I keď zosnulým v starovekom Ríme parila náležitá a všeobecná úcta, nepozeralo sa na nich ako na niečo prirodzene zlé, či nenávisné. Znepokojený duchovia sa prejavovali nepriateľsky z pravidla len vtedy, keď im pozostalí nevenovali zodpovedájúcu starostlivosť.

Mŕtveho považovali rimania za tieň pozbavený hmotnej substancie, akési "nič". Až cez preliatu ľudskú krv duch získal esenciu bytia, ktorá mu zaistila prechodnú existenciu v novej realite a uzmierenie so živími.

Postupom času sa previazanosť s náboženskými rituálmi pozvolna vytrácala a rímski občania začali vnímať gladiátorské zápasy ako príjemné povyrazenie. Slávnostné muneri sa konali len vzácne, prevažovali zábavné hry nazývané ludi.
Ich popularita bola skutočne nesmierna a obzvlášť v období republiky získali hry až politický rozmer, pretože gladiátorské zápasy boli jediným druhom verejných predstavení, nad ktorými senát nemal kontrolu.

Až do roku 105 B. C. sa o prebeh munerí starali súkromné osoby, pričom hry zostávali verejne prístupnou udalosťou. Munus mohol usporiadať teoreticky hoci kto, avšak obrovská čiastka potrebná na jej usporiadanie, zaručovala, že sa danej príležitosti chopia len veľmi bohatí občania.

Muneri sa medzi ľudom tešili nesmiernej obľube, preto len málo politických činiteľov, odolalo pokušeniu usporiadať ich. Zakrátko sa zo zábavy pôvodne určenej na uctievanie mŕtvych stal jedinečný prostriedok ambicióznych štátnikov na zvýšenie osobnej popularity. Veľkoriso poňaté hry totiž usporiadateľovi dávali značnú nádej na úspech v najblišších voľbách. Pôvodné náboženské poslanie síce ostalo naďalej formálne zachované, slúžilo však predovšetkým len ako priehľadná zámienka na usporiadanie efektných gladiátorských zápasov.

Plebejci, ktorí hry pôvodne pokladali za láskavosť poskytovanú bohatými a mocnými, zakrátko začali účasť na hrách považovať za svoje neodopierateľné právo. Obyvatelia mesta, v ktorom zomrel známy politik, právnik, alebo vysoký štátny úradník, od pozostalých s úplnou samozrejmosťou očakávali, že k jeho úcte usporiadanú dôstojný munus. Všeobecná posadlosť ľudu zápasmi, dokonca priviedla cisára Marka Aurélia k zákonnému obmedzeniu čiastky, ktorú bolo možné do hier investovať, aby sa poprední predstavitelia rímskej elity v honbe za priazňou ľudu nezruinovali.
Usporadúvanie hier sa rozšírilo po celom území Rimskej ríše - doklady o ich konaní nachádzame vo väčšine rímskych provincií. Rímsky dobyvatelia totiž vychádzali z obľuby, akej sa hry tešili v Ríme, a hľadali v nich spojenca pri romanizácii aj tých najvzdialenejších oblastí. Koniec - koncov, gladiátorské boje z obľubou sledovali i rímsky vojaci a už pre nich boli robené vo všetkých dobitých územiach.

V očiach starovekých Rimanov aréna odrážala silu, neporaziteľnosť, prevahu a napočudovanie aj civilizovanosť ich obrovskej ríše, ktorá vďačila za svoju rozľahlosť neľútosným výbojom.

Bohatstvo a moc Ríma spočívali predovšetkým na vojenských základoch, veľký dôraz bol preto kladený na osobnú statočnosť a telestnú zdatnosť. Odvaha, s ktorou dokázali čeliť smrti, bola pre Rimanov rovnako dôležitá ako prístup k životu. V militantnej kultúre starovekého Ríma bolo zabíjať umenie, a na hrdinstvo v boji muža proti mužovi sa nazeralo s úctou plynúcou z vedomia triumfu nad inými národmi: schopnosti zabíjať nepriateľov vďačili Rimania za svoje impérium. Podobne boje mužov s divými šelmami symbolizovali ich nadvládu nad prírodou.

V samotnom Ríme bolo pre cisára mimoriadne dôležité usporadúvať muneri čo najčastejšie. Preto sa cisár príležitostne rád vzdal svojho výlučného práva a preniesol privilégium usporiadanie hier na niektorého z vysokých úradníkov. Jeho počínanie malo dobrý dôvod - hneď ako bol niektorý hodnostár konaním hier poverený nezostávalo mu nič iné, než prijať za ich uspešný priebeh plnú zodpovednosť, pričom neúspech znamenal absolútnu osobnú katastrofu. Cisár mal z toho hneď tri výhody: plebejci dostali svoje hry, náklady na konanie hier ako aj celá zodpovednosť prešla na úradníka povereného ich usporiadaním a naviac nehrozilo, že daný úradník získa neprimeranú priazeň verejnosti - keďže na rozdiel od cisára mal na ich usporiadanie určitý finančný limit a navonok to aj tak vyzeralo, že hry sa konajú len z vôle cisárovej.

Práve obava z toho, aby niekto iný ako cisár získal nenáležitú obľubu, bola tým hlavným motivujúcim faktorom, ktorý prispel k tomu, že na hry za cisárstva získal monopol štát. Ďalším dôvodom, ale bola aj neustále rastúca nákladovosť hier a to najmä z dôvodu stále väčšej žiadanosti súbojov s čo najexotickejšími zvieratami.

Zvieratá sa dovážali zo všetkých kútov ríše a zhromažďovali sa v akýchsi skladoch, kde ich učili rôzne kúsky, ktoré mali predviesť v aréne. Tieto sklady boli akýmisi starobylími zoologickými záhradami. Prevádzka takýchto zariadení bola nesmierne nákladná, keďže bolo nutné sa o zvieratá dlho a dobre starať po ich veľmi náročnom prevoze. Veď zomrieť mali až varéne. Ješitnosť rimanov priviedla mnohé druhy na pokraj vyhynutia a mnohé dokonca aj vyhyhuli.

Gladiátorské hry teda nie sú len tým, čim sa nám na prvý pohľad zdajú. Spočiatku mali väčší, hlbší zmysel, ale časom degenerovali len na umenie zabíjať a nebyť zabitý. Vymyslelo sa množstvo variant bojov, množstvo zbraní, počnúc od bojov muža proti mužovi cez boje so šelmami až po naumachiu - rekonštrukciu námorných bitiek na umelo výhlbených vonkajších plochách, alebo priamo v aréne. Gladiátori poslúžili, ako veľmi dobrý príklad krutosti a bezcitnosti rimanov pre vznikajúce a neskôr dominantné kresťanstvo. Ono samo sa aj zaslúžilo o ich zánik.

Úplný zákaz sa však nedosiahol zo dňa na deň, ba ani za jediný rok. Napriek zákazom mnohých cisárov pretrvali prakticky až do ranného stredoveku.

Dnes sú ruiny rímskych anfiteátorov už mnoho storočí tiché. Hrôza a strach gladiátorských zápasov ustal, v arénach, v ktorých kedysi krv tiekla prúdom, sa rozplýva len kľud a mier.