referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Karolína
Streda, 3. júna 2020
O tykaní a vykaní
Dátum pridania: 20.12.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: evita
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 141
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 12
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 20m 0s
Pomalé čítanie: 30m 0s
 
Úvod
Základy etikety, spoločenského správania či diplomacie položili už pred tisícročiami národy usadené v oblasti Stredozemného mora, Egypťania, Peržania, Gréci a Rimania. Búrlivejší rozvoj však zaznamenala až za feudalizmu, najmä v súvislosti so vznikom rozličných štátnych útvarov. Vedieť sa orientovať v spoločenských vedách, v ekonómii, obchode, financiách, práve, filozofii, kultúre, umení, atď., sa dnes vyžaduje nielen v diplomacii, ale je súčasťou každodenného života každého kultúrneho jedinca. Správne chápať podmienky života, nadväzovať a kultivovať potrebné spoločenské kontakty, začínajú samotným predstavením a oslovovaním.

1. Oslovovanie
Osobný vzťah človeka k iným ľuďom a kultúrnosť tohto vzťahu má svoj bezprostredný výraz aj vo vzájomnom rečovom styku, v tom, ako sa ľudia zhovárajú. Začiatkom každého rozhovoru je oslovenie. Nie každého však môžeme osloviť menom. Otázka oslovovania je oveľa zložitejšia.

1.1. Oslovovanie medzi deťmi
Medzi deťmi oslovenie obyčajne nepredstavuje žiaden problém. Deti si navzájom tykajú a oslovujú sa menom, jeho zdrobnelinou, alebo prezývkou, ktorá vyjadruje určitý špecifický znak medzi oslovujúcim a osloveným.
Oveľa zložitejšia býva otázka, ako sa oslovovať medzi dospelými. Aké oslovenie je slušné a aké nevhodné, o tom rozhoduje vzájomný vzťah medzi zúčastnenými.

1.2. Oslovovanie medzi dospelými
Spôsobom oslovenia vyjadrujeme svoj vzťah k oslovovanej osobe. Pravda, nevyjadrujeme ho len vykaním a tykaním, ale aj titulovaním. Ak niekto osloví pána X Jozef, iný pán Haluška, ďalší pán riaditeľ, vyjadrili tým v podstate rôzne vzťahy k oslovovanému. Menom oslovujeme svojich blízkych a často aj vzdialenejších príbuzných, priateľov a prípadne aj kolegov. Oslovovanie menom sa zvyčajne spája s tykaním, lebo obidvoje rovnako vyjadruje veľmi blízky vzťah k oslovenému. Preto sa nám zdá, že spájať vykanie a oslovovanie menom nie je správne. Ak nie sme si s kolegyňou blízky do takej miery, že jej tykáme, ale vykáme, nemali by sme ju oslovovať krstným menom, ale priezviskom.

Oslovenie priezviskom musí byť spojené s titulovaním pani alebo slečna. Je výrazom nezdvorilosti alebo aj neúcty k ľuďom, ak povieme: Haluška poďte sem! Rovnako nezdvorilé je aj oslovovanie len titulom, pán, pani, slečna, lebo týmto naznačujeme, že tento človek nestojí za to, aby sme si zapamätali jeho meno.
Pri oslovovaní je potrebné si zapamätať, že v našich podmienkach oslovujeme pán, pani, slečna iba osoby neznáme, teda tie, ktorým sme neboli predstavení. V ostatných prípadoch pripojíme buď akademický titul, funkciu alebo priezvisko. V niektorých prípadoch je obvyklé oslovenie pani, slečna plus krstné meno (napr. v kaderníctve, krajčírstve), tento spôsob je vžitý aj v určitých profesionálnych skupinách napr. v divadlách - je však dovolený iba tým, ktorí sú súčasťou týchto skupín, má totiž v sebe istú mieru familiárnosti. Krstným menom oslovujeme iba veľmi dobrých priateľov a známych, spravidla tých ľudí, s ktorými si tykáme. Oslovovanie krstným menom je zvyčajné aj v rozličných záujmových kluboch (športových, ochotníckych krúžkoch a pod.). Hovoriť komukoľvek iba priezviskom je úplne chybné, nezdvorilé a svedčí o nedostatku spoločenského taktu.

1.3. Oslovovanie v bežných situáciách
Oslovovanie je prostriedkom na utváranie želaného vzťahu k oslovenému, ale aj spätného vzťahu osloveného k oslovujúcemu. Slovom pán, pani, slečna bez priezviska oslovíme len osobu, ktorú nepoznáme a musíme s ňou niečo vybaviť. Čiže v obchode predavačku, predavačka kupujúceho, a pod. Ženu po istom veku, či vydatú, alebo slobodnú, oslovujeme pani. Oslovenie slečinka, panička, chlapče nepoužívame, svoje miesto má azda len na trhovisku, kde zapadá do koloritu daného prostredia. Rovnako je nesprávne, aby sme kaderníčku, servírku a podobne, oslovovali krstným menom, hoci aj s titulom pani. Nemôžeme predsa hovoriť kaderníčke pani Helena, keď ona nás oslovuje pani Kováčová. Takéto oslovenie, či si to uvedomujeme alebo nie, je určitou degradáciou jej osoby i povolania.

Ak chceme niekoho slušne osloviť, použijeme v oslovení jeho meno. Zdvorilosť nám káže venovať pozornosť menu osloveného, aby sme ho neskomolili, alebo si ho nesplietli s iným menom. Mimochodom, ani o tretej osobe, ktorá nemusí byť prítomná, nie je vhodné hovoriť len s použitím zámena on alebo ona. Uvedomme si to, aby sme hoci aj nechtiac nevyvolali dojem, že si konkrétnu osobu nevážime.
Učitelia v škole by mali oslovovať žiakov menom. Iba vo vyšších ročníkoch, keď im vykajú, oslovujú ich aj priezviskom.
 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.