Keď Brunelleschiho otec zistil umelecké sklony mladého Filippa nesmierne ho mrzelo, pretože si prial, aby bol notárom ako on alebo lekárom ako jeho pradedo.

Ghiberti získal objednávku na základe víťazného bronzového reliéfu na tému Obetovanie Izáka. Iba jeho reliéf a druhý od florentského sochára Brunelleschiho zostali zo súťaže , lež vidno, že títo dvaja sochári pracovali vonkoncom odlišným štýlom; je naozaj príznačné, že florentská porota uprednostnila gotickú eleganciu Ghibertiho diela. Lebo Brunelleschi nadovšetko zdôraznil dramatickosť Brunelleschi sa až po tejto skúsenosti stal architektom.

Pre vznik renesančnej architektúry mal rozhodujúci význam Brunelleschi (1377-1446). Bol síce najstarší z troch „otcov renesancie”, cestu k svojmu povolaniu a k osobitému štýlu však nenašiel hneď.

O architektoch a skladateľov je nutné hovoriť oddelene od ostatných oborov. Architektúra nebola uznávaná za samostatné remeslo. Preto architekti nemali svoj cech(na rozdiel od kamenárov) a ani sústavu učebníc výchovy dorastu. Totiž muži, ktorí v priebehu tohto obdobia navrhovali stavby, sa vyznačovali pozoruhodnou charakteristickou črtou: pôvodne boli školení pre inú činnosť. Tak sa Brunelleschi vyučil za zlatníka.

Málokto by odporoval tvrdeniu, že renesančné Taliansko bolo spoločnosťou, v ktorej sa umelecké priamo akoby rojili. Takéto hromadenie sú zvlášť nápadné v maliarstve, sochárstve a v architektúre Brunelleschiho.

Brunelleschiho aristokratické názory si získali podporu predstaviteľov mesta. Signoria ho poverila najprv opevňovacími a reštaurátorskými prácami v Castelline a roku 1415 opravou Morského mostu a adaptáciou budovy zbrojnice na nové účely. No od výstavby Starej sakristie a súťaže na výstavbu kupoly podporovali ho už aj remeselníci, obchodníci a maliari. Čoskoro sa mu sypali pozvania a objednávky aj z miest mimo Florencie: z Mantovy, Milána, Ferrari, Bologne, Rím so svojimi zrúcaninami mu bol prameňom, z ktorého čerpal poučenie; tento Brunelleschiho postoj mal v meste iba málo odporcov.

K všeobecným charakteristickým rysom talianskej kultúry onej doby patrí odstraňovanie prekážok medzi obormi, ich vzájomnom prelínaní. Predel medzi teóriou a praxou sa v rade umení a vied v onej dobe zúžil, čo bolo taktiež príčinou alebo dôsledkom mnohých slávny ch inovácií. Napríklad Brunelleschiho krabica, kt. názorne predvádza jeho objav pravidiel lineárnej perspektívy, bola príspevkom nielen v optike, ale aj maliarskemu remeslu.


Skutočnosť, že architektúra bola spojená s prevádzkou založenou na vyhranenej spolupráci, musela pôsobiť ako brzda inovačného úsilia. Keďže remeselníci boli vychovávaný inými remeselníkmi, naučili sa úcte nielen k tradícii, a keby dohľad nebol dosť prísny pravdepodobne by ho normalizovali, inými slovami prispôsobili tradíciu, od ktorej sa tvorca návrhu úmyselne odklonil. Mylým ,ale významným detailom je tiež proporčný rozdiel medzi hlavicami, ktoré florentský remeselníci tesali pre Brunelleschiho, keď bol prítomný v meste a hlavicou vytesanou v roku 1430 keď bol mimo mesta.

Medzi novým pojatím času a novým pojatím priestoru je zrejmá paralela; obe sa ukázali ako nemerateľné. Mechanické hodiny a obrazová perspektíva sa vyvinuli v rovnakej kultúre. Brunelleschi sa zaujímal o oboje.

Brunelleschi už za svojho života sa preslávil kupolovou stavbou florentského dómu(dokončený 1436). Brunelleschi vlastne iba pokračoval svojím dielom v práci, ktorú dávno pred ním začali jeho predchodcovia. Išlo teda o riešenie ťažkej staviteľskej úlohy, ktorá vyžadovala veľkú vynachádzavosť. Brunelleschiho súčasníkov ohromila kupola hlavne preto, že sa v nej spájala elegancia s pevnosťou konštrukcie. Je to nové riešenie starej úlohy kupolového zaklenutia. Brunelleschi síce zachoval starý princíp gotických rebier, kupola má však plynulé kontúry a je jasne členená. Vzbudzuje dojem pokoja a vyváženosti proporcií ako ani jedna stredoveká kupola. Silueta dómu prevyšuje susedné budovy a určuje vedutu Florencie.

Budovou nálezinca a kaplnkou Pazziovcov vytvoril Brunelleschi v architektúre niečo úplne nové. V stĺpovom poriadku oboch stavieb spoznávame stopy Brunelleschiho rímskych dojmov. Hoci v talianskej architektúre nájdeme portiky už aj pred 15.storočím, Brunelleschi dodal prevzatým tvarom nový ráz. Upútavajú štíhlosťou a ušľachtilou čistotou. Stretávame sa tu s nevšednou jasnotou celku bez zveličene triezvej základnej myšlienky alebo monotónnych tvarov. V architektúre nepoznáme dielo, ktoré by bolo tak silne preniknuté osobným cítením ako práve Brunelleschiho tvorba. Z troch „otcov renesancie” Brunelleschi dosiahol najväčšiu klasickú zrelosť, ktorú sa veľkolepému Masacciovmu géniovi a Donatellovmu vášnivému temperamentu nepodarilo vždy dosiahnuť.

Na kaplnke Pazziovcov nevidno na prvý pohľad, že je to chrámová budova.nebola určená pre veľkú náboženskú obec, ale pre duchovenstvo. To vysvetľuje jej malé rozmery. Pôdorys kaplnky nadväzuje na staršie stavby, predovšetkým na byzantské kostoly. Prirodzene, všetko prevzaté Brunelleschi podstatne pretvoril.

Svojich obdivovateľov mali aj hodnoty spojené s jednoduchosťou. Medzi týchto obhajovateľov patrí Alberti a Brunelleschi. Brunelleschi vyhostil fresky zo svojich interiérov, z chrámu San Lorenzo a z kaplnky Pazziovcov pri Santa Croce. Obhajoval vybielené chrámy, držiac sa zásady, že božskej bytosti je milšia čistota a jednoduchosť farieb, rovnako ako života.

16- riadok 15: Umenie sveta