O tykaní a vykaní

Úvod
Základy etikety, spoločenského správania či diplomacie položili už pred tisícročiami národy usadené v oblasti Stredozemného mora, Egypťania, Peržania, Gréci a Rimania. Búrlivejší rozvoj však zaznamenala až za feudalizmu, najmä v súvislosti so vznikom rozličných štátnych útvarov. Vedieť sa orientovať v spoločenských vedách, v ekonómii, obchode, financiách, práve, filozofii, kultúre, umení, atď., sa dnes vyžaduje nielen v diplomacii, ale je súčasťou každodenného života každého kultúrneho jedinca. Správne chápať podmienky života, nadväzovať a kultivovať potrebné spoločenské kontakty, začínajú samotným predstavením a oslovovaním.

1. Oslovovanie
Osobný vzťah človeka k iným ľuďom a kultúrnosť tohto vzťahu má svoj bezprostredný výraz aj vo vzájomnom rečovom styku, v tom, ako sa ľudia zhovárajú. Začiatkom každého rozhovoru je oslovenie. Nie každého však môžeme osloviť menom. Otázka oslovovania je oveľa zložitejšia.

1.1. Oslovovanie medzi deťmi
Medzi deťmi oslovenie obyčajne nepredstavuje žiaden problém. Deti si navzájom tykajú a oslovujú sa menom, jeho zdrobnelinou, alebo prezývkou, ktorá vyjadruje určitý špecifický znak medzi oslovujúcim a osloveným.
Oveľa zložitejšia býva otázka, ako sa oslovovať medzi dospelými. Aké oslovenie je slušné a aké nevhodné, o tom rozhoduje vzájomný vzťah medzi zúčastnenými.

1.2. Oslovovanie medzi dospelými
Spôsobom oslovenia vyjadrujeme svoj vzťah k oslovovanej osobe. Pravda, nevyjadrujeme ho len vykaním a tykaním, ale aj titulovaním. Ak niekto osloví pána X Jozef, iný pán Haluška, ďalší pán riaditeľ, vyjadrili tým v podstate rôzne vzťahy k oslovovanému. Menom oslovujeme svojich blízkych a často aj vzdialenejších príbuzných, priateľov a prípadne aj kolegov. Oslovovanie menom sa zvyčajne spája s tykaním, lebo obidvoje rovnako vyjadruje veľmi blízky vzťah k oslovenému. Preto sa nám zdá, že spájať vykanie a oslovovanie menom nie je správne. Ak nie sme si s kolegyňou blízky do takej miery, že jej tykáme, ale vykáme, nemali by sme ju oslovovať krstným menom, ale priezviskom.

Oslovenie priezviskom musí byť spojené s titulovaním pani alebo slečna. Je výrazom nezdvorilosti alebo aj neúcty k ľuďom, ak povieme: Haluška poďte sem! Rovnako nezdvorilé je aj oslovovanie len titulom, pán, pani, slečna, lebo týmto naznačujeme, že tento človek nestojí za to, aby sme si zapamätali jeho meno.
Pri oslovovaní je potrebné si zapamätať, že v našich podmienkach oslovujeme pán, pani, slečna iba osoby neznáme, teda tie, ktorým sme neboli predstavení. V ostatných prípadoch pripojíme buď akademický titul, funkciu alebo priezvisko. V niektorých prípadoch je obvyklé oslovenie pani, slečna plus krstné meno (napr. v kaderníctve, krajčírstve), tento spôsob je vžitý aj v určitých profesionálnych skupinách napr. v divadlách - je však dovolený iba tým, ktorí sú súčasťou týchto skupín, má totiž v sebe istú mieru familiárnosti. Krstným menom oslovujeme iba veľmi dobrých priateľov a známych, spravidla tých ľudí, s ktorými si tykáme. Oslovovanie krstným menom je zvyčajné aj v rozličných záujmových kluboch (športových, ochotníckych krúžkoch a pod.). Hovoriť komukoľvek iba priezviskom je úplne chybné, nezdvorilé a svedčí o nedostatku spoločenského taktu.

1.3. Oslovovanie v bežných situáciách
Oslovovanie je prostriedkom na utváranie želaného vzťahu k oslovenému, ale aj spätného vzťahu osloveného k oslovujúcemu. Slovom pán, pani, slečna bez priezviska oslovíme len osobu, ktorú nepoznáme a musíme s ňou niečo vybaviť. Čiže v obchode predavačku, predavačka kupujúceho, a pod. Ženu po istom veku, či vydatú, alebo slobodnú, oslovujeme pani. Oslovenie slečinka, panička, chlapče nepoužívame, svoje miesto má azda len na trhovisku, kde zapadá do koloritu daného prostredia. Rovnako je nesprávne, aby sme kaderníčku, servírku a podobne, oslovovali krstným menom, hoci aj s titulom pani. Nemôžeme predsa hovoriť kaderníčke pani Helena, keď ona nás oslovuje pani Kováčová. Takéto oslovenie, či si to uvedomujeme alebo nie, je určitou degradáciou jej osoby i povolania.

Ak chceme niekoho slušne osloviť, použijeme v oslovení jeho meno. Zdvorilosť nám káže venovať pozornosť menu osloveného, aby sme ho neskomolili, alebo si ho nesplietli s iným menom. Mimochodom, ani o tretej osobe, ktorá nemusí byť prítomná, nie je vhodné hovoriť len s použitím zámena on alebo ona. Uvedomme si to, aby sme hoci aj nechtiac nevyvolali dojem, že si konkrétnu osobu nevážime.
Učitelia v škole by mali oslovovať žiakov menom. Iba vo vyšších ročníkoch, keď im vykajú, oslovujú ich aj priezviskom.
2. Vykanie a tykanie
Mieru dôvernosti spoločenského kontaktu osôb vyjadruje aj vykanie a tykanie. Rozhodne by sme tykanie nemali zneužívať. Vykanie oveľa lepšie vyjadruje vzťah vzájomnej úcty. Zvyčajné je tykanie medzi priateľmi či príbuznými, veľakrát aj vzdialenejšími. Časté je aj tykanie v pracovných kolektívoch, pretože uľahčuje kolegom spoluprácu.
V širšom meradle ide už o otázku spornú, lebo tykanie zvádza k zbytočnej familiárnosti či dôvernosti. Tykanie vždy navrhuje osoba spoločensky významnejšia, žena mužovi, starší mladšiemu, nadriadený podriadenému.

2.1 Tykanie v bežnom živote
Ak sú ľudia v užšom vzťahu, napríklad ako spolupracovníci, susedia, prípadne členovia nejakej organizácie, prechádzajú na vzájomné oslovenie menom. To však ešte neznamená, že si musia tykať. Nie je zvykom používať pred oslovením menom slovko pán, ale pri takomto oslovení ženy sa často používa slovko pani, slečna.
Osloviť ženu iba menom, bez pripojenia pani, alebo slečna, môže žena aj muž, ak to zodpovedá ich vzájomnému vzťahu. Ani to sa ešte nemusí spájať s tykaním. Na tejto úrovni sa zväčša vyvýjajú najkorektnejšie vzájomné vzťahy sympatie a úcty. Muž pri oslovovaní spolupracovníčky musí starostlivo voliť primerané taktné oslovenie, čo však nevylučuje oslovenie menom a tykanie.

2.2 Tykanie medzi najbližšími
Osobitnou kapitolou je oslovovanie najbližších, spätých úzkymi citovými väzbami. Vtedy sa používa bohatý register dôverných oslovení, ktoré cudzí nemajú ani počúvať, ani im rozumieť, a už vôbec nie použiť. Napokon, intímnosti nepatria na verejnosť. Tykanie je spravidla znakom blízkych priateľských alebo príbuzenských vzťahov. Manželia si u nás vždy tykajú. Deti tykajú rodičom, hoci v niektorých krajoch to aj dnes ešte nie je bežné. Ale vykanie rodičom sa dnes už zachováva málokde. Deti tykajú aj tetám, strýkom či starým rodičom. Aj švagriné a švagrovia si tykajú. Podobne ako aj bratranci a sesternice. Či si tykajú aj vzdialenejší príbuzní, závisí od príbuzenského pomeru, ale aj od osobného vzťahu, prípadne od miestnych zvyklostí.

2.3. Tykanie deťom
Tykanie je bežným javom iba medzi deťmi. Deti deťom nikdy nevykajú, pokiaľ sa chápu ako deti. Je otázka, kedy nastáva rozhodujúce obdobie, aby sme z tykania prešli na vykanie a dievča oslovovali slečna. Aj mládencom treba pri istej vekovej a osobnostnej dospelosti vykať, ak ďalšie tykanie nevyplýva z iného ako len čisto z vekového dôvodu. Dospelí tykajú deťom do veku štrnásť-šestnásť rokov.Ak si mladý človek želá, aby sa mu vykalo, môže o to slušne požiadaťalebo na to upozorniť (zrejme vyzerám veľmi mlado, ale už mám nejaké tie roky, a podobne). Správne odhadnúť situáciu a vzťah je úlohou dospelého.

2.4. Tykanie na pracovisku
Tykanie mimo rodiny, najmä tykanie na pracovisku nie je a nemalo by byť ľahkovážnou samozrejmosťou.
Neraz vedúcim pracovníkom tykanie sťažuje udržiavať si patričný odstup, autoritu, možnosť primerane vyjadrovať nespokojnosť, kritku spolupracovníkom. Menej kultúrni ľudia žijú niekedy v predsudku, že komu oni tykajú, ten by im mal nielen prepáčiť chyby, ale držať im stranu aj v prípadoch hodných kritiky.
Ani vzťahom medzi rovnako postavenými spolupracovníkmi tykanie vždy nesvedčí. Napokon je to aj otázka veku – pri veľkých vekových rozdieloch často nie je vhodné, aby podstatne mladší tykali podstatne starším, tobôž mladí muži starším ženám. Skutočná situácia však závisí od atmosféry v kažom kolektíve.

Niekedy vznikajú situácie, keď vzťah z hľadiska oslovenia nie je jednoznačný. Tak sa napríklad po rokoch môžu stretnúť ľudia, ktorí sa nevideli od detstva. Ako deti si, prirodzene, tykali. Časom však nastali podstatné rozdiely v ich myslení, postavení, životných názoroch, v úrovni kultúrnosti a pri novom stretnutí sa im tykanie nemusí javiť ako samozrejmé. Ak zistia, že medzi nimi nenastalo podstatné odcudzenie, je namieste, aby si opäť tykali. Keď však jednému z nich tykanie nie je príjemné, stačí, aby druhému vykal, a ten by to mal správne pochopiť a prijať.
Stáva sa, že po dlhšom čase nevieme, či sme si s niekým tykali, alebo vykali. Vtedy sa možno buď vyhýbať priamemu osloveniu, ale lepšie je, ak sa na to priamo opýtame.
2.5. Prechod od vykania k tykaniu
Prechod od vykania k tykaniu má rozličné formy. Všeobecne platí, že tykanie by mal navrhnúť starší alebo vyššie postavený mladšiemu alebo nižšie postavenému. Na druhej strane môže mladší požiadať starších, aby mu tykali bez toho, aby aj on tykal starším. Medzi mužom a ženou, ktorí sa často stretávajú a vykanie im pripadá po čase nevhodné, môže muž požiadať ženu o tykanie. I keď zrovnoprávnenie ženy s mužom odstránilo mnohé staré predsudky, možno ženám poradiť, aby si dobre uvážili, s kým si tykať.

Aj pri podávaní návrhu na tykanie sa odporúča rozvážnosť. Je iste každému nepríjemné, ak sa jeho návrh neprijme, aj keby sa to slušne a vhodne odôvodnilo. Žena môže takýto návrh odmietnuť aj bez odôvodnenia. Potykanie sprevádza – ale nemusí – podanie rúk. Je len predsudok, že potykať si treba pri poháriku, a rovnako nie je nevyhnutné spečatiť potykanie bozkom. Ak si muži - priatelia, kolegovia, známi – navzájom tykajú, netykajú si automaticky aj ich manželky, tým menej muži a manželky ich priateľov či známych. Je to otázka dohody, príležitostí, prípadne vzťahu, ktorý sa medzi nimi vyvynie, ak sa manželské dvojice spriatelia.

3. Titulovanie
Osobitnú pozornosť pri oslovovaní treba venovaťaj titulom. Osoby, o ktorých vieme, že majú akademický titul, máme ním oslovovať. Niektoré tituly vyjadrujú akademickú hodnosť (doktor, inžinier, magister a tak ďalej), iné vysokoškolskú funkciu (rektor, dekan, kvestor a tak ďalej), iné označujú funkciu (riaditeľ, vedúci, redaktor, majster).
Ak naraz oslovujeme väčší počet ľudí, napríklad rečník na schôdzi, najprv oslovíme ženy, teda ,,dámy a páni”. Len pri oslovení ,,priatelia” zostaneme pri tomto všeobecnom, nerozlišujúcom slove, lebo ,,priateľky a priatelia” by znelo, pochopiteľne, dosť komicky.

Najhrubším priestupkom v oslovovaní je neosloviť vôbec, resp. osloviť takto: ,,Hej, vy tam, haló, vy počujte, človeče! Takto a podobne oslovovať by sme nemali ani ľudí veľmi blízkych - manželka muža, ani matka dieťaťu (a naopak) by nemala povedať: ,,Počuj, prines mi to…”
Niet dôvodu niekomu upierať titul, ktorý získal študijným či pracovným výkonom. Na druhej strane naozaj kultúrny človek s akokoľvek vysokým titulom sa ním nebude honosiť v situácii, kde by tým niekoho znevažoval alebo mu dal pociťovať, že nemá podobný titul.

3.1. Akademické tituly
Pri bežných akademických tituloch sa titul spája s oslovením pán, pani a vtedy sa priezvisko nepridáva (pán doktor, pán inžinier). Ženu s akademickým titulom doktor oslovujeme pani doktorka, nikdy nie doktor. V škole sa učitelia oslovujú slovom pán, pani, teda pán učiteľ, pani učiteľka, pán profesor, pani profesorka, pán prodekan. Stará tradícia požadovala, aby sa na univerzite akademický funkcionári oslovovali latinskými čestnými názvami. Rektorovi prislúchal titul Magnificencia, prípadne Vaša Magnificencia, dekanov fakúlt ctil titul Spectabilis alebo Vaša Spektabilita. Dnes sa tieto tituly používajú iba pri slávnostných príležitostiach. Bežne sa oslovuje pán rektor, pán dekan, pán prorektor a tak ďalej.
Toho, kto má viac titulov, oslovujeme najvyšším titulom. Napríklad ak je profesor aj členom akadémie vied, je správne osloviť ho pán akademik. Hodnosti kandidát vied a doktor vied sa pri oslovení nepoužívajú.

3.2. Tituly vyplývajúce z funkcie
Tituly vyplývajúce z funkcie používame iba na pracovisku a pri úradnom oficiálnom styku. Vtedy vždy hovoríme o pánu riaditeľovi (nie o pánu XY), pani vedúcej, pánu predsedovi a podobne. Ak má riaditeľ podniku akademický titul, mali by sme ho v priamom styku titulovať skôr týmto akademickým titulom ako titulom riaditeľ. Ak však o ňom hovoríme s pracovníkmi iného podniku, resp. ak rokujeme s nimi v jeho mene, budeme ho nazývať riaditeľom. Keby sme totiž povedali ,,doktor Fiala sa domnieva…”, nemuselo by byť našim partnerom jasné, či ide o stanovisko riaditeľa. Oslovovať titulom vyplývajúcim z funkcie budeme len vtedy, ak ide o titul významnejší (riaditeľ, námestník, predseda, atď.). Tituly označujúce bežné pracovné zaradenie (pani sekretárka, pán skladník) nepoužívame. V súkromnom styku titulmi vyplývajúcimi z funkcie neoslovujeme.

Takisto pri oficiálnych príležitostiach sa uvádzajú čestné, prípadne udelené tituly. Význačných umelcov oslovujeme majstre (bez priezviska), umelkyne pani a pripojíme priezvisko, lebo oslovenie majsterka je obvyklé len v športových disciplínách.
Čestné a udelené tituly v rozhovore nepoužívame. Nehovoríme teda majstre laureát, pani zaslúžilá umelkyňa, atď. Tieto tituly však uvádzame v oficiálnom písomnom styku v adrese.
3.3. Titulovanie vyskokých štátnych činiteľov
Titulovanie vyskokých štátnych činiteľov a diplomatov upravuje platný protokol. Naše vládne osobnosti a diplomatov oslovujeme titulmi vyplávajúcimi z ich funkcie: (pán) minister, veľvyslanec, konzul. Rovnako oslovujeme týchto činiteľov v iných krajinách, ostatných významných diplomatov môžeme titulovať excelencia, prípadne Vaša excelencia (v písomnom styku s veľkým písmenom) alebo titulom vyplývajúcim z funkcie.
V súkromnom, priateľskom styku sa titulovanie riadi stupňom priateľstva, ktorý medzi nami a oslovovanou osobou existuje.

3.4. Titulovanie v súkromnom styku
Suseda, s ktorým sa rozprávame iba občas, budeme pravdepodobne oslovovať akademickým titulom, alebo ak nosí uniformu, jeho hodnosťou. Takéto oslovovanie by však pôsobilo afektovane, ak ide o veľmi dobrého známeho. Tituly z funkcie v súkromnom styku vôbec nepoužívame. Hovoriť napríklad pani učiteľka žene, ktorá neučí ani nás a dokonca ani naše deti, by nebolo logické práve tak, ako by nebolo logické titulovať niekoho riaditeľom, kto ,,neriadi” nás. Okrem toho tituly z funkcie a pracovného zaradenia sa často menia a nie je našou povinnosťou sledovať pracovný vzostup alebo zostup nášho suseda.

Dnes je už hádam samozrejmé, že tituly manželov sa neprenášajú na ich ženy. Tituly pani inžinierová, pani plukovníková, pani majstrová, atď. sú už len trápnym anarchronizmom.

3.5. Tituly a ich skratky
Ak je pred menom viac titulov neskôr získané tituly sa píšu pred skôr získanými titulmi. Titul akademický sochár, akademický maliar, akademický architekt sa píšu v neskrátnom tvare za menom. Vedecko-pedagogické tituly: profesor, docent píšeme pred ostatnými titulmi prof., doc. Skratky akademických a vedeckých hodností napr. kandidát vied (CSc.), doktor vied (DrSc.) píšeme za menom.
Vo vojenských útvaroch sa tituluje presne podľa hodnosti. Vojenské a policajné hodnosti sa píšu pred menom a pred inými titulmi malým začiatočným písmenom a skratkou (nstržm. - nadstražmajster, pplk. - podplukovník).
Tituly označujúce šľachtický pôvod alebo staré spoločenské delenia rodín sa u nás neuznávajú a nepoužívajú.
Čiže aj oslovovanie možno ovládať dobre či menej dobre. Ale patričné používanie správneho oslovenia v každom praktickom prípade je vždy prejavom našej pozornosti voči druhým, vyjadrením nášho vzťahu k nim a pomáha vytvárať všeobecnú klímu slušnosti. A na tom predsa záleží každému z nás.
Bc - bakalár
Mgr. - magister
Mgr.art. - magister umenia
Ing. - inžinier
Ing.arch. - inžinier architekt
MUDr. - doktor všeobecnej medicíny
MVDr. - doktor veterinárskej medicíny
RNDr. - doktor prírodných vied
PharmDr. - doktor farmácie
PhDr. - doktor filozofie
JUDr. - doktor práv
PaedDr. - doktor pedagogiky
ThDr. - doktor teológie
4. Šľachtické tituly v zahraničí
V niektorých krajinách boli šľachtické predikáty zákonom odstránené, inde sa používajú a rešpektujú. Šľachtické tituly sú prevažne v krajinách s konštitučnou monarchiou, ale aj v štátoch jednoznačne republikánskeho typu. V ekonomickej praxi najčastejšie prídeme do styku s členmi nemeckých šľachtických rodín. V osobnom styku prichádzajú do úvahy pri oslovení dve možnosti. Ak používa osoba na vizitke titul von, napr. von Hohenstein, oslovujeme ju „Herr von Hohestein“. Ak ide o knieža – graf, je v osobnom styku oslovovaný „Herr Graf von Hohenstein“, alebo iba „Herr Graf“. Druhou krajinou, kde sa veľmi vyskytujú aj v ekonomickej praxi príslušníci šľachty, je Veľká Británia. Škála šľachtických titulov je široká a najmä pri oslovovaní panuje veľká nevedomosť. Na ilustráciu uvádzam, ako zachádzať s titulmi Sir, Dame a Lord.

Sir je najnižší šľachtický titul a jeho nositelia, pokiaľ sa venujú politike, môžu byť zvolení do Dolnej snemovne britského parlamentu a nie sú v Snemovni lordov.
Osobu s menom Sir John Smith oslovujeme: Sir John, nie Sir Smith.
Manželka tohto šľachtica je Lady Smith.
Ak je šľachtický titul udelený žene, je ekvivalent mužského Sir označenie Dame. Pri oslovení Dame Mary Smith by sa používal podobný spôsob, a to Dame Mary, nie Dame Smith.

Označenie Lord je spojené s niekoľkými stupňami vyššej šľachty. Muži sa oslovujú Lord v spojení s priezviskom, teda napr. Lord Thatcher, ženy obdarované titulom osobne podľa druhu titulu, napr. Baroness Thatcher.

Oslovenia cirkevnej hierarchie:
Vaša svätosť, Svätý otec- pápež
Vaša eminencia- kardinál
Vaša arcibiskupská milosť- arcibiskup
Vaša biskupská milosť - biskup
Vaša milosť- prelát, opát
Vaša ctihodnosť- abatiša
Vaša magnificentia- rektor
Spektábilis- dekan
V osobnom a písomnom styku je nevyhnutné rešpektovať existujúce tradície a zvyky tam, kde sa to vyžaduje. V snahe byť demokratický sa dostanete do postavenia nezdvorilého ignoranta.
5. Šľachtické tituly u nás
Často narážame na problém, že sa niektorí boja oficiálne používať šľachtické tituly, alebo k nim prislúchajúce oslovenia. Tak ako veľvyslancom prislúcha oslovenie "Exelencia", tak napr. suverénnemu kniežaťu prislúcha oslovenie "Výsosť" ako aj napr. prezidenta republiky nie je vhodné oslovovať "pán inžinier", aj keby ním bol, alebo je. Zrušenie šľachtického stavu, ktoré sa uskutočnilo v r. 1918, bolo vyvolané emóciami, vzniknutými pádom monarchie a vytvorením demokratického štátu: Československa. Pojem aristokracie sa vtedy stotožnil s politickým dianím, čím sa položilo radikálne rovnítko medzi aristokraciu ako stav a aristokraciu ako politický monarchistický systém. Nikto - ani vtedy a žiaľ ani neskôr - si neuvedomil, že je to nesprávne, nelogické. Veď politický systém je možné zaviesť, zmeniť či zrušiť, keďže to je len konvenčne dohodnutý pojem pre spôsob správy vecí verejných a národa. Naproti tomu však šľachta a aristokracia nie sú konvenčné pojmy, ktoré je možné zaviesť, zmeniť či zrušiť, ale sú to pomenovania pre konkrétnu skupinu ľudí, stavovskú skupinu, ktorú ľudstvo oprávnene vytvorilo v dávnej histórii a ktorá existuje a žije stále.

V roku 1920 bol zákon z roku 1918 novelizovaný zákonom č. 243/1920. V r. 1936 boli tieto zákony nahradené novým zákonom č. 268/1936. Tento bol u nás nakoniec
definitívne zrušený zákonom č. 30 z r. 1940, ktorým sa zakazuje neoprávnené používanie titulov. Tento zákon už teda nehovorí o selekcii a zrušení aristokracie ako spoločenského stavu, naopak, hovorí len o zákaze neoprávneného používania titulov bez rozdielu.
Oprávnenosť používania šľachtických titulov môžu sledovať a potvrdzovať len špecializované heraldické centrá, ktoré sú v monarchiách súčasťou panovníckeho dvora, alebo v krajinách s demokratickým štátnym zriadením sú súčasťou konštituovaných suverénnych aristokratických (napr. kniežacích) dvorov, ktoré musia spĺňať dve základné podmienky: mať túto činnosť vo vládou schválenom štatúte a mať k tomu vybudovaný príslušný výkonný aparát.

Erb je teda vonkajším znakom príslušnosti k šľachte či k aristokracii. Rozvoj meštianstva, rast vzdelanosti priniesli so sebou potrebu udeľovania privilégií za zásluhy i nešľachtickým jedincom - tak vznikli občianske erby. I oni podliehali rovnakým zákonom, ako každý šľachtický erb:
1. udeľovať alebo rušiť ho mal právo len panovník (kráľ, cisár, alebo suverénne knieža), alebo z jeho poverenia kráľ heroldov,
2. udeľoval sa zásadne za zásluhy, za vynikajúce činy či skutky,
3. jeho súčasťou boli dedičné privilégiá, ktoré boli vymenované zvyčajne na erbovej listine alebo certifikáte,
4. erb i erbová listina museli byť registrované v heraldickom registri, kde boli registrované i šľachtické erby a tituly.

Šľachta a teda i jej erby existujú de iure i de facto. V r. 1998 bolo u nás konštituované Aristokratické združenie Slovenska. Jeho súčasťou je suverénny Kniežací Dvor
s Medzinárodným genealogickým a heraldickým centrom, ktoré v zmysle medzinárodného šľachtického práva je oprávnené viesť šľachtický a heraldický register, ktorý musí povinne medzinárodne zverejňovať.Erby sa udeľujú za určité zásluhy v spoločnosti. Z toho možno dedukovať, že pokiaľ si ľubovoľný občan požiada o registráciu resp. aj o vypracovanie nejakého znaku, symbolu či obrazu pre súkromnú potrebu svoju či svojej rodiny, v žiadnom prípade tu nemožno hovoriť ani o "udelení", ani o "erbe", ale jedine o "znaku" a jeho registrácii na žiadosť zákazníka za účelom ochrany autorských práv.

1. Barón
2. Gróf
3. Kurfirst
4. Magnát
5. Markgróf
6. Markíz
7. Veľkovojvoda
8. Veľmajster
9. Vojvoda

Záver:
Spoločenské styky tvoria závažnú náplň života oficiálnych osobností, diplomatov, či obyčajných ľudí. Keď sa k nim pristupuje profesionálne, schopní, skúsení a vynaliezaví pracovníci a jednotlivci môžu prostredníctvom nich priniesť veľký úžitok svojej krajine. Život prináša vo svojich profesiách veľké množstvo kombinácií, vyžadujúcich si často rýchlu orientáciu a riešenie. Avšak všetci máme v určitých situáciách svoju vlastnú diplomaciu, aj keď si to neuvedomujeme, či jednoducho ju označujeme ináč.