Je skoro neuveriteľné, že tak ťažký jazyk bol pred dvoma tisícročiami najrozšírenejším v Európe. Keby nebola Británia kapitulovala pred Germánmi a nemusela prijať jazyk dobyvateľov, rozprávalo by dnes bretónštinou najmenej tridsať miliónov ľudí. Jej zvuk vzrušuje. Tajomné hlásky a slabiky, spojované neprirodzene, pripomínajú hru oceánu. Bretónčina má rod mužský a ženský a päť čísiel: jednotné, množné, kolektívne, singulatív a duál. Bretónci, podobne ako ostatní Kelti kládli značné požiadavky na vlastný jazyk, preto má keltština bohatý slovník a môže vyjadrovať jemné myšlienkové nuansi. Každé moderné slovo sa dá vyjadriť: telefón sa napríklad povie pellgomzer, televízia pellgveierez.

Keltštinu najdete vo väčšine miestnych mien, ktoré sa na seba podobajú, ale to robia práve opakujúce sa keltské kmene slov.
Základný, bretónsky charakter má tri korene. Jeden z nich bol vrastený v tejto pôde odpradávna a vychádza z neho mravný postoj k svetu i prúbuzenstvo zo smrťou - kult mŕtvych je druhom keltského vlastenectva a súvisí s čitaním kameňov i miestnych svätých, je to trvalá pripomienka minulosti. Druhý koreň zapustila emigrácia z Anglicka, keď v 5. a 7. storočí utekali pred Sasmi do zbúraných armorických1 osád. (Dodnes sa farárovi hovorí rektor, bretónsky person, čo vzniklo z anglického výrazu pre herca; znamená to človeka, ktorý zastáva úlohu farára). Koreňom najmladším je príchod francúzkeho rodu do horných departementov; ich vplyv trvá, a vytvára živé, kultúrne spojenie s Francúzskom. Na druhú stranu cítia pravý Bretónci súdržnosť s ostatným zostávajúcim keltským svetom, ktorý dnes zahrnuje už len Írsko, Škotsko, ostrov Man a Cornwall v Anglicku.

Snáď najvýraznejší rys bretónskej povahy je vypätý individualizmus, zdedený z osamelosti zemepisnej polohy po keltských pradedoch. Tento individualizmus, i keď sa môže prejavovať celkom skromne a nevtieravo, sa často dostával do sporu s tradíciou - porušiť zvyk, tu bývalo činom proti prírodným zákonom. Avšak tradíciou sa tu stal i neústupný boj za samostatnosť a túžba po nezávislosti.
Bretónec je najšťastnejší doma a opantá ho nostalgia, akonáhle musí opustiť domov. Stáva sa mu to však často, a potom je nekľudný, trpí vzrušujícimi predstavami a privoláva si prízraky. Je legendárne verný a nemôže za to, že vďaka svojej vernosti občas za svetom zaostáva. -
Najprv tu žili tvrdošijný pohani, ktorý potom boli najpevnejšou oporou katolicismu. Z vytrvalých neprateľov kráľa sa neskôr stali verní roajalisti.
Victor Hugo v románe Devädesiat tri farbisto vysvetlil tragickú zrážku Bretónska s revolúciou:
"Proti úžasným udalostiam, proti hrozivej záplave dobrodenia, zúrivému výbuchu pokroku a nesmiernemu zlepšeniu stojí vážny a čudný divoch, živiaci sa mliekom a gaštanmi, šťastný pod šindľovou strechou, ktorý podľa hlasu zvona rozozná susedné dediny, vodu používa len na pitie... ctí svojho pána, i keď je jeho katom, hovorí mŕtvym jazykom, ako keby svoje myšlienky ukladal do hrobu, brúsi kosu, stará sa o pohánku, má v úcte najprv svoj pluh, potom svoju ženu, verí v Svätú Pannu i v Bielu pani, klania sa oltáru ako menhiru... často celé hodiny nepohnute postáva na širokom pustom pobreží a zádumčivo počúva more... Tento slepec nemohol prijať takýto jas".