2.5. Prechod od vykania k tykaniu
Prechod od vykania k tykaniu má rozličné formy. Všeobecne platí, že tykanie by mal navrhnúť starší alebo vyššie postavený mladšiemu alebo nižšie postavenému. Na druhej strane môže mladší požiadať starších, aby mu tykali bez toho, aby aj on tykal starším. Medzi mužom a ženou, ktorí sa často stretávajú a vykanie im pripadá po čase nevhodné, môže muž požiadať ženu o tykanie. I keď zrovnoprávnenie ženy s mužom odstránilo mnohé staré predsudky, možno ženám poradiť, aby si dobre uvážili, s kým si tykať.

Aj pri podávaní návrhu na tykanie sa odporúča rozvážnosť. Je iste každému nepríjemné, ak sa jeho návrh neprijme, aj keby sa to slušne a vhodne odôvodnilo. Žena môže takýto návrh odmietnuť aj bez odôvodnenia. Potykanie sprevádza – ale nemusí – podanie rúk. Je len predsudok, že potykať si treba pri poháriku, a rovnako nie je nevyhnutné spečatiť potykanie bozkom. Ak si muži - priatelia, kolegovia, známi – navzájom tykajú, netykajú si automaticky aj ich manželky, tým menej muži a manželky ich priateľov či známych. Je to otázka dohody, príležitostí, prípadne vzťahu, ktorý sa medzi nimi vyvynie, ak sa manželské dvojice spriatelia.

3. Titulovanie
Osobitnú pozornosť pri oslovovaní treba venovaťaj titulom. Osoby, o ktorých vieme, že majú akademický titul, máme ním oslovovať. Niektoré tituly vyjadrujú akademickú hodnosť (doktor, inžinier, magister a tak ďalej), iné vysokoškolskú funkciu (rektor, dekan, kvestor a tak ďalej), iné označujú funkciu (riaditeľ, vedúci, redaktor, majster).
Ak naraz oslovujeme väčší počet ľudí, napríklad rečník na schôdzi, najprv oslovíme ženy, teda ,,dámy a páni”. Len pri oslovení ,,priatelia” zostaneme pri tomto všeobecnom, nerozlišujúcom slove, lebo ,,priateľky a priatelia” by znelo, pochopiteľne, dosť komicky.

Najhrubším priestupkom v oslovovaní je neosloviť vôbec, resp. osloviť takto: ,,Hej, vy tam, haló, vy počujte, človeče! Takto a podobne oslovovať by sme nemali ani ľudí veľmi blízkych - manželka muža, ani matka dieťaťu (a naopak) by nemala povedať: ,,Počuj, prines mi to…”
Niet dôvodu niekomu upierať titul, ktorý získal študijným či pracovným výkonom. Na druhej strane naozaj kultúrny človek s akokoľvek vysokým titulom sa ním nebude honosiť v situácii, kde by tým niekoho znevažoval alebo mu dal pociťovať, že nemá podobný titul.

3.1. Akademické tituly
Pri bežných akademických tituloch sa titul spája s oslovením pán, pani a vtedy sa priezvisko nepridáva (pán doktor, pán inžinier). Ženu s akademickým titulom doktor oslovujeme pani doktorka, nikdy nie doktor. V škole sa učitelia oslovujú slovom pán, pani, teda pán učiteľ, pani učiteľka, pán profesor, pani profesorka, pán prodekan. Stará tradícia požadovala, aby sa na univerzite akademický funkcionári oslovovali latinskými čestnými názvami. Rektorovi prislúchal titul Magnificencia, prípadne Vaša Magnificencia, dekanov fakúlt ctil titul Spectabilis alebo Vaša Spektabilita. Dnes sa tieto tituly používajú iba pri slávnostných príležitostiach. Bežne sa oslovuje pán rektor, pán dekan, pán prorektor a tak ďalej.
Toho, kto má viac titulov, oslovujeme najvyšším titulom. Napríklad ak je profesor aj členom akadémie vied, je správne osloviť ho pán akademik. Hodnosti kandidát vied a doktor vied sa pri oslovení nepoužívajú.

3.2. Tituly vyplývajúce z funkcie
Tituly vyplývajúce z funkcie používame iba na pracovisku a pri úradnom oficiálnom styku. Vtedy vždy hovoríme o pánu riaditeľovi (nie o pánu XY), pani vedúcej, pánu predsedovi a podobne. Ak má riaditeľ podniku akademický titul, mali by sme ho v priamom styku titulovať skôr týmto akademickým titulom ako titulom riaditeľ. Ak však o ňom hovoríme s pracovníkmi iného podniku, resp. ak rokujeme s nimi v jeho mene, budeme ho nazývať riaditeľom. Keby sme totiž povedali ,,doktor Fiala sa domnieva…”, nemuselo by byť našim partnerom jasné, či ide o stanovisko riaditeľa. Oslovovať titulom vyplývajúcim z funkcie budeme len vtedy, ak ide o titul významnejší (riaditeľ, námestník, predseda, atď.). Tituly označujúce bežné pracovné zaradenie (pani sekretárka, pán skladník) nepoužívame. V súkromnom styku titulmi vyplývajúcimi z funkcie neoslovujeme.

Takisto pri oficiálnych príležitostiach sa uvádzajú čestné, prípadne udelené tituly. Význačných umelcov oslovujeme majstre (bez priezviska), umelkyne pani a pripojíme priezvisko, lebo oslovenie majsterka je obvyklé len v športových disciplínách.
Čestné a udelené tituly v rozhovore nepoužívame. Nehovoríme teda majstre laureát, pani zaslúžilá umelkyňa, atď. Tieto tituly však uvádzame v oficiálnom písomnom styku v adrese.