Kto prijal tradície, tomu sa často stáva, že stráca iniciatívu, býva skôr zasnený a má viac citu než energie. Starí ľudia, ktorých tu možno stretnúť, sa pohybujú ako v zbožnom sne. Možno že ani nepoznajú históriu svojho kraja a mesta, ale nesú ju v sebe. Vedia sa vyrovnať s bolesťou ako ich zem s víchricami - naučili sa od nej kľudu a vznešenosti. Nemajú radi, keď sa pohŕda ich legendami, i keď im už sami neveria. Neznesú poníženie. Sú pyšní na svoje kroje, zvonice, kalvárie a tiež na svoju vlajku, ktorá - jediná na svete - je len čierna a biela: päť čiernych pruhov znamená bretónskske kraje, štyri biele francúzke. Hermelíny sú priponieknou Bretónskych vojvodov a kráľov.
Bretonec je rozprávač a tvorca mýtov; po celom svete zanechal svoje príbehy a legendy. Najviac ich ale žije doma, kde v ťažkých životných skúškach znamenali útek do povier. Odovzdanosť osudu a prírode dáva bretónskej mysli pokoru. Život nieje osobným darom, je to len zrnko v ruženci zrodenia a obchodu, pôžička od mŕtvych, dlh živým.

Preto chodieva Bretonec na more za každého počasia, čo je mu súdené, tomu neunikne, ale tvrdo pracuje a svojimi skutkami si vychutnáva život. Čo sa týka pitia alkoholu sú nám bretónci viac ako rovnocenný súperi.
Hlbiny citov sa málokedy prederú k vyjadreniu. K cudzincom láskaví, no k sebe dosť tvrdí. Dlho sa pátralo po príčine tejto zdržanlivosti a mlčanlivosti, mylne považovenej za necitlivosť. Jej prameň sa našiel v úzkosti pred definovaním seba samého. Keď je cit určený a zrazený, pominie. Jediným divákom našich drám smie byť vlastné srdce. A tak keď ktorákoľvek tradícia zdanlivo mizne z povrchu zemi a zo spôsobu života, nenechajme sa pomýliť: zostáva vo vnútri ľudí a stáva sa ich tajomstvom.

Bretónska Eva sa volá Jantonig alebo Marivonig a je najpôvabnejším kvetom bretónkych samôt. Mladá, zahalená, v stredoveku cudný šat, vážna a vnímavá, je obrazom Panny. Zostarlá, vráskavá, ponúka pod bielym čepcom domáceho bôžika. V niektorých krajoch je žena paňou domu, inde len slúžka, ale všade má plno práce. V prístavoch a na ostrovoch, na ktorých muži odplávajú na dlhší čas na more, a keď sa vrátia, opravujú lode a siete, ženy robia doma i vo všetkých možných zamestnaniach. Pred každou osadou ste ešte donedávna videli niekoľko žien prať prádlo v kamenných nádržiach - v starých čiernych šatách, na hlavách biely čepček ako zo svieženo snehu, nežný symbol kraja.
Historicky najzaujímavejší je snáď čepiec žien z ostrova Noirmoutier; zakrýva celú tvár a hovorí sa mu quichenotte, čo vzniklo z anglického "kiss not" (nebozkávaj) - obrana proti dobyvačným Angličanom v stredoveku.

I keď niekedy ženy nie sú priamo paniami domu, uplatňujú nenápadnú, ale účinnú citovú diktatúru. Sú zamyslené a hĺbavé. Muži majú blízko k moru, ženy k životu. Uchovávajú povedomie všetkého, čo je k nemu potrebné. Ženy z ostrova majú vraj tak hlboko v krvy samotu svojich matiek, že ani nedokážu žiť neustále s mužom. Odmietajú vydať sa za roľníka alebo ovocinára, pretože tí sú nepretržite doma.
Ako galská žena bývala významnou strážkyňou domova a priateľkou svojho muža, tak sa ani Bretónka nestráca v mužovom mene. Po celom Francúzsku sa ženy s neuveriteľnou ochotou zriekajú nielen priezviska, ale aj svojho krstného mena, sú ochotné zmiznúť v oficiálnom pomenovaní "Monsieur et Madame Francois Grélier". Ale na cintoríne v Lannionu a Loctudy a všade inde nájdete na náhrobných kameňoch vždy plné dievčenské meno ženy s vysvetľujúcim dodatkom "manželka toho a toho..." Ani po smrti sa nevzdávajú hrdosti, toho že boli samostatnou osobnosťou, ani mena po otcovi.