2.DIVADLO JÁRY CIMRMANA

2.1.Podnet na vznik divadla
Keď v decembri roku 1966 na rozhlasových vlnách stanice Praha (v relácii Nealkoholická vináreň U pavúka) po prvý raz zaznela správa, že bola objavená rukopisná pozostalosť neznámeho českého génia Járy Cimrmana, poslucháči reagovali rôzne.

Päť spôsobov reakcie československej verejnosti na objav:
1. Niektorí uverili a ich národné sebavedomie bolo potešené, že sa môže k Husovi, Komenskému a Dubčekovi pridať ďalší velikán.
2. Skeptickejšia a historicky erudovanejšia časť národa bola na pochybách, pretože si spomenula, ako sme sa kedysi radovali, že máme písomníctvo staršie než iní, a potom sa z toho vyliahli rukopisné podvrhy.
3. Tretia skupina žiadala okamžité potrestanie tých, ktorí s týmto nezmyslom prišli.
4. Značnej časti verejnosti to bolo jedno.
5. Piata časť verejnosti sa tomu smiala.

Autori sami tvrdia, že práve pre poslednú časť založili Divadlo Járy Cimrmana.
Vzniklo z podnetu Jiřího Šebánka, okrem neho boli zakladajúcimi členmi Miloň Čepelka, Ladislav Smoljak a Zdeněk Svěrák. Pri kolíske od začiatku stáli aj Karol Velebný, Helena Philippová, Oldřich Unger a Jan Trtílek.

2.2.Päť zvláštností Divadla Járy Cimrmana
1. Ako prvá vec, ktorá nás pri Divadle Járy Cimrmana môže prekvapiť je stavba jeho predstavení. Prvú polovicu večera tvorí séria prednášok, akési vedecké sympózium, v ňom účinkujúci – špecialisti na jednotlivé obory Cimrmanovho diela – pri rečníckom pulte čítajú svoje príspevky. Po divadelnej stránke je to veľmi slabá hodina. Predstavitelia nepredstavujú žiadne figúrky bláznivých, či inak poznamenaných bádateľov, nikoho neparodujú, hrajú sami seba, sú iba autentickí. Humor celej prvej časti stojí iba na literárnom texte a na odhodlaní a zaujatí, s akým je text prednášaný publiku. Otázka, ktorá sa naskytá, znie, ako sa javisko, a hlavne teda divák s tak opticky nezaujímavou dávkou slova (spestreného iba sem-tam svetelnými obrazmi či demonštráciou nejakého Majstrovho vynálezu) znesie.

Ukázalo sa, že dobre. Divák sa rád sústredí na text, aby v ňom – nerušený žiadnou javiskovou akciou – odhaľoval skrytý vtip. Táto suchá prednášková forma mu pripomína prostredie, v ktorom sa často nachádza: školu, školenie, osvetové prednášky, kurzy a konferencie. Vedecká frazeológia, odborné termíny, výklad komponentov a ukazovateľov, tým všetkým je denne za prispenia televízie, rozhlasu a internetu konfrontovaný. Rád je potom svedkom toho, ako sa dá miernym spôsobom z vedeckého spraviť nevedecké a zo strohej inteligentnej dedukcie spraviť nezmysel. Až po prestávke predstupujú účinkujúci pred publikum prezlečení do divadelných kostýmov, aby predviedli niektorú z Cimrmanových divadelných hier, prípadne jej torzo, pretože nie všetky hry sa podarilo úplne zrekonštruovať. Každé predstavenie je zamerané na určitú tematiku. V praxi to znamená, že pokiaľ sa v prvej polovici večera hovorilo o Majstrových zásluhách na poli ľahkej hudby, v druhej časti je uvedená jeho opereta. Ak sa však hovorilo o jeho kriminálnej a kriminalistickej činnosti, diváci si môžu vychutnať jeho detektívku.

2. Úmyselne som sa až doteraz vyhýbal slovu herec a hovoril som radšej o účinkujúcich, pretože – a to je druhá zvláštnosť Cimrmanovho divadla – nikto z aktérov neabsolvoval žiadnu umeleckú či hereckú školu a všetci vykonávajú svoje „civilné“ zamestnania popri divadle ( Jaroslav Veigel je grafik, Bořivoj Penc strojár, Pavel Vondruška je dirigentom orchestru Českého Národného divadla, Petr Brukner je zamestnancom divadla ). Otázka ich herectva je chúlostivá. Pokiaľ by sme porovnali predstavenie hrané hercami z Cimrmanovho divadla a predstavenie hrané ochotníkmi, videli by sme jeden zásadný rozdiel. Ochotník chce hrať ako herec. Snaží sa vžívať do postáv, mení tón hlasu, robí rôzne gestá, pretože herci to tak robia, ale nedarí sa mu to úplne prirodzene. Napriek faktu, že ochotník nasadí na hranie všetky svoje schopnosti, alebo práve kvôli nemu, výsledok jeho snahy býva často esteticky sporný. Môžeme teda povedať, že ochotníkmi nie sú. Ale sú naozaj hercami? Podľa ich vlastných slov, málokto z nich by vedel dôveryhodne zaplakať, málokto sa dokáže dobre pohybovať. Jeden z popredných českých hercov Miloš Kopecký však považuje za svojho kolegu každého, kto je schopný predviesť svoj výstup na verejnosti bez toho, že pôsobí trápne. Do tejto milosrdnej definície herectva sa všetci aktéri z Divadla Járy Cimrmana určite zmestia. Je taktiež veľkou výhodou, že sa herci predstavujú divákom najprv ako vedci, ktorí sú ochotní vystúpiť aj v dramatických ukážkach zo skúmaného diela, ale ostávajú pri tom aj po tom sami sebou, niekto viac, niekto menej. A keď uvážime, že po stovkách repríz naivita ich hrania už dávno nie je nevedomá, ale práve naopak udržiavaná a fixovaná, doslova sa zmenila v profesionálnu skúsenosť, môžeme bez obáv prehlásiť všetkých aktérov za hercov.

3. Treťou zvláštnosťou súboru je absencia žien. Všetky ženské role (vrátane princeznej Zlatovlásky v Cimrmanovej rozprávke Dlhý, Široký a Krátkozraký) sú obsadzované mužmi. Tento návrat k antickej tradícii má svoje výhody. Divadlo si vystačí s jednou šatňou a herci nie sú pri vedecko-umeleckej práci rozptyľovaní.

4. Štvrtým bodom v tomto zozname je rôznorodosť publika. Zdalo by sa, že Divadlo Járy Cimrmana patrí medzi tzv. divadlá malých foriem, bude teda zaujímať prevažne mládež. V hľadisku sa však pri každom predstavení schádzajú všetky generačné vrstvy. Vysvetlenie v tomto prípade spočíva v tom, že divadlo pracuje s mnohými odkazmi na kultúrne a historické fakty, a že počíta s divákovou myšlienkovou aktivitou. Preto priťahuje publikum, ktoré nespája vek, ale zmysel pre tento typ zábavy. Toto publikum preto nemusí byť intelektuálske, zaručene však je inteligentné.

5. Piatou zvláštnosťou je program. Divadlo Járy Cimrmana nesťahuje hry z repertoáru. To znamená, že divák má možnosť vidieť všetky tituly (skoro v rovnakom obsadení) autorskej trojice Cimrman-Smoljak-Svěrák, ktoré boli od vzniku divadla v roku 1967 nacvičené.