z prvých významných umeleckých hnutí na začiatku 20. storočia. Ako umelecká tendencia sa po prvýkrát prejavil na výstave Jesenného salónu v Paríži, v roku 1905. Skupina mladých maliarov, združená okolo Henriho Matissa, vystavila diela, ktoré vyvolali škandál. Ich obrazy žiarili divokými farbami, čo bolo podnetom na označenie nového umeleckého smeru – fauvizmu, podľa francúzskeho Les fauves – Divá zver.
Fauvistické hnutie nevytvorilo školu s presne vypracovaným programom a teóriami, len zjednocovalo (ako impresionizmus) tvorbu podobne zmýšľajúcich maliarov. Jednotliví predstavitelia si zachovali nezávislosť a veľmi skoro obnovili svoju samostatnosť.
Fauvizmus sa prakticky sformoval z diel troch skupín umelcov, ktorí sa pôvodne svojou tvorbou líšili:
1. skupina – žiaci z ateliéru G. Moreaua: Henri Matisse, Albert Marquet, Henry Manquin, Jean Puy, Charles Camoin
2. skupina – škola zo Chatou: André Derain, Maurice Vlaminck
3. skupina – škola z Le Havru – Georges Braque, Raoul Dufy, Othon Friesz
Fauvizmus bol umeleckou tendenciou, ktorá sa snažila zobrazovať svetlo a priestor žiarivými farebnými pigmentami a to bez akéhokoľvek iluzívneho chápania svetla, celkom jednoduchými prostriedkami, v ktorých prevažovala potreba vnútorného poriadku. Najdôležitejšia bola farba, ktorú chápali esteticky, zbavenú symboličnosti, spirituálnosti a popisnosti. Farba bola čistá, nelomená a žiarivá, nevystihuje lokálnu farbu predmetov. Bola chápaná a nanášaná plošne, bez snahy o plastickú modeláciu. Preto boli predmety a veci na fauvistických obrazoch zbavené objemu, plastičnosti a svetla. Farba má vyjadrovať nie premyslený, ale inštinktívny prístup, ktorý vyjadruje temperament umelca. Fauvisti najprv farbu nanášali pointilistickým spôsobom (t.j. nanášali drobné farebné body vedľa seba), neskôr sa vyjadovali pomocou kompaktných jednoliatych farebných plôch. Druhým dôležitým prvkom vo fauvistickej maľbe bola línia. Ohraničovala a oddeľovala od seba jednotlivé farebné plochy a vymedzovala zobrazené predmety. Tiež nemodelovala tvar, bola plošná a lineárna, podobne ako v secesii.
Obrazy fauvistov tematicky čerpali zo skutočnosti, ktorú videli a cítili: maľovali všedné životné prostredie, mestskú a vidiecku krajinu, prístavy, ulice. Obľúbené boli u nich interérové výjavy, portréty a akty. Fauvizmus definitívne osamostatnil výtvarné dielo od závislosti na opticky vnímateľnej skutočnosti.
V roku 1907 sa fauvisti rozišli, každý podľa svojho nadania ďalej rozvíjal svoj talent. Niektorí fauvisti prešli ku kubistom (G. Braque), iní začali tvoriť v duchu neoklasicizmu, ďalší prešli k expresionizmu. Dufy, Matisse a iní zostali verní fauvizmu.
1907 – 1914 Kubizmusako smer zapôsobil ešte silnejšie ako fauvizmus a vyvolal širšie odozvy. Termín kubizmus sa prvýkrát objavil v kritike týkajúcej sa výstavy Georgesa Braqua v Paríži roku 1908 ako odvodenina z francúzskeho Les cubes – kocky. Náznaky kubizmu sa prejavili už koncom roku 1906, kedy vrcholil fauvizmus a zomrel postimpresionista Cézanne. Uskutočnila sa jeho veľká posmrtná výstava, kde si jeho tendenciu zjednodušovať predmety do geometrických tvarov všimli budúci kubisti a zobrali si z jeho tvorby príklad. Problém riešenia zobrazenia objemu na rovnej ploche sa ako prvý pokúsil vyriešiť Pablo Picasso na svojom obraze Avignonské slečny, najmä na dvoch aktoch v pravej časti obrazu.
Nech sa počnúc renesanciou používal akýkoľvek perspektívny systém, objem sa znázorňoval vždy pomocou šerosvitu a to tak, že sa striedaním svetla a tieňa dosahoval dojem plastickosti. Maliari 19. storočia, hlavne impresionisti, pokladali tento postup za „špinenie farieb“, pretože sa na tiene vždy používali temné farby. Impresionisti prisúdili farbe hlavnú úlohu, nepoužívali tmavé farby, rozpustili tvar a objem predmetu v oslnivej farebnosti, obdivuhodnej, ale rozkladnej, častokrát posunutej do nereálnych farieb. Gauguin znovu vrátil predmetom pevnú obrysovú líniu a zaviedol systém farebných plôch, ale vzdal sa objemu. Seurat nepoužíval čiernu farbu, ale zachoval najklasickejšiu stavbu tvarov. Najväčším prínosom však bola tvorba Paula Cézanna, budovanie objemu na základe farebnej modulácie a zjednodušovaní tvarov do geometrických útvarov. Kubizmus oproti fauvizmu alebo impresionizmu nie je intuitívny ani inštinktívny, nevyjadruje žiadne emócie ani pocity. Vzniká často intelektuálnou úvahou nad problematikou vyjadrenoa objemu na ploche. Nepozná modelovanie objemu svetlom a tieňom, vyjadrenie priestoru perspektívou; je naopak neiluzívny, rieši problematiku tvaru sebe vlastným novým spôsobom. Kubizmus je novým rozumovým vyjadrením objemu v priestore, má zámer maľovať veci nie ako sa javia, ale ako ich poznáme. Kubisti redukujú tvary na základné geometrické útvary trojuholníka, gule, kocky, kužeľa. Pozorujú tvar z viacerých zorných uhlov, všetky pohľady zachytávajú na jednom obraze.
Georges Braque bol najprv fauvista, no zaujalo ho Cézannovo maliarstvo a pod jeho vplyvom začal geometrizovať tvary. Vo svojich krajinomaľbách sa vyhýbal atmosferickým javom, zvyšoval horizont, aby obmedzil účinky svetla a rozkladal veľké základné objemy na série menších útvarov.
V obrazoch tohto druhu išlo o analýzu tvarov, preto kubizmus v tejto fáze dostal pomenovanie analytický kubizmus (1909 – 1912). Jednotlivé zorné uhly boli tzv. fazety, poskladaním ktorých by mala vzniknúť v intelekte pozorovateľa plastická predstava zobrazovaného predmetu. Kubisti v tejto fáze potlačili farebnosť, používali len hnedé, okrové, čierne a zelené farebné tóny. Námetmi obrazov boli zväčša známe predmety – figúra, portrét, krajina, najčastejšie však zátišie. Absentovala dejovosť. Od roku 1911 sa do analytického kubizmu votrela myšlienka urobiť obrazy zrozumiteľnejšími. Umelci začali do kompozícií zaraďovať štylizované figuratívne detaily. husľové kolíky, zvukové otvory, litery alebo číslice, noviny, vinety z fliaš, napodobeniny materiálov, atď. V roku 1912 začali Picasso a Braque lepiť na plochy plátien útržky papiera, novín a skla, začali používať rôzne dovtedy v maliarstve nepoužívané materiály. Táto nová technika – koláž – bola teda objavom kubizmu.
Druhá fáza kubizmu, tzv.
syntetický kubizmus (1912 - 1914) reaguje na nebezpečenstvo analytického kubizmu – stratu homogénnosti a pevnosti objemov, ohrozenie ich identity. Kubisti chcú predmetom, ktoré rozbili na množstvo plôch v analytickej fáze vrátiť ich vnútornú skĺbenosť. Ide o vystihnutie najpodstatnejších aspektov jedného predmetu. Túto ideu presadzoval najmä maliar španielskeho pôvodu Juan Gris, ale i Ferdinand Legér, Jean Metzinger, Albert Gleizes, Robert Delaunay [Delone] a ďalší. Okolo kubistov sa sústreďovali aj literáti Gertruda Steinová a básnik Guilamme Apollinaire.
Kubizmus sa prejavil hlavne v maliarstve a sochárstve, výnimočne v architektúre. Unikátna je kubistická architektúra v Čechách, prejavujúca sa v dvoch fázach – kubizmus (1910 - 1918) a rondokubizmus (1918 - 1924).
Kubistické stavby sa vyznačujú používaním mohutných plastických tvarov, ktoré pôsobia ako skladby nerastov alebo ako jednoduché hmoty, dodatočne zrezané špachtľou. Vnútorný priestor používa zväčša pravý uhol a prelína sa s vonkajším priestorom. Takéto stavby sú väčšinou zariadené pôvodným kubistickým nábytkom.
Rondokubizmus vychádza z použitia a aplikácie kruhu a jeho výsečí. Tento spôsob vo svojej tvorbe uplatnili Pavol Janák, Jozef Gočár, J. Chochol a V. Hoffman.
Naivné umenie v dobe, keď sa záujem umelcov preorientovával od japonskej tlače k umeniu čiernej Afriky, objavil sa záujem o naivné umenie. Nový, neošúchaný pohľad na svet prezentovali neškolení výtvarníci, ktorí maľovali intuitívne, bez znalostí výtvarných princípov. Diela majú svojské chápanie sveta a poetiku. Nekorunovaným kráľom naivných malirov sa stal Henri Rousseau, nazývaný Colník. Rovnako aj Séraphine Louis, ktorá vo vytŕžení materializovala svoje vidiny. Jej veľké kvetinové zátišia sú komponované podľa zvláštnej logiky, ktorá je známa aj z kresieb duševne chorých.
1909 – 1915 Futurizmusako ďalší avantgardný smer vznikol v Taliansku. Odtiaľ sa rozšíril aj do iných krajín, veľký vplyv mal predovšetkým v Rusku. Futurizmus ovplyvnil najmä maliarov, bol však úzko spätý aj s literatúrou a hudbou. Strediskom sa stalo Miláno, kde sa rozvinula veľká priemyselná výroba – bolo to dynamické moderné mesto.
Počiatky futurizmu nájdeme v Manifeste futuristov, ktorého autorom je literát Filippo Thomaso Marinetti. V manifeste stojí, že futurizmus chce ospevovať krásu rýchlosti a agresívneho pohybu; požaduje od umelcov radikálny postup ku konvenčnému chápaniu umenia, zničenie múzeí, knižníc a akadémií každého druhu. Ospevoval odvahi, smelosť, rýchlosť, pohyb, anarchiu, nacionalizmus a vojnu ako jedinú hygienu sveta. Svoje motívy premiestnili futuristi do priemyselného a spoločenského prostredia. Vôbec ich nezaujímala krajina alebo zátišie, ale pohybujúci sa ľudia a stroje, lietadlá, autá. Pohyb rozložili na niekoľko foriem a jednotlivé priesvitné fázy sa navzájom prekrývali, pričom využívali pointilistické a kubistické výtvarné techniky.
Hlavnými predstaviteľmi boli piati maliari, tzv. silná päťka – Giacomo Ballá, Carlo Carrá, Luigi Russolo, Umberto Boccioni a Gino Severini. V architektúre sa preslávil svojimi projektami futuristického mesta budúcnosti Sant´Elia. Ako progresívne hnutie sa futurizmus zaradil medzi dôležité etapy umenia, najmä pre svoje antiburžoázne a antitradicionalistické postoje. Marinetti sa však čoskoro prejavil ako sympatizant fašizmu a vojny. Mnohí z futuristov odišli bojovať na front, kde väčšina z nich zomrela a futurizmus ako umelecké hnutie sa stal už len pojmom. Mal však veľký vplyv na vznik ruského konštruktivizmu, v západnej Európe na vznik dadaizmu.
Metafyzické maliarstvo Ako reakcia a protipól na futurizmus vzniká v samotnom Taliansku maliarske hnutie pod názvom Metafyzické maliarstvo. Na rozdiel od futuristov, v týchto obrazoch vládne kozmické ticho a statickosť. Maliari akoby chceli vyjadriť čosi nevysvetliteľné a tajomné. Na obrazoch sa stretávajú veci a objekty na nereálnej scéne, spodobené z nezvyčaného zorného uhla, vytrhnuté zo všedných súvislostí. Osamotené tak dostávajú magický význam. V týchto scénach sa nestretneme s obrazom živého človeka, priestor je vyľudnený a oživujú ho len nečakané predmety.
Najvýznamnejším predstaviteľom je Giorgio de Chirico, ktorého vplyvu podľahol aj bývalý futuristický maliar Carlo Carrá, či znovuobjaviteľ plastickej hodnoty predmetov Giorgio Morandi. Z metafyzického maliarstva v mnohom čerpal neskorší surrealizmus.
1905 – 1918 Expresionizmuszahŕňa širšiu tendenciu výtvarného umenia, ktorá kladie dôraz na zobrazenie vnútorného výrazu, citovosť. Preto i pomenovanie vychádza z francúzskeho expresio – výraz. Tento umelecký smer vznikol v Nemecku a narozdiel od harmonických francúzskych a talianskych diel, vyostruje sa tu rozpor medzi autorom a okolitým svetom. Už v ranom expresionizme sa objavili dve základné tendencie: jedna smerovala k postupnej abstraktnosti, kdežto druhá síce smerovala k psychologickému pôsobeniu, ale stále zobrazovala predmetný svet. Realita sa tak v dielach expresionistov premenila na drámu ľudskej existencie.
Za predchodcu expresionizmu pokladáme Edwarda Muncha, nórskeho maliara, v ktorého umení sa stretáva viacero tendencií, hlavne symbolizmus, expresionizmus a secesia. Jeho prvá výstava vyvolala veľký škandál, nakoľko Munch bol zaujatý morbídnymi témami, úzkou spojitosťou smrti, života a sexu. Vyjadruje existencionálnu úzkosť človeka, jeho psychickú drámu, používa tmavé farby v kontraste s výraznými, deformuje postavu aj prostredie – postava v popredí akoby vchádzala do nás a pozadie sa zbieha do zvláštnej perspektívy. To vzbuduje dojem nestabilnosti, strachu a citovej neistoty.
Druhý predchodca expresionizmu, James Ensor, zobrazoval figúry ľudí, ktoré sa menia na prízraky kostlivcov s maskami na tvárach s grotesknými úškľabkami. Je to akási reakcia na tvorbu Bosha a Bruegela, ktorých si Ensor veľmi obľúbil.
Za ohnisko expresionizmu je treba považovať drážďánskú skupinu Die Brücke (1905 - 1913) a mníchovskú skupinu Der blaue Reiter (1911)
Die Brücke tvorili drážďanskí študenti architektúry Ernst Ludwig Kirchner (bol vodcovskou osobnosťou skupiny), Erich Heckel, Carl Schmidt-Rottluf a Fritz Bleyl. Názov skupiny vyjadroval presvedčenie, že sú predurčení k tomu, aby svojím dielom vytvorili most medzi minulosťou a budúcnosťou svetovej maľby. K zakladajúcim členom neskôr pribudli Emil Nolde, Max Pechstein a Otto Müller.
Skupina si vytvorila spoločný maliarsky štýl, príbuzný v námetoch, farebnosti a stvárnení. Proti racionalite, harmónii a vyrovnanosti stavali spontánnosť pocitov a emócií. Objekty zredukovali na podstané tvary, zdeformovali ich do ostrých, hrotitých uhlov a zasadili ich do prostredia bez perspektívy. Ostré a žiarivé farebné tóny kládli na plátno v širokých ťahoch štetca a ohraničili pevnou kontúrou, ktorá pôsobí drsnosťou drevorezu, pričom používajú kontrast. Hlavnými témami sú námety z nemeckého predvojnového života, obrazy kaviarní, cirkusov, žobrákov, prostitútok, bežného života na uliciach mesta, ale aj portréty a rôzne vizionárske figurálne kompozície. Okrem maliarstva rozvíjajú aj grafiku, inšpirovanú primitívnymi umeniami, kde sa uplatňujú ostré kontrasty bielej a čiernej a zámerne zjednodušené tvary.
V dobe, keď sa skupina Die Brücke rozpadala, vznikalo v Nemecku nové umelecké centrum exúresionizmu – skupina Der blaue Reiter. Skupinu tvorilo viacero umelcov, ktorí však už boli menej navzájom spätí ako umelci z Die Brücke. Bolo to skôr voľnejšie združenie rôznych maliarskych individualít, z ktorých najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Wassily Kandinskij, Franc Marc, Paul Klee, August Macke a Alexej Javlenskij. Názov vymysleli Kandinskij a Marc spolu: „Obaja sme milovali modrú, Marc mal rád kone a ja zasa jazdcov. Tak vzniklo to meno samo...“
Maliarstvo bolo jemnejšie a intelektuálnejšie ako u Die Brücke, umelci sa oslobodili od predmetnej skutočnosti smerom k abstraktným tendenciám, mnohokrát na základe lyrickej inšpirácie hudbou (tento druh abstrakcie sa nazýva lyrická abstrakcia). Dôležitou sa stala len farba, kompozícia a tvar, ktoré majú citovo pôsobiť na divákov. Maliari používali kontrasty ostrých a mäkkých línií, otvorených a uzatvorených tvarov, zamatových a kovových farieb. Chýbal dej a námet.
Franc Marc chcel vo svojom diele vyjadriť vnútorné princípy a podstaty prírody. Jeho farebnosť mala symbolickú hodnotu, podobne ako výjavy vtákov, býkov, koní, šeliem..., ktoré sa v jeho symbolike stali stelesnením prírodných síl a podstát. Paul Klee sa vydal cestou meditácie a snenia, poetického chápania maliarstva. August Macke sa inšpiroval najprostejšími zážitkami z prírody a mesta a zostal pri predmetnom zobrazovaní.
Skupina Neue Sachlichkeit (Nová vecnosť) bola založená v roku 1924 v Berlíne ako reakcia na zdôraznenie sociálnokritického problému. Okrem Georgesa Grosa, Otta Dixa a Maxa Beckmanna si hnutie našlo pred a po druhej svetovej vojne mnohých pokračovateľov. Umelci hnutia sa zameriavajú na najkrutejšie podoby skutočnosti, sociálnu biedu, spoločensky degradovaných ľudí, ale aj život zbohatlíkov a pokryteckú a dekadentnú spoločnosť v Nemecku.
Hnutie expresionizmu sa rozšírilo aj do nemecky hovoriacich krajín – Rakúska a Čiech, kde tvorili Egon Schiele a Oscar Kokoschka.
Vo Francúzsku mal expresionizmus vplyv na tzv. Parížsku školu – pojem pre solitérnych umelcov, tvoriacich a pôsobiacich v Paríži medzi dvoma svetovými vojnami, prevažne židovskej národnosti. Každý z nich bol osobitou výtvarnou individualitou. Amadeo Modigliani sa venoval prevažne portrétom – typ melancholickej ženy s dlhým krkom, mandľovými očami a hranatými črtami tváre. Marc Chagall pochádal z Ruska a v jeho diele symbolické predmety a figúry nedbajú na zákony gravitácie a voľne poletujú v priestore. Námetmi sú poetické spomienky na dôležité udalosti jeho života, na rodnú krajinu. Chaim Soutine a Kies van Dongen sa venovali hlavne portrétnej tvorbe.
Počas nacistického režimu bolo expresionistické hnutie prehlásené za zvrhlé a diela expresionistov systematicky ničené. Mnohí z umelcov odišli z Nemecka, niektorí z nich do USA, kde expresionizmus našiel živnú pôdu na vznik abstraktného expresionizmu. Z predmetnej podoby expresionizmu sa inšpirovalo mexické monumentálne maliarstvo.
Pozoruhodný abstraktný smer – orfizmus – vznikol zo snahy spájať farebný svet fauvistov s hudobnou metaforou a výtvarnou abstrakciou. Dôležitú úlohu hrá hudobná inšpirácia, čo sa prejavilo už v tvorbe expresionistu Kandinského. Umelec tak presadzoval prioritu farby, používanie farebných tónov pripomínalo používanie tónov v hudbe. Orfizmus sa prelína s kubizmom a expresionizmom, ale i s futurizmom vo svojej dynamickosti. Najviac sa uplatnil v dielach Roberta Delaunaya, jeho ženy Sone Delaunayovej - Terkovej a Františka Kupku.
NeoplasticizmusAbstraktné umenie sa dá od svojho vzniku rozdeliť na dva postupy, pomocou ktorých umelec dospeje buď k lyrickej alebo ku geometrickej abstrakcii.
Lyrická (subjektívna) abstrakcia predpokladá citovú, romantickú či hudobnú inšpiráciu, je výlevom ducha. Štylizuje konkrétny svet do výtvarnej abstrakcie, osamostatňuje farbu od predmetov. Autor do takejto maľby vkladá svoje subjektívne pocity a chce vyvolať v divákovi citovú odozvu. Maliarmi lyrickej abstrakcie sú napr. Kandinskij alebo Kupka.
Geometrická abstrakcia vychádza z geometrických útvarov, priamok, línií, chápania priestoru, obrysu, rytmu, pohybu. Umelec netvorí na základe subjektívnych pocitov, chce skôr vyjadriť všeobecné konštruktívne princípy a zákonitosti pomocou geometrických tvarov a ich vzťahov. Do tejto línie abstraktného umenia zaraďujeme aj neoplasticizmus.
V roku 1917 začal v Holandsku vychádzať časopis De Stijl, založený na teóriách maliara Thea van Doesburga. Prispieval doňho aj Piet Mondrian a arcitekti J. J. Oud a Gerrit Rietveld. Na základe tohto časopisu a teórií v ňom publikovaných, vzniklo hnutie neoplasticizmu.
Neoplasticizmus sa sústreďuje na zachytenie čírej podstaty skutočnosti univerzálnym jazykom, nie jazykom individuálnych foriem, potlačuje sebarealizáciu umelca. Ten geometrizuje plochu obrazu na základe určitých zákonitostí: môžu sa používať iba pravé uhly, priamky a úsečky, vyjadrené čiernou líniou; farebnosť je zredukovaná na tri základné farby – modrú, červenú a žltú a na tri chromatické farby – bielu, sivú a čiernu, pričom sú farebné plochy ohraničené čiernym obrysom a komponované vždy vo vertikálnych a horizontálnych líniách. Najväčší vplyv mal neoplasticizmus na architektúru a formy úžitkového umenia, napr. reklamu.
K zakladateľom neoplasticizmu patrí holanďan Piet Mondrian. Cestou neustáleho zjednodušovania tvarov dospel až ku geometrickej abstrakcii, ako jediného možného zobrazenia geometrického poriadku sveta. Spočiatku sa zaujímal o rastlinné a živočíšne motívy, neskôr sa preorientoval na svet modernej civilizácie. Raná fáza jeho tvorby je kubistická, no doviedol ju až na hranice abstraktného umenia. Obrazy vždy komponoval podľa pravidla horizontál a vertikál s použitím hladkých farebnných plôch bez maliarskeho rukopisu.
Theo van Doesburg sa vo svojej práci pokúsil o zlúčnie tzv. čistého maliarstva s architektúrou. Narušil Mondrianov princíp, pretože na svojich dielach uplatnil aj diagonálu, ktorou narušil dominanciu vertikál a horizontál. To vyvolalo roztržku s Mondrianom, ale Doesburgovi sa podarilo preklenúť priepasť medzi voľným a úžitkovým umením. Z týchto podnetov čerpal Bauhaus a ruské revolučné avantgardy.
V architektúre boli prevládajúcimi prvkami pretínanie plôch, priamka a charakteristická farebnosť. Gerrit Rietveld vytvoril najprv nábytkové kusy (Červenomodré kreslo), neskôr prešiel ku stavbám, z ktorých najznámejšia je Dom Schröderovcov v Utrechte, tvorený vzájomne preťatými stenami a posuvnými priečkami. Nedá sa presne rozlíšiť hranica medzi interiérom a exteriérom, je to vlastne priestorová verzia neoplasticizmu. Oud vytvoril kaviareň De Unie Rotterdame, ktorej fasáda je tvorená len z horizontálnych rámov okien a vertikálnych nápisov, takže pripomína abstraktný Mondrianov obraz.
1916 – 1922 Dadaizmuspredstavoval spočiatku predovšetkým spôsob života mladých umelcov, z rôznych kútov sveta, ktorí vystupovali proti duchu svojej doby, proti buržoázii. Všetko sa to začalo v zurišskom kabarete vo Švajčiarsku, keď Hugo Ball premenil krčmu na literárnu kaviareň. Umenie dadaistov sa rozšírilo najmä do literárnych a malirskych kruhov, ktoré zastupovali Hans Arp, Max Ernst, Marcel Duchamp, Francis Picabia, Kurt Schwitters, Man Ray, Otto Dix, Sophie Tauberová, Hannah Höchová a ďalší. Na rozdiel od svojich takmer súčasníkov – futuristov a kubistov, nechceli byť dadaisti nikdy považovaní za avantgardné hnutie a tým menej sa stať súčasťou akejkoľvek modernistickej tradície.
Nový dadaistický umelec už nemaľuje, ale tvorí priamo v kameni, dreve, železe objekt, ktorý môže byť prevrátený na všetky strany náhlym popudom. Vyjadruje sa pomocou nových umeleckých postupov – koláže, frotáže, asambláže, fotomontáže, dekalku. Dadaista odvrhuje klasickú sochu a namiesto nej umiestňuje objekt na stene alebo do priestoru.
Hans Arp sa rád zameriaval na čo najjednoduchší materiál a tvar – vyberal si formy ako vajce, pupok, fúzy a vytrhol ich z obvyklého kontextu až pôsobili komicky. Kurt Schwitters robil asambláže z kartónu, novín, železných drôtov a črepov, používal staré lístky na autobus, obaly na syr, stuhy, perá, predraté podrážky, atď. Založil vlastné hnutie Merz a na jeho počesť vytvoril dielo Merzbaum – skulptúru plnú hrbolov a dutín, ktorú umiestnil priamo do svojho domu a každý deň obohacoval o predmety, ktoré našiel alebo si vypýtal od svojich návštevníkov. Vytvoril tak ilúziu „rastúceho“ objektu, ktorú nechal bujnieť až do takých rozmerov, že musel vybúrať strop a dielo dosiahlo výšku dvoch poschodí. Merzbaum bol zničený pri bombardovaní a druhý Merzbaum v Nórsku podpálili deti.
Max Ernst sa vydal cestou priamej komunikácie s divákmi – spolu s kolínskou skupinou poriadali provokujúce výstavy, pri ktorých sa napríklad obecenstvo mohlo dostať na výstavu len cez pisoáre. Pri vchode stálo dievčatko oblečené ako na 1. sväté prijímanie a hovorilo obscénne básne. Doprostred nádvoria dadaisti umiestnili objekt z dreva, na ktorom bola položená sekera. Zámer bol jasný – návštevníci mali sami objekt zničiť.
Jedným z veľkých šokov bolo vystavenie Duchampových ready mades – hotových priemyselných objektov dennej potreby, ktoré povýšil tvorca na umelecké diela už len tým, že ich situoval do priestoru galérie. Zbavil ich pôvodnej logickej funkcie a dal im novú funkciu umeleckého objektu. Prvé dielo vytvorené bez zásahu umelcovej ruky je Bicyklové koleso, vidlicou prichytené na stolčeku tak, aby sa mohlo voľne otáčať. Aj samotné názvy sú prekvapujúce a dráždivé – dielo Čakanie na zlomenú ruku má úplné inú vizuálnu podobu, akoby si mnohí predstavovali – ide o obyčajnú lopatu na sneh. Spolu s Manom Rayom sa venujú aj vynálezom v optickej oblasti. Tzv. rayografy predstavujú kontrastné čierno-biele obrazy, ktoré Man Ray dosiahol ukladaním rôznych predmetov na citlivý fotografický papier.
Dadaizmus sa skončil spolu s poslednou výstavou v Paríži, na ktorej Tristan Tzara predniesol pohrebnú reč, na znamenie konca dadaizmu.
Ruské revolučné avantgardy Keď vypukla v roku 1917 v Rusku VOSR, vylolal jej program, postavený na materialistickej filozofii široký záujem umelcov. Kolektivizovanie výrobných prostriedkov a nadšenie ľudových más, ktoré sa zúčastnili boja za lepší zajtrajšok, urýchlilo splývanie dovtedy oddeľovaných oblastí – práce a umeleckej tvorby. Aktívna účasť na revolúcii sa stala morálnou povinnosťou pre všetkých progresívnych umelcov.
V roku 1920 podnikol Thomaso Marinetti cestu do Ruska a oboznámil ruských intelektuálov s podstatou talianskeho futurizmu. Boli nadšení z nových foriem, ktoré ich privádzali k hľadaniu nových vyjadrovacích prostriedkov. V tomto tvorivom ovzduší vznikli tri základné tendencie, súrnne nazývané ruské revolučné avantgardy:
1. Rayonizmus (Lučizmus)
2. Suprematizmus
3. Konštruktivizmus
1912 Rayonizmusvznikol z iniciatívy Michaila Larionova, významnou spolupracovníčkou bola jeho manželka Natália Gončarovová. Podľa manifestu z roku 1913, rayonizmus alebo lučizmus vyšiel z potreby zobraziť svetlo mimo predmetu svetelnými geometrizujúcimi lúčmi. Vyjadroval tak snahu zobraziť ilúziu štvrtého rozmeru, ilúziu pohybu mimo priestor a čas. Systém lúčov premieňa obraz na abstraktný diagram. Preto je rayonizmus považovaný za výraznú tendenciu abstraktného prejavu.
1915 Suprematizmusbol smerom geometrickej abstrakcie formulovaný Malevičom v Manifeste suprematizmu. Vyjadrovacími prostriedkami sa stali štvorec, kruh, trojuholník a kríž. Išlo o abstrakciu, ktorá mala byť výrazom čistého umenia realizovaného na základe citu, narozdiel od mondrianovského neoplasticizmu, ktorý cit negoval. Hlavným a jediným predstaviteľom smeru bol Kazimír Malevič. Jeho tvorba v ranej fáze prešla kubistickým obdobím, pod vplyvom návšetvy Paríža a tvorby Ferdinanda Legéra (synt. kubizmus). Keď Malevič vytvoril dielo Čierny štvorec na bielom pozadí, bol presvedčený, že priviedol maliarstvo k nulovému bodu. Prvok štvorca neskôr rozvinul vo vzťahu k trojuholníku, kruhu a krížu. Vytvoril mnoho kompozícií tohto druhu s použtím jasných farebných tónov a nakoniec dospel k zobrazeniu Bieleho štvorca na bielom pozadí a zobrazovaniu čiernych foriem na čiernom pozadí.
1917 – 1921 Konštruktivizmusrovnako výchadzal z geometrickej abstrakcie. Umelci vytvárali umelecké diela z geometrických, stereometrických (priestorových) a technoidných prvkov. Konštruktivizmus (z lat. constructere – budovať, skladať) sa inšpiroval výdobytkami lučizmu a suprematizmu a stal sa tak oficiálnym umením mladého socialistického štátu. V Moskve boli založené dve vysoké školy: Inchuk (Inštitút umeleckej kultúry) a Vchumetas (Vyššie umelecké a technické ateliéry), ktoré sa stali umeleckými centrami a zriekli sa figuratívneho zobrazovania v prospech abstraktného. Líšili sa však postojom k praktickému využitiu umenia v rámci konštruktivizmu. Malevič tvrdil, že umenie nemá praktické využitie. Tomuto názoru oponovali hlavný predstavitelia konštruktivizmu: Tatlin, Rodčenko, El Lissitzky, Antoine Pevsner a Naum Gabo. Tvrdili, že umelec má byť inžinierom a má svoj talent využívať v prospech celej spoločnosti.
Tatlin sa venoval tvorbe dizajnu a priemyselne vyrábaných produktov. Tvoril aj vizionárske architektonické projekty, napr. projekt Veže tretej internacionály. Veža mala byť vysoká až 300 metrov a skladala sa z dvoch prepletených oceľových špirál obopínajúcich kongresové miestnosti, ktoré sa mali otáčať.
Rodčenko spolupracoval na dokumentárnych filmoch, navrhoval typografické úpravy a plagáty a ako jeden z prvých používal fotomontáž. Vytvoril prvé kinetické objekty.
Gabo a Pevsner boli súrodenci a ich diela spadajú do oblasti modernej plastiky, v ktorej využívajú rôzne nové materiály: kovy, sklo, drôty, plexisklo. Pevsner vytvoril Portrét Marcela Duchampa zo skla, plexiskla, medi a zváraných drôtov.
El Lissitzky tvoril v západnej Európe. Svoje výtvarné experimenty pomenoval Prouny. Boli to priestorové útvary, v ktorých spájal geometriu a senzibilitu, architektúru a maľbu.
Konštruktivizmus v architektúre uprednostňoval pragmatické hľadiská a funkčnosť. Architekti kombinovali rôzne materiály s použitím železných konštrukcií a kineticko – svetelných doplnkov. Obľúbeným prvkom bola diagonála. Väčšina projektov však nikdy nebola zrealizovaná. Jedným z mála diel je pavilón ZSSR pre Parížsku výstavu v roku 1925 architekta Melnikovova. Rozkvet ruských revolučných zastavila zmena sovietskej kultúrnej politiky. Abstraktné umenia boli zavrhnuté a začal sa propagovať socialistický realizmus.
1919 – 1933 Bauhausbola nemecká štátna (medzinárodná) inštitúcia, ktorej cieľom bolo vychovávať a združovať umelcov schopných vytvoriť jednotnú výtvarnú kultúru životného prostredia a to vo všetkých oblastiach vnímania. Na vznik Bauhausu mal veľký vplyv neoplasticizmus a ruské revolučné avantgardy.
Bauhaus založil funkcionalistický architekt Walter Gropius vo nemeckom Weimare. V programe výuky sa hovorilo o nutnosti vytvoriť jednotu medzi všetkými druhmi umenia, pričom vedúcu úlohu mala mať architektúra. Bauhaus mal zotrieť hranicu medzi dekoratívnym a monumentálnym umením, medzi krásnymi umeniami a remeslom.
Táto snaha sa prejavila aj v pedagogickej praxi, ktorá bola rozdelená do dvoch oblastí:
1. prakctické technicko-remeselné vytváranie predmetov dennej potreby v rôznych materiálov (drevo, kameň, kov, hlina, sklo, koža, umelá hmota, textil...)
2. výuka o forme: a/ náuka o vzhľade (štúdium prírody, analýza materiálov)
b/ náuka o zobrazovaní (technické kreslenie, tvorba priestorových modelov, ddeskriptívna geometria)
c/ náuka o tvorbe (farba, tvar, priestor)
Výuka na Bauhause trvala tri roky. Prvá časť štúdia sa nazývala Vorkurs – prípravka. V tejto fáze sa učeň zoznamoval s elementárnymi problémami materiálu a formy a musel zabudnúť na umelecké predsudky. V druhej časti – Formlehre – sa učil zvládnuť určité remeslo: prácu s kovom, tkanie, keramiku, atď. V tretej časti – Werklehre – prešiel kurzom priemyselného dizajnu. Konečnou fázou výuky bol projekt stavby (bau), ktorá v sebe spája všetky stránky umenia, doteraz osvojené a je maximálne funkčná a jednoduchá.
Gropius povolal na školu významných umelcov, z ktorých väčšina bola orientovaná na neoplasticizmus a ruské revolučné avantgardy, ale aj na kubizmus a lyrickú abstrakciu. Postupne tu pôsobili Johannes Ytten, Lyonel Feininger, Gerhard Muche, Paul Klee, Oscar Schlemmer, Wassily Kandinskij, Lászlo Moholy-Nagy, Hannes Mayer a ďalší.
Typické pre tvorbu na tejto škole boli jednoduché funkčné predmety, zbavené zdobnosti a oblých línií. Prvoradá bola funkčnosť predmetu, vyjadrená aj jeho tvarom. Žiaci a učitelia tejto školy vytvorili napríklad dizajn stoličiek, kresiel, lámp, nábytku, látok a pod. s použitím čo najjednoduchších línií a moderných materiálov. Tvorba Bauhausu zasiahla aj do kníhtlače a reklamy, mala obrovský vplyv na dizajn priemyselne vyrábaných predmetov, pretože Bauhaus spolupracoval s mnohými priemyselnými podnikmi, kde podľa týchto návrhov vznikali výrobky.
Riaditeľom školy bol Walter Gropius. Továreň Faguswerk bolo prelomové dielo v dejinách architektúry - budova nemá ani jednú krivku. Je to blok dielov z oceli, skla a tehiel navrhnutý tak, aby sa jeho konštrukcia obmedzila len na to najvyhnutnejšie. Typické bolo používanie pravého uhla., plochých striech a veľkých okenných otvorov (tzv. pásových okien), murivo režnej alebo bielej farby. V roku 1925 sa Bauhaus presťahoval do Desau a Gropius navrhol novú budovu tejto školy, ktorú tvorí komplex navzájom spojených budov vo funkcionalistickom prevedení.
Po Gropiusovi prebral vedenie Hannes Meyer, no pod jeho vedením sa škola začala ľavicovo orientovať a prevládlo sociálne hľadisko nad tvorbou funkčných a estetických projektov. Po odchode Meyera do Ruska prevzal vedenie školy ďalší významný funkcionalistický architekt Mies van der Rohe. Bauhaus sa presťahoval do Berlína, kde bol v roku 1933 nacistami zrušený. Profesori z Bauhausu odišli do celého sveta, najmä do USA (van der Rohe, Gropius), kde mali veľký vplyv na šírenie funkcionalizmu, ktorý tam dostal meno medzinárodný štýl – International style. Paul Klee bol švajčiarsko-nemecký maliar, ktorý prednášal na Bauhause náuku o výtvarnej forme. V ranej fáze sú jeho obrazy prežiarené slnečným svetlom, používa jasné farebné plochy. V jeho početných kresbách a akvareloch s čistými a jednoduchými líniami sa začal prejavovať vplyv detskej kresby a jej symboliky. Na jeho tvorbu mala veľký vplyv cesta do Tunisu a návšteva akvária. Motív bieleho mesta s rovnými strechami, jasnej modrej oblohy a vodných živočíchov sa v jeho diele opakuje.
Lászlo Mohóly-Nagy, pôvodom maďarský maliar, grafik a sochár, dosiahol najpozoruhodnejšie výsledky vo svojich skulptúrach a reliéfoch z farebného skla, kovových plôch a zrkadiel. Pokúšal sa využiť pohyb, prevádzaný prostredníctvom filmu. Jeho vplyv sa presadil v šesťdesiatych rokoch v op-arte a kinetickom umení.
Oscar Schlemmer viedol oddelenie plastiky a javiskového výtvarníctva. Jeho hlavnou témou bolo postavenie človeka v priestore.
Feininger bol americko-nemecký maliar pôsobil na Bauhause od začiatku až po koniec. Nadviazal priateľstvo s Kandinským, Kleeom a Jawlenským vytorili skupinu Modrá štvorka. V jeho diele sa často objavujú prvky romantickej architektúry, prekomponované v duchu kubizmu a futurizmu. Prevládajú motívy mora a plachetníc.
1919 Surrealizmusvznikol pozvoľným prechodom z dadaizmu a metafyzického maliarstva. Centrom surrealizmu sa stal Paríž. Nový avantgardný smer sa prejavil v literatúre, filme, fotografii, ale hlavne vo výtvarnom umení. Od začiatku mal prepracovanú teóriu, pričom veľký vplyv na surrealistov mala psychoanalýza Sigmunda Freuda. Na rozdiel od romantikov a symbolistov, ktorí fantáziu spájali s mytológiou a náboženstvom, surrealisti tvorili na základe vedeckého základu a psychoanalýzy. Surrealizmus nemá byť kópiou reality, ale má vytvárať novú skutočnosť – nadskutočnosť. Vzniká tak svet, v ktorom sa stretáva objektívna skutočnosť a sen, realita a fantázia.
V surrealistickom maliarstve rozoznávame dve základné vetvy:
1. veristickú
2. abstraktnú
Veristický surrealizmus vychádza z vierohodnej interpretácie predstavy, vnútorného modelu. Táto línia má korene v dielach manieristov, v rafaelizme, v tvorbe symbolistov Redona, Moreaua, Blakea a v metafyzickej maľbe Chirica. Vždy zostáva pri zobrazovaní konkrétnych predmetov, figúr, či krajiny, ide však o fantastickú alebo snovú víziu, kde sa tieto zložky stretávajú v posunutých významoch. Táto línia surrealizmu nepoužíva líniu psychického automatizmu, pretože si vyžaduje klasické maliarske techniky, ktoré sú pomalé a nestihnú zachytiť okamžitú predstavu.
Najvýznamnejším predstaviteľom veristického surrealizmu bol Salvator Dalí. Surrealistickú maľbu pokladal za farebnú fotografiu snového alebo halucinačného sveta. Používal klasickú maliarsku techniku, po počiatočnej kubistickej fáze odchádza do Paríža, kde sa zoznamuje so surrealistami a maľuje svoj prvý surrealistický obraz – Krv je sladšia ako med. V jeho dielach sa opakujú rôzne motívy: jeho žena Gala, mravce, horiace žirafy, slony na pavúčích nôžkach, hmyz, motív obrazu Anjel Pána od Miletta, tečúce hodiny, barle podopierajúce figúru, postavy so zásuvkami a ďalšie. Pozadie väčšiny jeho obrazov tvorí krajina pri Figueras. Každý z prvkov na obraze má svoj význam. Preto je interpretácia jeho diel zložitá, skomplikovaná záhadnými názvami obrazov. Dalí sa zapájal aj do rôznych umeleckých akcií a happeningov, dokonca tvoril reklamné šoty.
Yves Tanguy bol belgickým maliarom a typickým predstaviteľom surrealistického verizmu. Zaoberal sa vzťahom reálneho predmetu k nereálnemu okoliu. Išlo o premyslené, často veľmi vtipné kombináce navzájom nesúvisiacich predmetov. Akademická maliarska technika sa vyznačuje naturalizmom, banálnou, niekedy až krikľavou farebnosťou, avšak vyznieva silne emotívne.
Paul Delvaux svoje snové maliarske vízie komponoval z reálnych tvarov a figúr. Nahými a polonahými postavami, ktoré sa nehlučne, akoby beztiažovo pohybujú v priestore, zaľudňoval námestia, ulice a opustené železničné stanice. Figúry sú klasicky modelované, najmä typické ženské akty, v protiklade s oblečenými mužmi.
Najväščí surrealistický maliar, pôvodom Nemec - Max Ernst, začínal ako dadaista, no po príchode do Paríža sa stal surrealistom. Jeho tvorba je plná inovácií; objavil nové techniky a postupy výtvarného umenia. Koláže skladané z presných detailov starých rytín sú výrazom veristického surrealizmu, kdežto frotáže a asambláže zase spadajú do surrealizmu absolútneho. Vo frotážach pretláčal prírodné štruktúry dreva, listov, piesku, atď. do výtvarných celkov a nepatrným prispôsobením tak dostávali tieto štruktúry nový význam (frotáže tvoria cyklus Prírodopis). Ernst objavil aj techniku drippingu – liatia farieb priamu na plátno.
Ďalšími predstaviteľmi surealistického maliarstva sú kubánčan Wilfred Lama a chilan Robert Matta.
Absolútny surrealizmus bol líniou, ktorá aplykovala princípy psychologického automatizmu. Jej najvýznamnejším predstaviteľom bol André Masson. Nepokojná povaha a temperament sa prejavovali v nespútanej technike, ktorá sa neskôr v USA stala základom informálneho prejavu - gestickej maľby.
Španielsky maliar Juán Miró sa inšpiroval tvorbou Paula Kleeho. Vytvoril si vlastnú abecedu znakov a symbolov, používal jasné živé tóny červenej, modrej, žltej, zelenej a jemnú čiernu obrysovú líniu. Tieto prvky vyvolávajú pocit pohody, ktorými sa jeho tovrba líši od ťaživých obrazov niektorých surrealistov.
Surrealistickú fotografiu predstavuje tvorba Mana Raya, filmovú tvorbu dielo Luisa Bunuela a Salvatora Dalího Andalúzsky pes. Začína sa slávnou sekvenciou, v ktorej britva prerezáva bulvu oka a tak sa symbolicky vyjadruje hľadanie surrealizmu za viditeľným svetom, jeho obrat do vnútra osobnosti.
Sochárske objekty Hansa Arpa vychádzajú z prírodných tvarov alebo sú výsledkami prírodných procesov (napr. kamene omývané vodou), plastiky Alberta Giacomettiho majú silne totemický charakter – vysoké a štíhle postavy, väčšinou osamelo stojace.
V surrealizme sa často rušili hranice medzi umeleckými druhmi – ťažko bolo rozoznať, či ide o plastiku, asambláž, maľbu...
Obdobie po druhej svetovej vojne Po konci vojny sa rozvíjal nezobrazujúci, abstraktný prejav a množstvo nových umeleckých štýlov a techník. Významné miesto si vydobil INFORMEL, ktorý znamená návrat od riadených tvarových štruktúr ku spontánnemu gestu – rúca všetky hranice a normy umenia. Umelec nekomponuje maľbu dopredu, ale utvára ju priamo pri diele. Často nepracuje štetcom, ale špachtľou, zasahuje do maľby rukami a komponuje do nej iné materiály. Farbu chápe ako hmotu. Umenie už nemá žiadne pravidlá.
Natália N. okt.2002 kontakt:
[email protected]
